.neviem prečo, ale ty, Miloš, si mi vždy pripadal ako Horehronec...
Valentovský rod naozaj pochádza z Horehronia. Narodil som sa však v Trenčianskych Tepliciach a vyrastal som v prvom socialistickom meste Nová Dubnica.
.mal si folkloristické zázemie?
Mal. Starý otec hrával v ľudových kapelách, otec bola amatérsky tanečník.
.začínal si teda ako ľudovkár?
Mama si chcela splniť svoj sen, že by som mal hrať na husliach. Bola sekretárka na ĽŠU , a tak som sa dostal do kontaktu s učiteľmi a oni mi potom štúdium hudby ďalej odporučili. Ale ten folklór bol vo mne. Išiel som po ulici, otec ma zastavil, hovorí „Poď sem!“ Zobral ma do krčmy, postavil ma na stôl a ja som musel hrať pesničky.
.bol si mimoriadny talent?
Ťažko povedať. Chodil som po súťažiach, nejaké som vyhral a išiel som ďalej: Konzervatórium Žilina, Konzervatórium v Bratislave, VŠMU, kde som študoval u Warchala a od druhého ročníka som hrával v súbore Musica Aeterna. Tam sa to všetko začalo.
.u Hansiho Albrechta?
Radosť z hudby, čistý vzťah k hudbe. Amatérsky prístup. To bolo u Hansiho samozrejmosťou, no ináč to bolo nevídané. Aj na konzervatóriu som si hudbu hrával len tak, pre potešenie. Ešte v Žiline u profesora Kállaya, ktorý bol právnik, sme sa stretávali ako sláčikové kvarteto a spolu sme si hrávali. Keď niekto neprišiel, zobral som jeho nástroj a hral som jeho part. To bola najväčšia škola hudby. To nebolo cvičenie, ale hranie. Na vysokej škole som to už stratil. Tam pôsobí každý individuálne. Taký prístup k hudbe existuje iba vo folklóre.
.aj ten si v tom období hrával, nie?
Hrával som roky v Lúčnici. Folklór je pre mňa stále dôležitý, ale stará hudba ma zaujala viac.
.ako si sa k starej hudbe dostal?
Cez Hansiho Albrechta. Musica Aeterna bola slobodným ostrovom pre muzikantov. Inštitúciou bol iba Hansi. My ostatní sme boli okolo neho. Práve v Aeterne sme začali hrať na starých nástrojoch.
.čo sa dnes myslí pod pojmom „stará hudba“?
Boli obdobia, keď existovala len nová hudba. Keď niekto zahral niečo staré, pozerali sa naňho čudne. Prečo hrá staré veci? Nebol na to žiadny dôvod. Až v romantizme došlo k znovuzrodeniu starej hudby. Mendelssohn objavil Bacha a zároveň prispel k jeho deformácii.
.v akom zmysle?
Starú hudbu hral romanticky. Potom prišli ďalší, ako napríklad my, ktorí sa snažíme zahrať starú hudbu tak, ako sa hrávala.
.dá sa zistiť, ako stará hudba skutočne znela?
Ale ja aj starú hudbu pokladám za novú. Napriek tomu, že hráme na starých nástrojoch, hráme ju ináč. Pre mňa je najzaujímavejšie hrať skladby, ktoré sú úplne neznáme. Aký je rozdiel medzi neznámou hudbou, ktorá vznikla teraz a tou, ktorá vznikla pre storočiami? V obidvoch prípadoch k tomu pridávaš nový pohľad. Hráme síce na starom inštrumentári, ale je iluzórne myslieť si, že to hráme tak, ako to hrali na začiatku. Nemáme nahrávky, nevieme ako to hrali. Máme nahrávky romantickej hudby zo začiatkov 20. storočia a hoci to môžeme teraz tak hrať, nikto to tak nehrá.
.prečo?
Museli by sme hrať glisandá a portamentá. Keby sme to dnes tak hrali, povedali by nám, že hráme ako Rómovci. Čiže máme dôkaz, ako sa to hralo, ale dnešná estetika nás nepustí a nechceme to tak hrať. Hudba je zvuk a vždy to znie nanovo. Sú len dve veci: my to hráme a niekto to počuje. Keď sa pred 50-60 rokmi začalo hrať na staré nástroje, muselo vzniknúť publikum, ktoré sa to muselo naučiť počúvať.
