Miroslav Válek. Človek plný protirečení a nesporne jedna z najvýznamnejších osobností slovenskej kultúry v minulom storočí. Jeho pôsobenie v literatúre i politike dodnes vyvoláva polemiky a napätia. Je jasné, že ho nemožno čierno-bielo rozdvojiť: na „dobrého básnika“ a „zlého politika“.
Válkov život je farebným obrazom – hoci vo farbách prevažujú tie studené.
Najdlhšie slúžiaci slovenský minister kultúry sa narodil 17. júla 1927 v Trnave. Po štyroch rokoch na biskupskom gymnáziu prešiel na Obchodnú akadémiu a už od začiatku 40. rokov nadšene písal a posielal do časopisov básne inšpirované katolíckou modernou, predovšetkým Rudolfom Dilongom. Ako dvadsaťročný začal študovať na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, kde absolvoval štyri semestre.
Po februári 1948 sa mnohé zmenilo. Válek začal pracovať ako vedúci tlačového oddelenia a zástupca vedúceho kultúrno-propagačného oddelenia Ústredného výboru Jednotného zväzu slovenských roľníkov, stal sa redaktorom časopisov Slovenský roľník a Družstevný obzor a v roku 1949 uverejnil svoju prvú socialistickorealistickú báseň Svitanie.
V prvej polovici 50. rokov prišla päťročná odmlka. Akoby sa Válek preľakol a zneistel pod tlakom spoločenských udalostí. A tiež pod tlakom faktu, že sa jeho otec, ako bývalý funkcionár demokratickej strany, ocitol vo väzení.
.v husej koži
V roku 1959 však, už ako redaktor Mladej tvorby, náhle a presvedčivo vstúpil do literárneho sveta debutom Dotyky. Napriek tomu, že sa v tejto zbierke nedokázal úplne vymaniť zo schematických predstáv o literatúre, znamenala (spolu s prvotinami Milana Rúfusa a Viliama Turčányho) nepochybne prelom, pretože formou, ale i obsahom rozvírila stojaté vody slovenskej poézie.
Kritik Jozef Bžoch zhodnotil jeho prvotinu nasledujúcimi slovami: „Zbierka Dotyky nič nehovorí o Válkovi – začiatočníkovi... Je to kniha zrelá; definitívny tvar, ktorý znesie aj najprísnejšie meradlá. Kniha s chrbtovou kosťou, s uceleným názorom na svet. Válka zaujíma najmä človek vnútorný, jeho dráma, kríza, citový otras.“
V rokoch 1961 a 1963 nasledovali zbierky Príťažlivosť a Nepokoj. Vrchol Válkovej básnickej tvorby sa pravdepodobne datuje rokom 1965, v ktorom vychádza jeho štvrtá zbierka – Milovanie v husej koži. Ako píšu literárni vedci Eva Jenčíková a Peter Zajac vo svojej hodnotiacej štúdii z roku 1989, najmä v tejto zbierke Válek „dovidel (...) na dno ľudskosti, za ktorým ostáva už len prázdnota ľudskej ničoty“. Najzreteľnejšie tu zápasí s podobami nihilizmu a zla. Táto zbierka je zároveň najmenej poznačená povinným optimizmom a ilúziou o bezkonfliktnosti, ktorá bola pre vtedajšiu literatúru taká charakteristická.
Nie všetci však Milovanie hodnotili rovnako. Literárny vedec Milan Hamada tvrdí, že tieto básne len krikľavými farbami opisujú to isté, čo už bolo obsahom Nepokoja (pozri rozhovor).
Napriek tomu možno povedať, že tri roky pred vstupom sovietskych vojsk sa „diali veci“. Nemožno za to vďačiť iba Válkovi – schematizmus naštrbila už prvotina Milana Rúfusa Až dozrieme, ktorá vyšla o tri roky skôr. Jednoznačne však možno povedať, že a Válek mal svoj podiel na „uvoľnení“, ktoré šesťdesiate roky charakterizovalo.
Veď situácia na prelome 40. a 50. rokov bola naozaj žalostná. Umenie sa ideologizovalo a metóda socialistického realizmu sa stala jedinou metódou umeleckej tvorby. V päťdesiatych rokoch sa okolnosti v kultúrnej sfére ešte zhoršili, keď boli v dôsledku kultu osobnosti a tézy o zostrovaní triedneho boja vystavení represiám tzv. buržoázni nacionalisti (okrem iných Alexander Matuška, Vladimír Mináč či Dominik Tatarka).
