FILM ŽENY MÔJHO MUŽA
So slovenskými filmami sa v poslednom čase vrece roztrhlo. To, čo z neho v týchto dňoch vypadlo, mohlo tam, pravdu povediac, radšej ostať. Najnovšia snímka režiséra Ivana Vojnára (podľa scenára Slaveny Liptákovej a so Zdenou Studénkovou, Martinom Stropnickým, Vladimírom Dlouhým, Ľubomírom Paulovičom či Annou Polívkovou a Táňou Pauhofovou v hlavných úlohách) je nenápaditou, povrchnou, psychologicky vratkou zlátaninou niekoľkých paralelných (násilne spichnutých) príbehov, ktoré akoby vyskočili z internetových klebetníkov plných pikošiek súvisiacich s „celebritami“. Herečka starne a kariérne upadá, jej muž si ju už nevšíma, ale venuje sa mladučkým modelkám zo svojej mediálnej agentúry, ošetrovateľka poškuľuje po svojom klientovi, všade vládne neúprimnosť, dievčence platia za úspech, dokonca aj neúspech sexom, policajti toho zas až tak veľa nenavyšetrujú, lásku ohrozuje nevera a smrť... Aby ešte väčšmi vynikol chlad tohto sveta a neúprosnosť jeho pravidiel (a bezradnosť filmárov), vnímame to všetko veľkými, úprimnými očami nepoškvrnenej macedónskej dievčinky, čo prežila hrôzy vojny. Celý film je prešpikovaný takýmito, navlas si podobnými, úplne neakčnými scénami: dve (prípadne tri) postavy sa rozprávajú, a pritom jedia alebo pijú v reštaurácii, v kaviarni, pri barovom pulte, v prenajatej izbe... Vývin takmer každej dejovej línie je až zúfalo predvídateľný. V tomto filme ak postava povie, že do rána neumrie, môžete si byť istí, že sa jej to veru nepodarí – veď predsa svet je zlý. Len jedno sa nepotvrdí: V Ženách môjho muža nie je vrahom záhradník.
.zuzana Mojžišová
KNIHA Sebastian Barry Tajný deník Odeon, 2009
Vďaka vynikajúcim edíciám niekoľkých českých vydavateľstiev máme živý kontakt s aktuálnou svetovou literatúrou. Dá sa dokonca povedať, že keď sa človek orientuje napríklad podľa edície „Světová Knihovna Odeon“ (a občas si prečíta niečo z podobných edícií vydavateľstiev Argo, Mladá fronta a Garamond), nič podstatné z toho, čo vo svete práve vychádza, mu neunikne. Ani Tajný deník írskeho spisovateľa Sebastiana Barryho, ktorý sa dostal na „short list“ aktuálneho ročníka Man Booker Prize. Táto bravúrne napísaná kniha je spletená z denníkových zápiskov storočnej pani Roseanne, žijúcej väčšinu života v blázinci a jej psychiatra doktora Grena. Spoza dvoch tragických osudov pritom na čitateľa vykukujú dramatické (a tiež v určitom zmysle tragické) írske dejiny. Barry necháva svojich hrdinov pokojne rozprávať svoje príbehy, nič neurýchľuje ani neprikrášľuje. Môže si to dovoliť – tie príbehy sú totiž zvláštne a dojímavé. Netreba k nim nič pridávať. Roseanne napriek všetkému zlu, s ktorým sa stretla, nestráca cit a láskavosť. Doktor Grene sa citu a láskavosti učí. Znie to veľmi romanticky, ale nie je to také. Život – nielen v Írsku – je plný bolesti a absurdity a od začiatku speje k smrti. Až keď sa zmení na Príbeh, začína dostávať zmysel. Keby mal Tajný deník iný záver, bol by to majsterštyk. Takto je to iba zaujímavá a silná kniha. Ale to zas nie je tak málo.