.čím je stará hudba zvláštna?
Musíš byť trošku blázon, aby si hral starú hudbu. My sme vyštudovaní muzikanti, ktorí sa naučili hrať hudbu v rozpätí 400 rokov, a teraz sa rozhodnem, že ma bude zaujímať hudba, ktorá vznikla v rozpätí rokov 1630 až 1640. V tom uviazneš a snažíš sa to nasať. Má to aj dokumentárnu cenu. Máme biele miesta v dejinách hudby. V dôsledku komunizmu je veľká časť našej hudobnej histórie stále nezmapovaná. Hrať naše slovenské pramene je pre mňa teraz prvoradé. Nie preto, že by som bol nejaký veľký Slovák, ale preto, že je to dôležité a zaujímavé.
.nedávno ste so Solamente naturali vydali album Pestrý zborník. O čo ide?
V Levoči sa našli zachované pramene, ktoré doktor Ladislav Kačic, najdôležitejší slovenský odborník na starú hudbu, prepísal do zrozumiteľnej notácie. Pestrý zborník tvorí asi 150 skladbičiek, autorom väčšiny z nich je drážďanský doktor Johann Cašpar. Sú tam tanečné suity, kostolné piesne, domáce piesne, ľudovky. Prvú časť Pestrého zborníka sme nahrali so Stevom Stubbsom pre ECM.
.tvojím najznámejším projektom bola zrejme Godárova Mater....
Vlado Godár je tiež blázon do starej hudby. Ja som mu nosil partitúry zo starých archívov a on to hneď študoval a transkriboval. Uňho sme si doma hrávali, muzicírovali, a tak vznikala aj Mater. Najprv sme robili so Solamente Godárovu hudbu k filmu Orbis Pictus. Potom Vlado prišiel s nápadom spojiť staré nástroje, Ivu Bittovú a súčasnú hudbu. Iva do toho priniesla úplne nový rozmer, lebo spieva ináč ako študovaná speváčka. Iva je sama osebe fenomén. Uvažujeme nad novým projektom.
.v najbližších dňoch idete na turné s projektom Chasidské piesne...
Prišlo to cez Jozef Luptáka. Najdôležitejší je Baruch, ktorý príde s pesničkou a zaspieva nám ju spamäti tak, ako keď ty si doma zaspievaš Trenčín dolinečka. Začal som ho počúvať a otvoril sa pre mňa nový svet. Chasidské piesne sú strašne staré, dali by sa hrať ako stará hudba na starých nástrojoch. Uvedomil som si, že sú ako naše pesničky z Uhrovskej zbierky. To je 600 piesní z Rakúska-Uhorska. Keď sme to zahrali v Slovenskej filharmónii, folkloristi ohŕňali nos, že to nie je slovenská hudba. Ale veď Slovensko bola súčasť Uhorska. Bola to najliberálnejšia časť monarchie. Nemci si písali v listoch, že ak sa chceš dobre zabaviť, choď na severné Uhry. Uhrovská zbierka vznikla v roku 1730, teda po Jánošíkovi. Zbojníci, povstania. V tej zbierke máš všetky pesničky vedľa seba: židovská, rumunská, slovenská, maďarská, cigánska, moldavská, ruská. Všetko je to tam spolu. To sú naše pesničky. Baruch mi vysvetlil, že chasidské piesne majú najstarší koreň práve v našom regióne. Pripomínajú mi východné Slovensko, Ukrajinu. Je to hudba, na ktorú máme genetiku. No a Baruch Myers príde z New Yorku a učí nás tieto pesničky. Je to skvelá kombinácia: Boris Lenko a Jozef Lupták so svojou širokou melódiou, Baruch so svojími džezíkmi a ja sa tam snažím dávať niečo trošku orientálne. Každý má úplne slobodný priestor. Výraz „toto sa tam nehodí“ medzi nami nikdy nepadol. Vzájomne sa inšpirujeme. Niekedy si povieme, že tu necháme Barucha, nech si zahrá trochu džezu – darmo, Julliard School sa nezaprie. Máme vzdelaného rabína...
.čo je v celej tej hudbe, ktorú hráš, spoločné?
Jeden stredoveký mystik hovoril, že nie náhodou sa hudba „hrá“. Je to totiž hra.