V období, keď vychádzali jeho prvé zbierky, však Válek vstúpil do komunistickej strany (1962) a stal sa tajomníkom (a neskôr dokonca predsedom) Zväzu slovenských spisovateľov.
.v Husákovej lóži
Dnes je ťažké súdiť, ale zdá sa, že budúce kroky budúceho ministra sa dali rozpoznať už v roku 1967. Na IV. zjazde Zväzu československých spisovateľov sa Válek – ešte ako šéfredaktor časopisu Romboid – spolu s Vladimírom Mináčom, Vojtechom Mihálikom či Jánom Kostrom postavili proti „emóciám a demagógii“ v prejave českého spisovateľa Ludvíka Vaculíka. Vaculík pritom len pravdivo konštatoval, že „za dvadsať rokov u nás nebola vyriešená žiadna ľudská otázka – od primárnych potrieb, ako sú byty, školy, prosperita hospodárstva až po jemnejšie, ktoré nedemokratické systémy vyriešiť nevedia – ako je pocit plnej platnosti v spoločnosti, viera v zmysluplnosť aj malej práce či podriadenie politických rozhodovaní kritériám etiky.“
O rok neskôr sa Válek spolu s Ladislavom Novomeským vo vyhlásení, ktoré uprednostňovalo federalizáciu pred demokratizáciou, ohradili proti extrémnym silám, ktorým „sa darí ochromovať a rozkladať spisovateľskú obec práve v čase, ktorý je pre ďalšie osudy nášho národa a kultúry rozhodujúci.“
Ako sa ukázalo už o niekoľko mesiacov, bol to skutočne rozhodujúci čas. Dňa 21. augusta 1968 prišli okupačné vojská a 2. januára 1969 vymenovalo Predsedníctvo Slovenskej národnej rady vôbec prvú vládu Slovenskej socialistickej republiky, v ktorej Miroslav Válek obsadil kreslo ministra kultúry.
Dvadsať rokov, počas ktorých stál „jeden z markantných predstaviteľov nového revolučného vedenia komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ (Stanislav Šmatlák) na čele oficiálnej slovenskej kultúry, vyvoláva ešte aj dnes veľké spory.
Zostavovateľ a autor doslovu k Válkovmu Básnickému dielu Valér Mikula píše, že básnikovo „nehľaď na srdce“ zrejme počúval aj minister pri svojom občianskom a politickom rozhodovaní. Milovníka šachov akoby priťahovala moc a možnosť posúvať figúrky na väčšej šachovnici. Mnohých potopil a mnohým pomohol – ale až potom, čo napísali sebakritiku, angažovanú báseň či článok o zjazde strany.
Podobný postoj ako Mikula zastáva aj politológ a bývalý disident Miroslav Kusý, ktorý spomínal, ako si ho Válek na začiatku normalizácie „zavolal a navrhol mi, aby som sa ospravedlnil a priznal si chybu“.
Hamada tvrdí, že Válek s mnohými ďalšími robili len to, čo sa od nich očakávalo – spojili svoju politickú činnosť s Husákovou politikou a stali sa jeho predĺženými rukami. Podľa kritika bol Válek politikom, ktorý v politike neurobil nič pozitívne: „On bol normálny normalizátor. To sa prejavilo ukázalo aj na jeho prejavoch, ktoré prednášal ako politický funkcionár – bolo to bezduché a ničím sa to neodlišovalo od rečí iných politikov, ktorí neboli ani vzdelaní, ani literárne disponovaní.“
.dovŕšený proces
Nie všetci však vidia Válka len v zlom svetle. Básnik Ľubomír Feldek hovorí, že nálepka „dobrý básnik, zlý minister“ nie je celkom pravdivá – Válek mal aj horšie básne a ako politik vykonal aj veľa dobrého: „Na začiatku normalizácie mali politici v rukách páky, ktorými zjemňovali jej dopady. Tatarka predsa nedostal roku 1970 titul zaslúžilý umelec pre zásluhy. Bol to ochranný krok. Aj vylučovanie z umeleckých zväzov sa bralo tak, že dnes ťa vylúčime, zajtra prijmeme.“ Podobne to bolo aj so spisovateľom Rudolfom Slobodom, ktorý sa vďaka ministrovi dostal na Kolibu ako scenárista.
