Keď hrozí občianska vojna v niektorej z ťažko zapamätateľných krajín „tretieho sveta“, môže si Európa nahovárať, že nejde až tak o veľa. Ak však ide o jadrovú mocnosť s väčším počtom obyvateľov ako má Rusko, neplatia žiadne „ale“.
Minulotýždňové vojenské dobytie Červenej mešity v hlavnom meste Pakistanu je hodné všetkej pozornosti. V hre je nielen to, kto bude kontrolovať pakistanský jadrový kufrík, ale aj to, či pakistanská armáda konečne ráznejšie zakročí proti výcvikovým táborom al-Káidy v blízkosti afganských hraníc.
Červená mešita s dvoma náboženskými školami a takmer 10-tisíc študentmi bola vždy baštou islamských radikálov. Konflikt s vládou sa však stupňoval iba postupne (kedysi bola mešita dokonca blízka vláde). Až v posledných mesiacoch začali študenti verejne volať po islamskom štáte, napádať videopožičovne a útočiť na políciu vždy, keď sa k mešite len priblížila.
Reakcia vlády bola typická: do poslednej chvíle sa vyhýbala konfrontácii. K tej došlo, až keď študenti uniesli a v mešite skryli aj niekoľko čínskych občanov a Čína, dôležitý spojenec Pakistanu, ostro protestovala. Po zuby ozbrojení obrancovia mešity sa odmietli vzdať, takže v bojoch zahynula stovka z nich. Tí, čo prežili, vyzvali Pakistancov na islamskú revolúciu. Vodcovia al-Káidy sa k nim ihneď pridali – volaním po džiháde.
Islamská revolúcia iránskeho typu dnes 170-miliónovému Pakistanu priamo nehrozí, moslimskí radikáli však majú značný vplyv, predovšetkým v armáde a tajných službách. To má korene v minulosti – armáda, od založenia Pakistanu v roku 1947 jednotiaca sila, často opierala svoju moc o moslimské štruktúry. Táto aliancia sa posilnila po sovietskej invázii do Afganistanu v roku 1979, keď sa cez Pakistan – s pomocou Spojených štátov a Saudskej Arábie – dostali do Afganistanu tisíce mudžahedínov, financie a zbrane. Saudi navyše začali v Pakistane financovať madrasy, islamské náboženské školy, v ktorých sa zrodil Taliban. Napriek tomu, že sa prezident Mušaraf v roku 2001 pripojil k Američanom v boji proti Talibanu, na pakistanskom území sú doteraz výcvikové tábory al-Káidy.
Radikálni islamisti sa Mušarafa viackrát pokúsili zabiť. Ale až boj o Červenú mešitu môže znamenať začiatok väčšej vládnej protiofenzívy a koniec spojenectva armády a radikálneho islamu. Západ by takýto krok privítal. Potešil by sa aj dohode s exilovou opozíciou a väčšej demokracii v krajine, kde prezident stále nosí vojenskú uniformu.
Najnovšie správy hovoria o pakistanských táboroch al-Káidy ako o kľúčovom bezpečnostnom riziku pre Európu i pre Ameriku. A odrazu sa vzdialenej Európy bytostne týkajú nuansy politiky v „treťom svete“ vrátane blížiacich sa pakistanských prezidentských volieb...
.daniel Bútora
Minulotýždňové vojenské dobytie Červenej mešity v hlavnom meste Pakistanu je hodné všetkej pozornosti. V hre je nielen to, kto bude kontrolovať pakistanský jadrový kufrík, ale aj to, či pakistanská armáda konečne ráznejšie zakročí proti výcvikovým táborom al-Káidy v blízkosti afganských hraníc.
Červená mešita s dvoma náboženskými školami a takmer 10-tisíc študentmi bola vždy baštou islamských radikálov. Konflikt s vládou sa však stupňoval iba postupne (kedysi bola mešita dokonca blízka vláde). Až v posledných mesiacoch začali študenti verejne volať po islamskom štáte, napádať videopožičovne a útočiť na políciu vždy, keď sa k mešite len priblížila.
Reakcia vlády bola typická: do poslednej chvíle sa vyhýbala konfrontácii. K tej došlo, až keď študenti uniesli a v mešite skryli aj niekoľko čínskych občanov a Čína, dôležitý spojenec Pakistanu, ostro protestovala. Po zuby ozbrojení obrancovia mešity sa odmietli vzdať, takže v bojoch zahynula stovka z nich. Tí, čo prežili, vyzvali Pakistancov na islamskú revolúciu. Vodcovia al-Káidy sa k nim ihneď pridali – volaním po džiháde.
Islamská revolúcia iránskeho typu dnes 170-miliónovému Pakistanu priamo nehrozí, moslimskí radikáli však majú značný vplyv, predovšetkým v armáde a tajných službách. To má korene v minulosti – armáda, od založenia Pakistanu v roku 1947 jednotiaca sila, často opierala svoju moc o moslimské štruktúry. Táto aliancia sa posilnila po sovietskej invázii do Afganistanu v roku 1979, keď sa cez Pakistan – s pomocou Spojených štátov a Saudskej Arábie – dostali do Afganistanu tisíce mudžahedínov, financie a zbrane. Saudi navyše začali v Pakistane financovať madrasy, islamské náboženské školy, v ktorých sa zrodil Taliban. Napriek tomu, že sa prezident Mušaraf v roku 2001 pripojil k Američanom v boji proti Talibanu, na pakistanskom území sú doteraz výcvikové tábory al-Káidy.
Radikálni islamisti sa Mušarafa viackrát pokúsili zabiť. Ale až boj o Červenú mešitu môže znamenať začiatok väčšej vládnej protiofenzívy a koniec spojenectva armády a radikálneho islamu. Západ by takýto krok privítal. Potešil by sa aj dohode s exilovou opozíciou a väčšej demokracii v krajine, kde prezident stále nosí vojenskú uniformu.
Najnovšie správy hovoria o pakistanských táboroch al-Káidy ako o kľúčovom bezpečnostnom riziku pre Európu i pre Ameriku. A odrazu sa vzdialenej Európy bytostne týkajú nuansy politiky v „treťom svete“ vrátane blížiacich sa pakistanských prezidentských volieb...
.daniel Bútora
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.