Valentovský rod naozaj pochádza z Horehronia. Narodil som sa však v Trenčianskych Tepliciach a vyrastal som v prvom socialistickom meste Nová Dubnica.
.mal si folkloristické zázemie?
Mal. Starý otec hrával v ľudových kapelách, otec bola amatérsky tanečník.
.začínal si teda ako ľudovkár?
Mama si chcela splniť svoj sen, že by som mal hrať na husliach. Bola sekretárka na ĽŠU , a tak som sa dostal do kontaktu s učiteľmi a oni mi potom štúdium hudby ďalej odporučili. Ale ten folklór bol vo mne. Išiel som po ulici, otec ma zastavil, hovorí „Poď sem!“ Zobral ma do krčmy, postavil ma na stôl a ja som musel hrať pesničky.
.bol si mimoriadny talent?
Ťažko povedať. Chodil som po súťažiach, nejaké som vyhral a išiel som ďalej: Konzervatórium Žilina, Konzervatórium v Bratislave, VŠMU, kde som študoval u Warchala a od druhého ročníka som hrával v súbore Musica Aeterna. Tam sa to všetko začalo.
.u Hansiho Albrechta?
Radosť z hudby, čistý vzťah k hudbe. Amatérsky prístup. To bolo u Hansiho samozrejmosťou, no ináč to bolo nevídané. Aj na konzervatóriu som si hudbu hrával len tak, pre potešenie. Ešte v Žiline u profesora Kállaya, ktorý bol právnik, sme sa stretávali ako sláčikové kvarteto a spolu sme si hrávali. Keď niekto neprišiel, zobral som jeho nástroj a hral som jeho part. To bola najväčšia škola hudby. To nebolo cvičenie, ale hranie. Na vysokej škole som to už stratil. Tam pôsobí každý individuálne. Taký prístup k hudbe existuje iba vo folklóre.
.aj ten si v tom období hrával, nie?
Hrával som roky v Lúčnici. Folklór je pre mňa stále dôležitý, ale stará hudba ma zaujala viac.
.ako si sa k starej hudbe dostal?
Cez Hansiho Albrechta. Musica Aeterna bola slobodným ostrovom pre muzikantov. Inštitúciou bol iba Hansi. My ostatní sme boli okolo neho. Práve v Aeterne sme začali hrať na starých nástrojoch.
.čo sa dnes myslí pod pojmom „stará hudba“?
Boli obdobia, keď existovala len nová hudba. Keď niekto zahral niečo staré, pozerali sa naňho čudne. Prečo hrá staré veci? Nebol na to žiadny dôvod. Až v romantizme došlo k znovuzrodeniu starej hudby. Mendelssohn objavil Bacha a zároveň prispel k jeho deformácii.
.v akom zmysle?
Starú hudbu hral romanticky. Potom prišli ďalší, ako napríklad my, ktorí sa snažíme zahrať starú hudbu tak, ako sa hrávala.
.dá sa zistiť, ako stará hudba skutočne znela?
Ale ja aj starú hudbu pokladám za novú. Napriek tomu, že hráme na starých nástrojoch, hráme ju ináč. Pre mňa je najzaujímavejšie hrať skladby, ktoré sú úplne neznáme. Aký je rozdiel medzi neznámou hudbou, ktorá vznikla teraz a tou, ktorá vznikla pre storočiami? V obidvoch prípadoch k tomu pridávaš nový pohľad. Hráme síce na starom inštrumentári, ale je iluzórne myslieť si, že to hráme tak, ako to hrali na začiatku. Nemáme nahrávky, nevieme ako to hrali. Máme nahrávky romantickej hudby zo začiatkov 20. storočia a hoci to môžeme teraz tak hrať, nikto to tak nehrá.
.prečo?
Museli by sme hrať glisandá a portamentá. Keby sme to dnes tak hrali, povedali by nám, že hráme ako Rómovci. Čiže máme dôkaz, ako sa to hralo, ale dnešná estetika nás nepustí a nechceme to tak hrať. Hudba je zvuk a vždy to znie nanovo. Sú len dve veci: my to hráme a niekto to počuje. Keď sa pred 50-60 rokmi začalo hrať na staré nástroje, muselo vzniknúť publikum, ktoré sa to muselo naučiť počúvať.