Podľa Feldeka mal Válek „empatiu, zaujímal sa o ľudí, mal možno akýsi syndróm staršieho brata a mal vnútornú potrebu pomôcť, keď bol vo funkcii. Dala by sa mu vytknúť možno len jedna vec – bol to elitár a nepomáhal netalentovaným. Záležalo mu na nadaných.“
O tom, ako delenie umelcov oficiálne vnímal sám Válek, svedčí jeho článok zo začiatku 70. rokov s príznačným titulkom Dovŕšiť proces konsolidácie: „Česká a slovenská kultúra prešla v uplynulých štyroch rokoch od obdobia rozvratu cez obdobie konsolidácie k etape rozvíjania pozitívneho programu... Dnes, po dôkladnom triedení duchov, by nám už malo byť jasné, s kým a ako budeme realizovať program rozvoja českej a slovenskej kultúry... Je mnoho tých, ktorí sa svojou prácou chcú podieľať a podieľajú na revolučnej prestavbe sveta, ale sú aj takí, ktorí v skrumáži pred bránkou podrážajú nohy a ktorí, či chcú, alebo nechcú, si musia svoje minúty za podrážanie rozvoja socialistickej kultúry odsedieť na trestnej lavici.“
Je však otázne, do akej miery Válek takéto slová myslel úprimne. Feldek, ktorý sa netají tým, že do komunistickej strany vstúpil na ministrov podnet, tvrdí, že Válek mal ku komunizmu určite pragmatický a nedôverčivý vzťah: „Ak niekto vstupuje do strany v 35-tich rokoch, tomu oni nemôžu veriť, že vstupuje z iných ako pragmatických dôvodov.“
To, že to Válek po siedmich rokoch v strane dotiahol až na ministra a člena Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, možno podľa Feldeka vysvetliť aj zaujímavou okolnosťou vo Válkovom osobnom živote: „Je to len moja osobná domnienka, ale pôsobenie Válka na ministerstve kultúry možno súvisí s tým, že jeho druhá manželka Zora bola dcérou Valeriana Zorina – sovietskeho diplomata, ktorý pomáhal československým komunistom s februárovým prevratom v roku 1948. Ak má niekto za ženu Zorinovu dcéru a odohrá sa niečo, čo sa odohralo v auguste 1968 a Husák tvorí nejakú stratégiu, aby ten tlak udržal v prijateľných medziach, musel mu tam Válek zapadnúť.“
Toto „zapadnutie“ však miestami vyzerá ako veľká nadpráca. Hamada je v posudzovaní Válka ako ministra nekompromisný: „Tento cynický nihilista bol strojcom rafinovanej a najbezohľadnejšej demoralizácie spisovateľskej a vôbec kultúrnej obce v dejinách našej kultúry po druhej svetovej vojne. Mnohí spisovatelia sa ponižujúcimi sebakritikami vzdávali svojej mravnej integrity v prospech rôznych výhod. Bývalý minister kultúry a člen predsedníctva ústredného výboru vtedy vládnucej strany spolu so svojimi spolupracovníkmi vykonal svoje dielo skazy na ľuďoch, ktorí chceli byť a mali byť v čase povyšovania lži na pravdu strážcami základných ľudských a mravných hodnôt. Toto bol skutočný výsledok jeho „dlhej a systematickej práce“.
K tejto práci patrila aj účasť v komisii, ktorá mala „sledovať a riadiť aktivity“ proti Sviečkovej demonštrácii, ako aj básnická skladba Slovo s venovaním „Komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom“. Ako povedal minulý týždeň Mikula pre Slovenský rozhlas: „Slovo nie je kontroverzná báseň. Slovo je skôr dôkaz absolútneho krachu, ani nie tak básnického ako ľudského. To je báseň, ktorou chcel strhávať ľudí pre pomýlenú ideológiu. Keďže mal brilantný intelekt, vedel, že tá ideológia je pomýlená. To je nemravné...“
.čo je človek?
Válkov pozemský príbeh sa síce skončil už v roku 1991, ale bol príbehom celého 20. storočia. Žiadna americká „success story“. Je to cesta od takmer detskej radosti z písania k dezilúzii depresívneho starca, ktorý vedome ohol chrbát. A predsa je tu ešte čosi. Miroslav Válek z tejto cesty priniesol svedectvo o ľudskom trápení, o dobre a o zle, o živote a o smrti. Toto svedectvo je uložené v jeho najlepších básniach.
