Vang Vieng je mestečko na ceste medzi Luang Prabangom a Vientiane. Obklopujú ho mystické hory bez turistických chodníkov a preteká cezeň rieka Nam Song, po ktorej sa na člnoch prepravujú domáci alebo v dušiach pneumatiky turisti.
Ale samo mesto má od mystiky ďaleko. Celé miniatúrne centrum a obidva brehy rieky budú čochvíľa len džungľou bungalovov, guesthousov a luxusných hotelov, ktoré sa predbiehajú, kto ponúkne lepší výhľad na hory alebo vyššiu kvalitu televízneho signálu. Prvotné očarenie drevenými mostmi v tvare S a čistou riečnou hladinou sa stráca na prechádzke hlavnou ulicou. Míňam jednu reštauráciu za druhou, v každej to isté menu. V každej rovnaké pohodlie – môžete si sadnúť na vankúše a vychutnať lepkavú ryžu alebo rezance hoci aj v polohe ležmo, ak sa vám tak lepšie sledujú Priatelia. Všade zhypnotizované tváre zväčša mladých Západniarov. Jediné, v čom sa reštaurácie líšia, je séria Priateľov, ktorú ponúkajú.
.invázia do súkromia
Centrum iba 25-tisícového mesta strieda po pár minútach iný svet. Stále hlavná cesta. Ale už neosvetlená a bez sitcomového smiechu. Cez dokorán otvorené dvere ponúka každý chudobný domček na obhliadku svoju jedinú izbu, ktorá slúži ako kuchyňa, obývačka a spálňa zároveň. Žiadne sklo na oknách, často hlinená podlaha, dokonca niekde chýba časť steny. Na stenách staré kalendáre s hviezdami karaoke. Takmer žiadny nábytok, ale televízor nesmie chýbať. Sledovanie absurdných sci-fi filmov a karaoke programov patrí medzi najobľúbenejšie činnosti Laosanov. Rodiny si na ohni pripravujú jedlo alebo sa chystajú na spánok na holej zemi. Iba o niekoľko metrov od luxusných hotelov. Hľadám podnik s iným programom, než sú americké seriály, a s radosťou sa rozbehnem k televízoru s futbalovým zápasom. Ten však už nie je v reštaurácii, ale v obývačke laoskej rodiny. Totálna invázia do súkromia miestnych.
.krivý biliard
Vo Vang Viengu je ťažké natrafiť na bar bez turistov, ale nie je to nemožné. Dlhovlasá slečna v krátkych šatách sedí v strede na vysokej barovej stoličke s mikrofónom v ruke, uprene pozerá na obrazovku a spieva. „Nespievam veľmi dobre,“ oznamuje lámanou angličtinou, ale pokračuje v karaoke. Anglicky v krajine nehovorí takmer nikto, ak nerátam frázu „Buy, lucky“, ktorou obchodníci vyjadrujú, že máte šťastný deň, keďže vám dajú zľavu.
V Laose je veľmi obľúbené hrať biliard na snookrových stoloch, takých krivých, že biela guľa urobí oblúčik, kým sa zastaví. Ale všetci miestni sú profesionáli. Mladému Laosanovi s dlhými upravenými nechtami stačí na víťazstvo niekoľko ťahov, takmer bez mierenia. A môže s kamarátmi ďalej lákať krásky na diskotéku.
Najvychýrenejší mestský klub je prototypom hocijakej malomestskej diskotéky západného sveta. Vládne mu hip-hop a laserová šou s ultrafialovým svetlom. Klub je plný laoských teenagerov – v bielom, aby svietili. Tancujú a hlavne poctivo popíjajú Beerlao. Najobľúbenejšie miestne pivo tu stojí o 5-tisíc kipov (približne 50 centov) viac ako inde v meste. Asi preto žiadni turisti. Zato komunizmom vychovávaná mládež sa v piatok večer bez zábran zabáva na americký spôsob.