.juraj Kušnierik
FILM SYNEKDOCHA, NEW YORK
Charlieho Kaufmana sme doteraz vnímali ako scenáristu (prípadne producenta). A nie hocijakého. Má na konte scenáre k filmom V koži Johna Malkovicha, Adaptácia, či Večný svit nepoškvrnenej mysle. Minulý rok (a teraz u nás) mal v Spojených štátoch premiéru Kaufmanov režijný debut (nakrútený, ako inak, podľa vlastného scenára) Synekdocha, New York. Jej hlavným hrdinom je divadelný režisér Caden Cotard (P. S. Hoffman). Po úspešnej premiére získa veľkorysý finančný grant na naštudovanie novej inscenácie. Rád by spravil niečo výnimočné. Najlepšie nejakú synekdochu, napríklad vo forme repliky časti Big Apple, čo dá vystavať v obrovskom nepoužívanom sklade. Spočiatku je film realistický, zachádza do celkom telesných, medicínskych podrobností, vykresľuje Cadenov rodinný i pracovný život. Život chlapa, ktorého dni sa už nezadržateľne preklápajú do staroby a v novinách zvykne čítať najprv čiernu kroniku. A akoby toho nebolo málo, ráno mu v kúpeľni, vystrelený silným prúdom vody, rozrazí čelo projektil vo forme vodovodného kohútika. Odvtedy sa film Charlieho Kaufmana čoraz väčšmi vzďaľuje realizmu, je čoraz kaufmanovsky bláznivejší, stierajú sa hranice ozajstného priestoru a predstáv, narušuje sa vnímanie času, stráca sa aj jednoznačná identita postáv. Jeden žáner preteká do iného. Napokon nás ani vzducholoď nad moderným New Yorkom neprekvapí. Kým pochopíme a prijmeme túto skvelú autorskú hru, je film zábavný. Posledné tri desiatky minút však už len – trochu násilne a nudne – postupne uzatvára všetky dejové línie a stráca tempo.
.zuzana Mojžišová
So slovenskými filmami sa v poslednom čase vrece roztrhlo. To, čo z neho v týchto dňoch vypadlo, mohlo tam, pravdu povediac, radšej ostať. Najnovšia snímka režiséra Ivana Vojnára (podľa scenára Slaveny Liptákovej a so Zdenou Studénkovou, Martinom Stropnickým, Vladimírom Dlouhým, Ľubomírom Paulovičom či Annou Polívkovou a Táňou Pauhofovou v hlavných úlohách) je nenápaditou, povrchnou, psychologicky vratkou zlátaninou niekoľkých paralelných (násilne spichnutých) príbehov, ktoré akoby vyskočili z internetových klebetníkov plných pikošiek súvisiacich s „celebritami“. Herečka starne a kariérne upadá, jej muž si ju už nevšíma, ale venuje sa mladučkým modelkám zo svojej mediálnej agentúry, ošetrovateľka poškuľuje po svojom klientovi, všade vládne neúprimnosť, dievčence platia za úspech, dokonca aj neúspech sexom, policajti toho zas až tak veľa nenavyšetrujú, lásku ohrozuje nevera a smrť... Aby ešte väčšmi vynikol chlad tohto sveta a neúprosnosť jeho pravidiel (a bezradnosť filmárov), vnímame to všetko veľkými, úprimnými očami nepoškvrnenej macedónskej dievčinky, čo prežila hrôzy vojny. Celý film je prešpikovaný takýmito, navlas si podobnými, úplne neakčnými scénami: dve (prípadne tri) postavy sa rozprávajú, a pritom jedia alebo pijú v reštaurácii, v kaviarni, pri barovom pulte, v prenajatej izbe... Vývin takmer každej dejovej línie je až zúfalo predvídateľný. V tomto filme ak postava povie, že do rána neumrie, môžete si byť istí, že sa jej to veru nepodarí – veď predsa svet je zlý. Len jedno sa nepotvrdí: V Ženách môjho muža nie je vrahom záhradník.