Sú to básne o kostlivcoch, ktorí „znútra siahajú do vrecka“, o obesencoch, ktorí „visia v slučke slovíčka“. Je to tá otázka (akokoľvek teatrálna sa môže zdať našim postmoderným ušiam): „Preboha, kto som a kam sa ponáhľam?“ Odcudzenie sebe i druhým, ústredné poznanie válkovského človeka, ktoré nemožno odbaviť predstieraným optimizmom. Úmyselná rozpoltenosť a zmätenosť formy ako prejav absurdnosti života. V istom okamihu sa písanie pre Válka stáva formou katarzie, oslobodenia, ktoré vychádza z toho, že písaná báseň ako konkrétny tvorivý čin vyjadruje, že čosi ešte predsa len má zmysel. Válek a jeho tvorba priniesli do literatúry i diskusie o poézii a jej úlohe v živote človeka. Známy je kritický pohľad Milana Hamadu a jeho výmena názorov so Stanislavom Šmatlákom a viditeľné bolo i napätie medzi rúfusovským a válkovským poňatím poézie.
Je pravda, že Válkove básne vznikali v časoch, keď bola úloha básnika a jeho tvorby vnímaná v spoločnosti s veľkou vážnosťou. Dnes by sa takýto prístup ľahko stal terčom výsmechu. Napokon, písané slovo už zďaleka nehrá takú významnú úlohu a básne sa prestávajú čítať, súčasný človek im nerozumie, nechce alebo nemá čas rozumieť.
Napriek tomu Válek zostáva neprehliadnuteľnou postavou histórie, ktorá zasahuje do súčasnosti. V najjasnozrivejších momentoch svojej tvorby trafil do čierneho bodu tejto planéty, tvorivým spôsobom identifikoval krízu (post)moderného človeka, a preto by sme azda z času na čas mali otvoriť niektorú z jeho kníh a čítať, aby sme nezabudli: „Smrť, ktorá má tak rada bezvetrie,/ že každé naše dýchnutie ju bolí v chrbte,/ smrť, ktorá cíti pohyb budúceho plodu ako/ búrku v kolene,/ maľuje si víchor do kútikov očí, prichádza,/ smrť od stvorenia smrti takto prichádza a/ skúma:// čo je človek?“
.kristína Uhlíková, .tomáš Gális
Válkov život je farebným obrazom – hoci vo farbách prevažujú tie studené.
Najdlhšie slúžiaci slovenský minister kultúry sa narodil 17. júla 1927 v Trnave. Po štyroch rokoch na biskupskom gymnáziu prešiel na Obchodnú akadémiu a už od začiatku 40. rokov nadšene písal a posielal do časopisov básne inšpirované katolíckou modernou, predovšetkým Rudolfom Dilongom. Ako dvadsaťročný začal študovať na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, kde absolvoval štyri semestre.
Po februári 1948 sa mnohé zmenilo. Válek začal pracovať ako vedúci tlačového oddelenia a zástupca vedúceho kultúrno-propagačného oddelenia Ústredného výboru Jednotného zväzu slovenských roľníkov, stal sa redaktorom časopisov Slovenský roľník a Družstevný obzor a v roku 1949 uverejnil svoju prvú socialistickorealistickú báseň Svitanie.
V prvej polovici 50. rokov prišla päťročná odmlka. Akoby sa Válek preľakol a zneistel pod tlakom spoločenských udalostí. A tiež pod tlakom faktu, že sa jeho otec, ako bývalý funkcionár demokratickej strany, ocitol vo väzení.
.v husej koži
V roku 1959 však, už ako redaktor Mladej tvorby, náhle a presvedčivo vstúpil do literárneho sveta debutom Dotyky. Napriek tomu, že sa v tejto zbierke nedokázal úplne vymaniť zo schematických predstáv o literatúre, znamenala (spolu s prvotinami Milana Rúfusa a Viliama Turčányho) nepochybne prelom, pretože formou, ale i obsahom rozvírila stojaté vody slovenskej poézie.
