Pavel Kohout si byt na tejto adrese, nota bene na poslednom poschodí, mohol pred tridsiatimi rokmi ako čerstvý imigrant dovoliť. Bol ako divadelný autor a spisovateľ v najlepšej forme, v normalizačnom Československu síce zakázaný, ale o to viac hraný a vydávaný všade na svete. Po Havlovi najväčší český dramatik druhej polovice storočia, ktorému hovoríme minulé, alebo dokonca pred ním ako dramatik a spisovateľ.
Minulú stredu bola na poslednom poschodí posledná „párty“. Dom sa bude renovovať a majiteľ domu ponúkol Kohoutovcom slušné odstupné, ktoré, keď nič iné, pokryje výdavky na sťahovanie. Sčasti do Prahy a do vily pri Sázave, sčasti do malého bytu pred ulicou.
Byt na Kohlmarkt 1 rozhodne malý nie je, má tri, vlastne štyri poschodia ? to najvyššie je záhradka na streche, z ktorej sa dívate na celú Viedeň. Presnejšie povedané, na jej strechy. Je tu aj pár tují, o ktorých Pavel Kohout hovorí, že ich presadí k Sázave. Pod nimi bude zakopaný ďalší pes, opäť jazvečík, ktorý odišiel z Kohlmarkt 1 pred pár dňami, niekam do ďalšieho psieho neba. „On by to sťahovanie aj tak neprežil,“ hovorí Pavel Kohout a vidieť, že aj jemu je ťažko. Pes a sťahovanie k tomu a po tridsiatich rokoch, to nie je málo. Zvláštny smútok sa vznáša aj nad večierkom, kde sa schádza väčšina priateľov, ktorí sprevádzali Kohouta a jeho ženu Jelenu Mašínovú po tie tri dlhé desaťročia desiatimi nedobrovoľnými a dvadsiatimi dobrovoľnými rokmi vo Viedni.
Rokmi, keď sa tu tešil sláve a vyznamenaniam a doma zatrateniu, a potom pochybnostiam. Kým Rakúšania a Nemci v ňom videli bývalého komunistu, ktorý si svoje mládežnícke hriechy v roku 68 a potom v disente „odpracoval“, v Česku a možno aj na Slovensku je obrovská skupina ľudí, ktorí mu neodpustili. Komunisti Chartu 77, antikomunisti nadšený komunizmus. Je pred ôsmou a znovu sa ozve zvonček. Výťahom na posledné poschodie prichádza Fischer. Nie ten český premiér, ale rakúsky prezident, Fischer, krstným menom Heinz. Prichádza bez ochranky, pretože tak vo Viedni prezidenti chodia aj do divadla alebo nakupovať. Pije ako my všetci obstojné, ale predsa len stolové víno, len tie obložené chleby, rakúska decentnejšia obdoba českých chlebíčkov, čakali tak trochu naňho – aby prezidentovi niečo zostalo. Fischer odpláva medzi rakúskych emeritných novinárov a jedinou cťou, ktorej sa mu dostane, je to, že naposledy zapáli Kohoutovcom kozub v obývačke.
Do horiacich plameňov prikladá Pavel Kohout popísané listy papiera z veľkej debny. Na jednom, ktorý zachránim pred plameňmi, je začiatok kapitoly akejsi jeho knihy. Po nemecky. Je pár minút pred polnocou, keď vychádzame na strechu. Je už takmer letná noc a predstavenie, na ktoré sme prišli, sa práve začína. Úderom dvanástej vädnú všetky svetlá mieriace na veže kostolov, kupoly Hofburgu, mesto klesá do ticha a tmy. Len Stephansdom žiari ďalej. O to viac sa Pavel Kohout zasníva: „Stephansdom, ten nikdy nezhasína.“
Minulú stredu bola na poslednom poschodí posledná „párty“. Dom sa bude renovovať a majiteľ domu ponúkol Kohoutovcom slušné odstupné, ktoré, keď nič iné, pokryje výdavky na sťahovanie. Sčasti do Prahy a do vily pri Sázave, sčasti do malého bytu pred ulicou.
Byt na Kohlmarkt 1 rozhodne malý nie je, má tri, vlastne štyri poschodia ? to najvyššie je záhradka na streche, z ktorej sa dívate na celú Viedeň. Presnejšie povedané, na jej strechy. Je tu aj pár tují, o ktorých Pavel Kohout hovorí, že ich presadí k Sázave. Pod nimi bude zakopaný ďalší pes, opäť jazvečík, ktorý odišiel z Kohlmarkt 1 pred pár dňami, niekam do ďalšieho psieho neba. „On by to sťahovanie aj tak neprežil,“ hovorí Pavel Kohout a vidieť, že aj jemu je ťažko. Pes a sťahovanie k tomu a po tridsiatich rokoch, to nie je málo. Zvláštny smútok sa vznáša aj nad večierkom, kde sa schádza väčšina priateľov, ktorí sprevádzali Kohouta a jeho ženu Jelenu Mašínovú po tie tri dlhé desaťročia desiatimi nedobrovoľnými a dvadsiatimi dobrovoľnými rokmi vo Viedni.
Rokmi, keď sa tu tešil sláve a vyznamenaniam a doma zatrateniu, a potom pochybnostiam. Kým Rakúšania a Nemci v ňom videli bývalého komunistu, ktorý si svoje mládežnícke hriechy v roku 68 a potom v disente „odpracoval“, v Česku a možno aj na Slovensku je obrovská skupina ľudí, ktorí mu neodpustili. Komunisti Chartu 77, antikomunisti nadšený komunizmus. Je pred ôsmou a znovu sa ozve zvonček. Výťahom na posledné poschodie prichádza Fischer. Nie ten český premiér, ale rakúsky prezident, Fischer, krstným menom Heinz. Prichádza bez ochranky, pretože tak vo Viedni prezidenti chodia aj do divadla alebo nakupovať. Pije ako my všetci obstojné, ale predsa len stolové víno, len tie obložené chleby, rakúska decentnejšia obdoba českých chlebíčkov, čakali tak trochu naňho – aby prezidentovi niečo zostalo. Fischer odpláva medzi rakúskych emeritných novinárov a jedinou cťou, ktorej sa mu dostane, je to, že naposledy zapáli Kohoutovcom kozub v obývačke.
Do horiacich plameňov prikladá Pavel Kohout popísané listy papiera z veľkej debny. Na jednom, ktorý zachránim pred plameňmi, je začiatok kapitoly akejsi jeho knihy. Po nemecky. Je pár minút pred polnocou, keď vychádzame na strechu. Je už takmer letná noc a predstavenie, na ktoré sme prišli, sa práve začína. Úderom dvanástej vädnú všetky svetlá mieriace na veže kostolov, kupoly Hofburgu, mesto klesá do ticha a tmy. Len Stephansdom žiari ďalej. O to viac sa Pavel Kohout zasníva: „Stephansdom, ten nikdy nezhasína.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.