Personálne zmeny, časť III

„Stále existujú a pôsobia mocné štruktúry bývalého režimu, ktoré vznikali po dlhé desaťročia, a predovšetkým v oných 22 rokoch. V mnohých obciach vládnu tí istí ľudia, ktorí v nich vládli predtým. Sú prepojení s vedúcimi pracovníkmi hospodárskych podnikov. Stále existujú obrovské byrokratické kolosy, ktoré znemožňujú racionálne ekonomické počínanie jednotlivých podnikov a prevádzok. Stará byrokracia pretrváva na všetkých úrovniach, až po úrady centrálne, republikové a federálne ministerstvá... Znova a znova sa tým potvrdzuje, že naša revolúcia nie je dokončená. Naopak, to hlavné sa musí ešte len stať. Nie je pravda, že táto revolúcia zlyhala. Ona sa jednoducho len neskončila a nijaké dielo nemožno hodnotiť, kým nie je hotové. Aby sme dosiahli nápravu vecí, musíme neodkladne a energicky konať".

.radosť z výmen
Nazdávam sa, že Václav Havel sa vo svojom stanovisku nielen mýlil, ale že sa mu podarilo aj zmiešať nezmiešateľné. Budem však konkrétny:
Stanovisko vedenia VPN sa opieralo o tri piliere, na ktorých stáli naše očakávania pozitívnych zmien v podnikoch. Prvým bola viera v očistnú silu nového hospodárskeho mechanizmu s dôrazom na rýchlu privatizáciu. Druhým pilierom bola účasť ministrov za VPN na prácach spätých so zavádzaním zásad normálnej personálnej práce v podnikoch. Tretím akási svojpomoc aktivistov hnutia podnikom i jednotlivcom priamo na tvári miesta. Situácia v spoločnosti však bola príliš vybičovaná na to, aby nejaké intelektuálne modely mohli mať úspech.
Uvediem príklad. V sobotu 20. októbra 1990 sa v Trnave stretli rôzne orgány hnutia a priaznivci VPN. Chcel by som odcitovať slová jedného organizátorov stretnutia Arpáda Matejku: „Necítim sa dobre, ak každý týždeň nevymením aspoň jedného riaditeľa. Tento týždeň sa cítim mimoriadne dobre – vymenil som troch.“ V záveroch z tohto stretnutia bol však problém personálnych zmien formulovaný v jazyku trochu inom. Konkrétne takto: „Zanedbávanie ofenzívnosti hnutia proti pretrvávajúcim štruktúram bývalého režimu
a proti marxistickej ideológii."

.ozveš sa a poletíš
Nerád by som však svoju (pre niekoho možno naivnú) túžbu po fair-play plietol s faktom, že november 1990 bol ešte vždy mesiacom boja o pozície a že v tomto boji nebolo ani zďaleka jasné, aký je momentálny stav. Vedel som dokonca, že to nebude jasné ani zajtra, ani pozajtra.
Medzitým sa podarilo väčšinu peňazí „uliať" do podnikateľskej sféry. Poznali sme dokonca mená mnohých firiem, prosperujúcich z očisťovania komunistických peňazí i ľudí, ktorí sa postavili do ich čela. Takže: na jednej strane celkom oprávnená obava z novej vlny sociálnej nespravodlivosti (výhodná štartovacia čiara pre tých, ktorí si „nahrabali“ v starom režime) a nespokojnosť s tým, že sa proces personálnych zmien v hospodárskej sfére uberá krivolakými cestami; a na druhej strane viera v skutočnosť, že bodku za týmto problémom nemožno spraviť zo dňa na deň a už vonkoncom nie metódami, ktoré sú svojím charakterom v rozpore s proklamovanými ideami trhového hospodárstva a demokracie.
Rozpor medzi vyššie spomenutou obavou a vierou mal v tom čase celkom konkrétnu podobu. Uzavriem preto túto kapitolu úryvkom z listu, ktorý som dostal v polovici októbra a v ktorom sa píše:
„Verím Vám a budem úprimný! Veľa sa urobilo za pomoci ľudu združeného okolo VPN a OF pod vedením vtedajších aktivistov a po lustrácii novozvolených funkcionárov na vyšších stupňoch. Ľud od Ašu až po Čiernu nad Tisou sa bez ohľadu na vzdelanie, zamestnanie, náboženstvo a národnosť dožaduje zákonnej podpory pri dokončení očisty spoločnosti od aktivistov KSČS a ich pätolizačov, to prisľúbil aj náš prezident Václav Havel na nedávnom prejave v Prahe.
Aká je však súčasná skutočnosť: Prídem do nemocnice, tam je primárom ďalej totalitár z bývalej straníckej kliniky. Zavolal som do podniku (Frucona) Košice a tam sa prihlásil pán Ing. ..., pravá ruka Jána Pirča a dovolím si ho prirovnať ku kráľovi Oravy Babinskému a Dr. Colotkovi, aj on tak hospodáril so štátnym majetkom. Idem do základnej školy v Košiciach, kde demokratizácia pôvodne nabrala po prejave prezidenta dobrý kurz, neveril som vlastným očiam, riaditeľ po zložení legitimácie vraj o jeden hlas vyhral voľby. Dôvod: volili ho učitelia, ktorým vyhovuje jeho neschopnosť, alkoholizmus, nenáročnosť a za služby pre neho dobré percento k platu ... Zašiel som na Mestský súd a tam, čo nevidím, stratilo sa meno totalitára ..., predsedu MS, ktorý bol nahradený supertotalitárom Dr. ..., ktorý inak, ako bývalý námestník súdu, mimoriadne aktívne slúžil MV KSS a KV KSS (bol vo svojej funkcii iba nomenklatúrou – neschopný). Bol som 10 rokov šikanovaný KSS a dobieha mi súdny spor o neplatnosť výpovede, mal som pojednávanie 15. 10. 1990 o čo nevidím, opäť ten istý predseda senátu, ktorý môj súdny proces viedol  tak , že Najvyšší súd ho zrušil pre porušenie zákona. Tento sudca Dr. ... počas jednania mi dal najavo, že on mi ukáže moju drzosť dožadovať sa na Najvyššom súde spravodlivosti a všetko tomu nasvedčovalo, že rozhodnutie v závere rozsudku Najvyššieho súdu nemieni rešpektovať, ale chce dokázať, že rozsudky MS a KS v Košiciach napriek zrušeniu „NEPORUŠILI ZÁKON". Verím, že súd napriek tomu
do dôchodku dovediem do úspešného konca.
Vážený pán predseda, môžem príklady uvádzať ďalej; výmena miest totalitárov pokračuje navzájom najmä v inštitúciách a podnikoch, kde riaditelia 42 rokov realizovali zásadu „ozveš sa a poletíš", a to sa im aj skutočne za pomoci totality darilo.“