Kritik Jozef Bžoch zhodnotil jeho prvotinu nasledujúcimi slovami: „Zbierka Dotyky nič nehovorí o Válkovi – začiatočníkovi... Je to kniha zrelá; definitívny tvar, ktorý znesie aj najprísnejšie meradlá. Kniha s chrbtovou kosťou, s uceleným názorom na svet. Válka zaujíma najmä človek vnútorný, jeho dráma, kríza, citový otras.“
V rokoch 1961 a 1963 nasledovali zbierky Príťažlivosť a Nepokoj. Vrchol Válkovej básnickej tvorby sa pravdepodobne datuje rokom 1965, v ktorom vychádza jeho štvrtá zbierka – Milovanie v husej koži. Ako píšu literárni vedci Eva Jenčíková a Peter Zajac vo svojej hodnotiacej štúdii z roku 1989, najmä v tejto zbierke Válek „dovidel (...) na dno ľudskosti, za ktorým ostáva už len prázdnota ľudskej ničoty“. Najzreteľnejšie tu zápasí s podobami nihilizmu a zla. Táto zbierka je zároveň najmenej poznačená povinným optimizmom a ilúziou o bezkonfliktnosti, ktorá bola pre vtedajšiu literatúru taká charakteristická.
Nie všetci však Milovanie hodnotili rovnako. Literárny vedec Milan Hamada tvrdí, že tieto básne len krikľavými farbami opisujú to isté, čo už bolo obsahom Nepokoja (pozri rozhovor).
Napriek tomu možno povedať, že tri roky pred vstupom sovietskych vojsk sa „diali veci“. Nemožno za to vďačiť iba Válkovi – schematizmus naštrbila už prvotina Milana Rúfusa Až dozrieme, ktorá vyšla o tri roky skôr. Jednoznačne však možno povedať, že a Válek mal svoj podiel na „uvoľnení“, ktoré šesťdesiate roky charakterizovalo.
Veď situácia na prelome 40. a 50. rokov bola naozaj žalostná. Umenie sa ideologizovalo a metóda socialistického realizmu sa stala jedinou metódou umeleckej tvorby. V päťdesiatych rokoch sa okolnosti v kultúrnej sfére ešte zhoršili, keď boli v dôsledku kultu osobnosti a tézy o zostrovaní triedneho boja vystavení represiám tzv. buržoázni nacionalisti (okrem iných Alexander Matuška, Vladimír Mináč či Dominik Tatarka).
V období, keď vychádzali jeho prvé zbierky, však Válek vstúpil do komunistickej strany (1962) a stal sa tajomníkom (a neskôr dokonca predsedom) Zväzu slovenských spisovateľov.
.v Husákovej lóži
Dnes je ťažké súdiť, ale zdá sa, že budúce kroky budúceho ministra sa dali rozpoznať už v roku 1967. Na IV. zjazde Zväzu československých spisovateľov sa Válek – ešte ako šéfredaktor časopisu Romboid – spolu s Vladimírom Mináčom, Vojtechom Mihálikom či Jánom Kostrom postavili proti „emóciám a demagógii“ v prejave českého spisovateľa Ludvíka Vaculíka. Vaculík pritom len pravdivo konštatoval, že „za dvadsať rokov u nás nebola vyriešená žiadna ľudská otázka – od primárnych potrieb, ako sú byty, školy, prosperita hospodárstva až po jemnejšie, ktoré nedemokratické systémy vyriešiť nevedia – ako je pocit plnej platnosti v spoločnosti, viera v zmysluplnosť aj malej práce či podriadenie politických rozhodovaní kritériám etiky.“
O rok neskôr sa Válek spolu s Ladislavom Novomeským vo vyhlásení, ktoré uprednostňovalo federalizáciu pred demokratizáciou, ohradili proti extrémnym silám, ktorým „sa darí ochromovať a rozkladať spisovateľskú obec práve v čase, ktorý je pre ďalšie osudy nášho národa a kultúry rozhodujúci.“
Ako sa ukázalo už o niekoľko mesiacov, bol to skutočne rozhodujúci čas. Dňa 21. augusta 1968 prišli okupačné vojská a 2. januára 1969 vymenovalo Predsedníctvo Slovenskej národnej rady vôbec prvú vládu Slovenskej socialistickej republiky, v ktorej Miroslav Válek obsadil kreslo ministra kultúry.
Dvadsať rokov, počas ktorých stál „jeden z markantných predstaviteľov nového revolučného vedenia komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ (Stanislav Šmatlák) na čele oficiálnej slovenskej kultúry, vyvoláva ešte aj dnes veľké spory.
