Irán – na pokraji zmeny?

Vieme, že o život prišli desiatky ľudí a že mŕtvi sú už aj na strane ozbrojených zložiek, no nevieme, ako ďaleko v použití sily je režim pripravený zájsť. Ak režimu najlojálnejšie Revolučné gardy a milície Basídž začnú so streľbou do ľudí, ako zareagujú ostatní príslušníci ozbrojených síl?
Vieme, že vinou zatýkaní demonštrácie ochabli, no máme len čiastočný prehľad, pretože úrady demonštrantom zabavujú mobilné telefóny, cez ktoré posielali správy a videozábery. A práca novinárov je znemožnená. Nenájdu si preto svetové médiá po pár týždňoch inú story, ku ktorej bude dostatok obrázkov a informácií?
Vieme, že miera odhodlania odporcov súčasného režimu je veľká, no nevieme, aká by mohla byť alternatíva, ak by ajatoláh Chameneí a s ním prezident Ahmadínedžád napokon padli alebo ustúpili. Akí ľudia by sa vlastne ujali v Teheráne moci a do akej miery by zmeny naplnili očakávania demonštrantov, ktorí v uliciach nasadzujú vlastné životy?
Posledné otázky sú najdôležitejšie. Revolúcie v strednej Európe pred dvadsiatimi rokmi priniesli zmenu režimu. Kontinuita ľudí v mocenských a spoločenských štruktúrach síce bola a doteraz je priveľká, zmena systému však bola podstatná. Revolúcia v Iráne pred tridsiatimi rokmi bola iná. Dovtedajšia šachova monarchia bola prozápadná, modernizačná, tolerujúca liberálnejší životný štýl, no tvrdo potláčajúca odporcov, najmä islamistov a komunistov. Islamská republika je protizápadná, antimodernizačná a aj potláčanie odporcov sa ešte zostrilo.
Hĺbku zmeny, ku ktorej by mohlo prísť dnes, nikto netuší. Hrdinami demonštrácií sú neznámi študenti. A potom ľudia, ktorých mená poznáme, ale pochádzajú zvnútra islamského režimu. Prezidentský kandidát Mir Hosein Musáví je bývalý premiér a dlhé roky člen iránskeho establišmentu. Najvplyvnejší hráč v pozadí, Ali Rafsandžání, je bývalý prezident, najbohatší muž Iránu a šéf vplyvných ústavných orgánov vrátane rady expertov, schopnej teoreticky zosadiť ajatoláha Chameneího. Rafsandžání, ktorý vo verejných vystúpeniach varuje pred „západnou kultúrou“, má kontakty s vplyvnými zložkami duchovenstva, nespokojnými s vládou skupiny okolo Chameneího. Ako bohatý podnikateľ nemá záujem na pokračujúcej izolácii Iránu a na konfrontácii so Západom v tej miere, ako ju predstavuje prezident Ahmadínedžád. Sám má však toho dosť na rováši, vrátane obvinenia argentínskych úradov, že ako prezident Iránu stál za útokom na židovské kultúrne centrum v Buenos Aires v roku 1994, pri ktorom zahynulo vyše 80 ľudí...
To všetko ukazuje na konflikt vnútri doterajšej elity – Rafsandžáního rodinu dokonca minulý týždeň nakrátko zatkla polícia. Ukazuje to však zároveň, že ak by malo dôjsť v Iráne k zmene, a ak by padol aj súčasný tandem Chameneí-Ahmadínedžád, nemusí ešte prísť k skutočnej zmene režimu. Musáví a Rafsandžání nie sú politickými príbuznými Václava Havla či Lecha Walesu, ktorí z princípu požadovali zmenu predchádzajúceho zriadenia. Sú, naopak, ľuďmi zvnútra režimu tak, ako zvnútra režimu pochádzal Alexander Dubček či Michail Gorbačov. Požadujú korekcie a čiastkové zmeny, nie zmenu podstaty.
Dubček i Gorbačov, každý vo svojej dobe, otvorili dvere väčším zmenám, než aké zamýšľali. Islamizmus má pritom s komunizmom spoločnú črtu – vládnuca sila (či to sú ajatoláhovia, alebo riadiaci výbor strany) sa nemýli. Aj čiastkové zmeny túto doktrínu priamo nabúravajú, a ľuďom na ulici musí vždy napadnúť otázka: ak sa v niečom mýlili, nie je možné, že sa mýlia aj v mnohom inom? Tohto sa každý neslobodný režim najviac obáva. Kam až zájde?
Zdá sa, že ani prípadný pád Chameneího a Ahmadínedžáda nemusí dať jasnú odpoveď na otázku, akou krajinou bude Irán – od slobôd iránskych občanov až po jadrový program tejto blízkovýchodnej mocnosti.