.zuzana Mojžišová
KNIHA Sebastian Barry Tajný deník Odeon, 2009
Vďaka vynikajúcim edíciám niekoľkých českých vydavateľstiev máme živý kontakt s aktuálnou svetovou literatúrou. Dá sa dokonca povedať, že keď sa človek orientuje napríklad podľa edície „Světová Knihovna Odeon“ (a občas si prečíta niečo z podobných edícií vydavateľstiev Argo, Mladá fronta a Garamond), nič podstatné z toho, čo vo svete práve vychádza, mu neunikne. Ani Tajný deník írskeho spisovateľa Sebastiana Barryho, ktorý sa dostal na „short list“ aktuálneho ročníka Man Booker Prize. Táto bravúrne napísaná kniha je spletená z denníkových zápiskov storočnej pani Roseanne, žijúcej väčšinu života v blázinci a jej psychiatra doktora Grena. Spoza dvoch tragických osudov pritom na čitateľa vykukujú dramatické (a tiež v určitom zmysle tragické) írske dejiny. Barry necháva svojich hrdinov pokojne rozprávať svoje príbehy, nič neurýchľuje ani neprikrášľuje. Môže si to dovoliť – tie príbehy sú totiž zvláštne a dojímavé. Netreba k nim nič pridávať. Roseanne napriek všetkému zlu, s ktorým sa stretla, nestráca cit a láskavosť. Doktor Grene sa citu a láskavosti učí. Znie to veľmi romanticky, ale nie je to také. Život – nielen v Írsku – je plný bolesti a absurdity a od začiatku speje k smrti. Až keď sa zmení na Príbeh, začína dostávať zmysel. Keby mal Tajný deník iný záver, bol by to majsterštyk. Takto je to iba zaujímavá a silná kniha. Ale to zas nie je tak málo.
.juraj Kušnierik
FILM SYNEKDOCHA, NEW YORK
Charlieho Kaufmana sme doteraz vnímali ako scenáristu (prípadne producenta). A nie hocijakého. Má na konte scenáre k filmom V koži Johna Malkovicha, Adaptácia, či Večný svit nepoškvrnenej mysle. Minulý rok (a teraz u nás) mal v Spojených štátoch premiéru Kaufmanov režijný debut (nakrútený, ako inak, podľa vlastného scenára) Synekdocha, New York. Jej hlavným hrdinom je divadelný režisér Caden Cotard (P. S. Hoffman). Po úspešnej premiére získa veľkorysý finančný grant na naštudovanie novej inscenácie. Rád by spravil niečo výnimočné. Najlepšie nejakú synekdochu, napríklad vo forme repliky časti Big Apple, čo dá vystavať v obrovskom nepoužívanom sklade. Spočiatku je film realistický, zachádza do celkom telesných, medicínskych podrobností, vykresľuje Cadenov rodinný i pracovný život. Život chlapa, ktorého dni sa už nezadržateľne preklápajú do staroby a v novinách zvykne čítať najprv čiernu kroniku. A akoby toho nebolo málo, ráno mu v kúpeľni, vystrelený silným prúdom vody, rozrazí čelo projektil vo forme vodovodného kohútika. Odvtedy sa film Charlieho Kaufmana čoraz väčšmi vzďaľuje realizmu, je čoraz kaufmanovsky bláznivejší, stierajú sa hranice ozajstného priestoru a predstáv, narušuje sa vnímanie času, stráca sa aj jednoznačná identita postáv. Jeden žáner preteká do iného. Napokon nás ani vzducholoď nad moderným New Yorkom neprekvapí. Kým pochopíme a prijmeme túto skvelú autorskú hru, je film zábavný. Posledné tri desiatky minút však už len – trochu násilne a nudne – postupne uzatvára všetky dejové línie a stráca tempo.
.zuzana Mojžišová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.