Zostavovateľ a autor doslovu k Válkovmu Básnickému dielu Valér Mikula píše, že básnikovo „nehľaď na srdce“ zrejme počúval aj minister pri svojom občianskom a politickom rozhodovaní. Milovníka šachov akoby priťahovala moc a možnosť posúvať figúrky na väčšej šachovnici. Mnohých potopil a mnohým pomohol – ale až potom, čo napísali sebakritiku, angažovanú báseň či článok o zjazde strany.
Podobný postoj ako Mikula zastáva aj politológ a bývalý disident Miroslav Kusý, ktorý spomínal, ako si ho Válek na začiatku normalizácie „zavolal a navrhol mi, aby som sa ospravedlnil a priznal si chybu“.
Hamada tvrdí, že Válek s mnohými ďalšími robili len to, čo sa od nich očakávalo – spojili svoju politickú činnosť s Husákovou politikou a stali sa jeho predĺženými rukami. Podľa kritika bol Válek politikom, ktorý v politike neurobil nič pozitívne: „On bol normálny normalizátor. To sa prejavilo ukázalo aj na jeho prejavoch, ktoré prednášal ako politický funkcionár – bolo to bezduché a ničím sa to neodlišovalo od rečí iných politikov, ktorí neboli ani vzdelaní, ani literárne disponovaní.“
.dovŕšený proces
Nie všetci však vidia Válka len v zlom svetle. Básnik Ľubomír Feldek hovorí, že nálepka „dobrý básnik, zlý minister“ nie je celkom pravdivá – Válek mal aj horšie básne a ako politik vykonal aj veľa dobrého: „Na začiatku normalizácie mali politici v rukách páky, ktorými zjemňovali jej dopady. Tatarka predsa nedostal roku 1970 titul zaslúžilý umelec pre zásluhy. Bol to ochranný krok. Aj vylučovanie z umeleckých zväzov sa bralo tak, že dnes ťa vylúčime, zajtra prijmeme.“ Podobne to bolo aj so spisovateľom Rudolfom Slobodom, ktorý sa vďaka ministrovi dostal na Kolibu ako scenárista.
Podľa Feldeka mal Válek „empatiu, zaujímal sa o ľudí, mal možno akýsi syndróm staršieho brata a mal vnútornú potrebu pomôcť, keď bol vo funkcii. Dala by sa mu vytknúť možno len jedna vec – bol to elitár a nepomáhal netalentovaným. Záležalo mu na nadaných.“
O tom, ako delenie umelcov oficiálne vnímal sám Válek, svedčí jeho článok zo začiatku 70. rokov s príznačným titulkom Dovŕšiť proces konsolidácie: „Česká a slovenská kultúra prešla v uplynulých štyroch rokoch od obdobia rozvratu cez obdobie konsolidácie k etape rozvíjania pozitívneho programu... Dnes, po dôkladnom triedení duchov, by nám už malo byť jasné, s kým a ako budeme realizovať program rozvoja českej a slovenskej kultúry... Je mnoho tých, ktorí sa svojou prácou chcú podieľať a podieľajú na revolučnej prestavbe sveta, ale sú aj takí, ktorí v skrumáži pred bránkou podrážajú nohy a ktorí, či chcú, alebo nechcú, si musia svoje minúty za podrážanie rozvoja socialistickej kultúry odsedieť na trestnej lavici.“
Je však otázne, do akej miery Válek takéto slová myslel úprimne. Feldek, ktorý sa netají tým, že do komunistickej strany vstúpil na ministrov podnet, tvrdí, že Válek mal ku komunizmu určite pragmatický a nedôverčivý vzťah: „Ak niekto vstupuje do strany v 35-tich rokoch, tomu oni nemôžu veriť, že vstupuje z iných ako pragmatických dôvodov.“
To, že to Válek po siedmich rokoch v strane dotiahol až na ministra a člena Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, možno podľa Feldeka vysvetliť aj zaujímavou okolnosťou vo Válkovom osobnom živote: „Je to len moja osobná domnienka, ale pôsobenie Válka na ministerstve kultúry možno súvisí s tým, že jeho druhá manželka Zora bola dcérou Valeriana Zorina – sovietskeho diplomata, ktorý pomáhal československým komunistom s februárovým prevratom v roku 1948. Ak má niekto za ženu Zorinovu dcéru a odohrá sa niečo, čo sa odohralo v auguste 1968 a Husák tvorí nejakú stratégiu, aby ten tlak udržal v prijateľných medziach, musel mu tam Válek zapadnúť.“
Toto „zapadnutie“ však miestami vyzerá ako veľká nadpráca. Hamada je v posudzovaní Válka ako ministra nekompromisný: „Tento cynický nihilista bol strojcom rafinovanej a najbezohľadnejšej demoralizácie spisovateľskej a vôbec kultúrnej obce v dejinách našej kultúry po druhej svetovej vojne. Mnohí spisovatelia sa ponižujúcimi sebakritikami vzdávali svojej mravnej integrity v prospech rôznych výhod. Bývalý minister kultúry a člen predsedníctva ústredného výboru vtedy vládnucej strany spolu so svojimi spolupracovníkmi vykonal svoje dielo skazy na ľuďoch, ktorí chceli byť a mali byť v čase povyšovania lži na pravdu strážcami základných ľudských a mravných hodnôt. Toto bol skutočný výsledok jeho „dlhej a systematickej práce“.