.čím je stará hudba zvláštna?
Musíš byť trošku blázon, aby si hral starú hudbu. My sme vyštudovaní muzikanti, ktorí sa naučili hrať hudbu v rozpätí 400 rokov, a teraz sa rozhodnem, že ma bude zaujímať hudba, ktorá vznikla v rozpätí rokov 1630 až 1640. V tom uviazneš a snažíš sa to nasať. Má to aj dokumentárnu cenu. Máme biele miesta v dejinách hudby. V dôsledku komunizmu je veľká časť našej hudobnej histórie stále nezmapovaná. Hrať naše slovenské pramene je pre mňa teraz prvoradé. Nie preto, že by som bol nejaký veľký Slovák, ale preto, že je to dôležité a zaujímavé.
.nedávno ste so Solamente naturali vydali album Pestrý zborník. O čo ide?
V Levoči sa našli zachované pramene, ktoré doktor Ladislav Kačic, najdôležitejší slovenský odborník na starú hudbu, prepísal do zrozumiteľnej notácie. Pestrý zborník tvorí asi 150 skladbičiek, autorom väčšiny z nich je drážďanský doktor Johann Cašpar. Sú tam tanečné suity, kostolné piesne, domáce piesne, ľudovky. Prvú časť Pestrého zborníka sme nahrali so Stevom Stubbsom pre ECM.
.tvojím najznámejším projektom bola zrejme Godárova Mater....
Vlado Godár je tiež blázon do starej hudby. Ja som mu nosil partitúry zo starých archívov a on to hneď študoval a transkriboval. Uňho sme si doma hrávali, muzicírovali, a tak vznikala aj Mater. Najprv sme robili so Solamente Godárovu hudbu k filmu Orbis Pictus. Potom Vlado prišiel s nápadom spojiť staré nástroje, Ivu Bittovú a súčasnú hudbu. Iva do toho priniesla úplne nový rozmer, lebo spieva ináč ako študovaná speváčka. Iva je sama osebe fenomén. Uvažujeme nad novým projektom.
.v najbližších dňoch idete na turné s projektom Chasidské piesne...
Prišlo to cez Jozef Luptáka. Najdôležitejší je Baruch, ktorý príde s pesničkou a zaspieva nám ju spamäti tak, ako keď ty si doma zaspievaš Trenčín dolinečka. Začal som ho počúvať a otvoril sa pre mňa nový svet. Chasidské piesne sú strašne staré, dali by sa hrať ako stará hudba na starých nástrojoch. Uvedomil som si, že sú ako naše pesničky z Uhrovskej zbierky. To je 600 piesní z Rakúska-Uhorska. Keď sme to zahrali v Slovenskej filharmónii, folkloristi ohŕňali nos, že to nie je slovenská hudba. Ale veď Slovensko bola súčasť Uhorska. Bola to najliberálnejšia časť monarchie. Nemci si písali v listoch, že ak sa chceš dobre zabaviť, choď na severné Uhry. Uhrovská zbierka vznikla v roku 1730, teda po Jánošíkovi. Zbojníci, povstania. V tej zbierke máš všetky pesničky vedľa seba: židovská, rumunská, slovenská, maďarská, cigánska, moldavská, ruská. Všetko je to tam spolu. To sú naše pesničky. Baruch mi vysvetlil, že chasidské piesne majú najstarší koreň práve v našom regióne. Pripomínajú mi východné Slovensko, Ukrajinu. Je to hudba, na ktorú máme genetiku. No a Baruch Myers príde z New Yorku a učí nás tieto pesničky. Je to skvelá kombinácia: Boris Lenko a Jozef Lupták so svojou širokou melódiou, Baruch so svojími džezíkmi a ja sa tam snažím dávať niečo trošku orientálne. Každý má úplne slobodný priestor. Výraz „toto sa tam nehodí“ medzi nami nikdy nepadol. Vzájomne sa inšpirujeme. Niekedy si povieme, že tu necháme Barucha, nech si zahrá trochu džezu – darmo, Julliard School sa nezaprie. Máme vzdelaného rabína...
.čo je v celej tej hudbe, ktorú hráš, spoločné?
Jeden stredoveký mystik hovoril, že nie náhodou sa hudba „hrá“. Je to totiž hra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.