.alkohol na rieke
Najobľúbenejšou turistickou atrakciou Vang Viengu je tubing. Predstava dňa stráveného v duši pneumatiky, ktorú pomaličky unáša voda pomedzi skaly, bola rozprávková. Do chvíle, keď ma tuk-tuk vysadil v prostredí asi desiatich barov po oboch stranách rieky, kde už o jedenástej dopoludnia prevažne po anglicky hovoriaci turisti obracajú jeden pohárik za druhým. V sprievodcovi písali, že niekoľko ľudí pri tubingu dokonca umrelo. Až pri pohľade na množstvo alkoholu a možnosti skákať do vody z niekoľkých metrov začínam chápať prečo. V niekoľkých baroch pracujú Európania, aby sa turisti cítili naozaj ako doma, a ponúkajú zadarmo štamprlík „hadovice“ alebo pravej laoskej whisky z ryže.
.rodinný bar pod oblohou
Asi pol kilometra kľučkujem medzi fľašami od zamestnancov barov, ktorí ma lákajú dnu. Postupne utícha krik ostatných turistov. Tabuľa hlási, že sa blíži posledný bar. A predposledný je v oblakoch, v chalúpke na skale s niekoľkými stolmi pozliepanými z drevených dosiek. Majitelia ponúkajú len Beerlao a whisky so zemiakovými lupienkami. A potom nádherný výhľad na rieku a pohľad do vlastného života. Popod nohy pobehujú kohúty a sliepky. Starý otec zaparkoval čln a vyšiel hore na obedňajšiu prestávku. Chlapci sa striedavo naháňajú a obsluhujú tých pár hostí. Babička lúska betelové oriešky, z ktorých má strašidelný červený úsmev. Dokonalá, akoby prázdninová idylka. V Laose je to však skôr každodenná realita – dospelí nechodia do práce a deti často nechodia do školy. Väčšina Laosanov sa živí sa pestovaním ryže. Jediný zárobok majú z toho, čo prenajmú alebo predajú – vo svojom domácom bare v oblakoch alebo v pojazdnom stánku na ulici.
.banánové palacinky
Vang Vieng patrí medzi turistické destinácie, ktoré sú súčasťou tzv. cesty banánových palaciniek. Ide o niekoľko miest Juhovýchodnej Ázie, ktoré v záujme prilákania turistov ponúkajú západným svetom obľúbené palacinky. Na najdôležitejšej križovatke, ktorá spája hlavnú cestu s cestou k rieke, stojí vedľa seba pätnásť rovnakých stánkov na kolesách. Každý lokálny predajca ponúka to isté – chrumkavé palacinky, ktoré polievajú kondenzovaným mliekom, lebo kdekoľvek v tejto časti sveta ho kúpite za smiešne peniaze. Stoja vedľa seba vždy, keď idem spať, aj keď vychádzam z izby na raňajky. Akoby vôbec nespali. Sporadicky však driemu na ulici. Tak s ťažkým srdcom zobúdzam obľúbenú kuchárku: „Banánová s čokoládou a mliekom?“ rozospato si spomenula, čo som jedla dva predchádzajúce večery. Pripravila palacinku a driemala ďalej. Až kým ju neprebudil spev asi pätnástich turistov, ktorí sa tuk-tukom o desiatej večer vracali z tubingu.
Laos koncom 80. rokov 20. storočia zápasil so stopercentnou infláciou a závratnou devalváciou meny. Čiastočným riešením krízy bolo, že komunistická vláda otvorila krajinu pre turistov. V prvom roku prekročilo hranice 600 cudzincov. O dvadsať rokov neskôr sa domáci pri rieke vo Vang Viengu hojdajú v sieťach za hlučnej hudby západnej kultúry a výkrikov podgurážených turistov.
.skutočný Laos
Turizmus sa síce rozvíja najrýchlejšie spomedzi všetkých ekonomických sektorov, ale aj veľmi svojsky. Prenajaté bicykle či motorky zväčša nevideli servis niekoľko rokov. Aj tak na nich však odhalíte skutočný Laos.