K tejto práci patrila aj účasť v komisii, ktorá mala „sledovať a riadiť aktivity“ proti Sviečkovej demonštrácii, ako aj básnická skladba Slovo s venovaním „Komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom“. Ako povedal minulý týždeň Mikula pre Slovenský rozhlas: „Slovo nie je kontroverzná báseň. Slovo je skôr dôkaz absolútneho krachu, ani nie tak básnického ako ľudského. To je báseň, ktorou chcel strhávať ľudí pre pomýlenú ideológiu. Keďže mal brilantný intelekt, vedel, že tá ideológia je pomýlená. To je nemravné...“
.čo je človek?
Válkov pozemský príbeh sa síce skončil už v roku 1991, ale bol príbehom celého 20. storočia. Žiadna americká „success story“. Je to cesta od takmer detskej radosti z písania k dezilúzii depresívneho starca, ktorý vedome ohol chrbát. A predsa je tu ešte čosi. Miroslav Válek z tejto cesty priniesol svedectvo o ľudskom trápení, o dobre a o zle, o živote a o smrti. Toto svedectvo je uložené v jeho najlepších básniach.
Sú to básne o kostlivcoch, ktorí „znútra siahajú do vrecka“, o obesencoch, ktorí „visia v slučke slovíčka“. Je to tá otázka (akokoľvek teatrálna sa môže zdať našim postmoderným ušiam): „Preboha, kto som a kam sa ponáhľam?“ Odcudzenie sebe i druhým, ústredné poznanie válkovského človeka, ktoré nemožno odbaviť predstieraným optimizmom. Úmyselná rozpoltenosť a zmätenosť formy ako prejav absurdnosti života. V istom okamihu sa písanie pre Válka stáva formou katarzie, oslobodenia, ktoré vychádza z toho, že písaná báseň ako konkrétny tvorivý čin vyjadruje, že čosi ešte predsa len má zmysel. Válek a jeho tvorba priniesli do literatúry i diskusie o poézii a jej úlohe v živote človeka. Známy je kritický pohľad Milana Hamadu a jeho výmena názorov so Stanislavom Šmatlákom a viditeľné bolo i napätie medzi rúfusovským a válkovským poňatím poézie.
Je pravda, že Válkove básne vznikali v časoch, keď bola úloha básnika a jeho tvorby vnímaná v spoločnosti s veľkou vážnosťou. Dnes by sa takýto prístup ľahko stal terčom výsmechu. Napokon, písané slovo už zďaleka nehrá takú významnú úlohu a básne sa prestávajú čítať, súčasný človek im nerozumie, nechce alebo nemá čas rozumieť.
Napriek tomu Válek zostáva neprehliadnuteľnou postavou histórie, ktorá zasahuje do súčasnosti. V najjasnozrivejších momentoch svojej tvorby trafil do čierneho bodu tejto planéty, tvorivým spôsobom identifikoval krízu (post)moderného človeka, a preto by sme azda z času na čas mali otvoriť niektorú z jeho kníh a čítať, aby sme nezabudli: „Smrť, ktorá má tak rada bezvetrie,/ že každé naše dýchnutie ju bolí v chrbte,/ smrť, ktorá cíti pohyb budúceho plodu ako/ búrku v kolene,/ maľuje si víchor do kútikov očí, prichádza,/ smrť od stvorenia smrti takto prichádza a/ skúma:// čo je človek?“
.kristína Uhlíková, .tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.