Prázdne cesty, po ktorých sa túlajú vychudnuté kravy. Hory zahalené ľahkým oparom. Opustená budova školy. Dedinky s niekoľkými domčekmi a desiatky veselých detí. Strapaté dievčatko s mačetou v ruke či nezbední chlapci, ktorí so záujmom skúmajú fotoaparát. Vykrikujú na mňa spred dreveného domčeka a keď im odpovedám, zahanbene sa skrývajú za bielizeň rozvešanú pri ceste. V plytkej vode chlapci harpúnami lovia riečne živočíchy. Na brehu ich sústredene roztriedia a odnesú domov na obed. Manželia s dcérkou lisujú na poludnie pri ceste cukrovú trstinu. Muž na chvíľu prestane pomáhať žene, keď ho vyruší zákazníčka na bicykli. Chce dofúkať gumu na kolesách. Okrem niekoľkých tisícok kipov daruje svojmu mechanikovi aj široký úsmev. Prašné odbočky z hlavnej cesty vedú k poliam, ktoré sú prázdne, pretože je obdobie sucha. Čas sa zastavil. Dnešok je podobný včerajšku. Žiadny stres. Ticho. A vôňa jedla, ktoré si Laosania pripravujú takmer nepretržite počas celého dňa a tiež – popri ceste.
.čo všetko je za poplatok
Iba za poplatok turisti v Laose môžu prejsť po väčšine mostov. Za poplatok dostanete aj hračkárske baterky pred vstupom do jaskyne, na konci ktorej má byť jazero. Ale na začiatku je len tma a zvuk kvapkajúcej vody.
Za poplatok môžete zaparkovať motorku na brehu rieky. A za poplatok môžete prejsť bránou do podivuhodného turistického komplexu, ktorým vedie cesta k inej, pre zmenu – najvychýrenejšej jaskyni. Sú štyri hodiny. Ručne napísaná tabuľka naznačuje, že o pol hodinu jaskyňu zatvoria. Z troch pracovníkov po anglicky nehovorí ani jeden, ale radi zinkasujú kipy a nechajú ma vyliezť dvesto schodmi do jaskyne. Výhľad na ryžové polia a počúvanie kvapkajúcej vody prerušila asi v polovici prehliadky tma. Zhaslo svetlo. A jaskynný vrátnik po laosky kričí – zrejme že je čas odísť. Odbilo pol piatej a zo všetkých zamestnancov pri tejto turistickej atrakcii nezostal nikto. Ešte aj pani s opečenými banánmi odišla. Nezáujem. Tak ako väčšinu Západniarov zaujíma len to, že vo Vang Viengu sa dá opiť na rieke, domácich zaujíma turista, len kým platí – počas pracovného času.
.ticho je len ráno
Vang Vieng je najkrajší pred siedmou ráno. Rozľahlá pristávacia plocha, ktorá slúžila počas vietnamskej vojny americkým leteckým jednotkám, je prázdna. Nanajvýš sa po nej prechádza pár kozliatok alebo prefrčí motorka. Obchodíky sú zatvorené, turistický servis sa nekoná. Trúbiaci autobus zbiera vyobliekaných Laosanov na ceste do hlavného mesta. Pomaly sa prebúdzajú prví predajcovia a pripravujú miestne pochúťky. Ešte predtým, ako sa prebudia po prebdenej noci turisti a zaplavia mesto.
Ale samo mesto má od mystiky ďaleko. Celé miniatúrne centrum a obidva brehy rieky budú čochvíľa len džungľou bungalovov, guesthousov a luxusných hotelov, ktoré sa predbiehajú, kto ponúkne lepší výhľad na hory alebo vyššiu kvalitu televízneho signálu. Prvotné očarenie drevenými mostmi v tvare S a čistou riečnou hladinou sa stráca na prechádzke hlavnou ulicou. Míňam jednu reštauráciu za druhou, v každej to isté menu. V každej rovnaké pohodlie – môžete si sadnúť na vankúše a vychutnať lepkavú ryžu alebo rezance hoci aj v polohe ležmo, ak sa vám tak lepšie sledujú Priatelia. Všade zhypnotizované tváre zväčša mladých Západniarov. Jediné, v čom sa reštaurácie líšia, je séria Priateľov, ktorú ponúkajú.
.invázia do súkromia
Centrum iba 25-tisícového mesta strieda po pár minútach iný svet. Stále hlavná cesta. Ale už neosvetlená a bez sitcomového smiechu. Cez dokorán otvorené dvere ponúka každý chudobný domček na obhliadku svoju jedinú izbu, ktorá slúži ako kuchyňa, obývačka a spálňa zároveň. Žiadne sklo na oknách, často hlinená podlaha, dokonca niekde chýba časť steny. Na stenách staré kalendáre s hviezdami karaoke. Takmer žiadny nábytok, ale televízor nesmie chýbať. Sledovanie absurdných sci-fi filmov a karaoke programov patrí medzi najobľúbenejšie činnosti Laosanov. Rodiny si na ohni pripravujú jedlo alebo sa chystajú na spánok na holej zemi. Iba o niekoľko metrov od luxusných hotelov. Hľadám podnik s iným programom, než sú americké seriály, a s radosťou sa rozbehnem k televízoru s futbalovým zápasom. Ten však už nie je v reštaurácii, ale v obývačke laoskej rodiny. Totálna invázia do súkromia miestnych.
.krivý biliard
Vo Vang Viengu je ťažké natrafiť na bar bez turistov, ale nie je to nemožné. Dlhovlasá slečna v krátkych šatách sedí v strede na vysokej barovej stoličke s mikrofónom v ruke, uprene pozerá na obrazovku a spieva. „Nespievam veľmi dobre,“ oznamuje lámanou angličtinou, ale pokračuje v karaoke. Anglicky v krajine nehovorí takmer nikto, ak nerátam frázu „Buy, lucky“, ktorou obchodníci vyjadrujú, že máte šťastný deň, keďže vám dajú zľavu.
V Laose je veľmi obľúbené hrať biliard na snookrových stoloch, takých krivých, že biela guľa urobí oblúčik, kým sa zastaví. Ale všetci miestni sú profesionáli. Mladému Laosanovi s dlhými upravenými nechtami stačí na víťazstvo niekoľko ťahov, takmer bez mierenia. A môže s kamarátmi ďalej lákať krásky na diskotéku.
Najvychýrenejší mestský klub je prototypom hocijakej malomestskej diskotéky západného sveta. Vládne mu hip-hop a laserová šou s ultrafialovým svetlom. Klub je plný laoských teenagerov – v bielom, aby svietili. Tancujú a hlavne poctivo popíjajú Beerlao. Najobľúbenejšie miestne pivo tu stojí o 5-tisíc kipov (približne 50 centov) viac ako inde v meste. Asi preto žiadni turisti. Zato komunizmom vychovávaná mládež sa v piatok večer bez zábran zabáva na americký spôsob.
.alkohol na rieke
Najobľúbenejšou turistickou atrakciou Vang Viengu je tubing. Predstava dňa stráveného v duši pneumatiky, ktorú pomaličky unáša voda pomedzi skaly, bola rozprávková. Do chvíle, keď ma tuk-tuk vysadil v prostredí asi desiatich barov po oboch stranách rieky, kde už o jedenástej dopoludnia prevažne po anglicky hovoriaci turisti obracajú jeden pohárik za druhým. V sprievodcovi písali, že niekoľko ľudí pri tubingu dokonca umrelo. Až pri pohľade na množstvo alkoholu a možnosti skákať do vody z niekoľkých metrov začínam chápať prečo. V niekoľkých baroch pracujú Európania, aby sa turisti cítili naozaj ako doma, a ponúkajú zadarmo štamprlík „hadovice“ alebo pravej laoskej whisky z ryže.
.rodinný bar pod oblohou
Asi pol kilometra kľučkujem medzi fľašami od zamestnancov barov, ktorí ma lákajú dnu. Postupne utícha krik ostatných turistov. Tabuľa hlási, že sa blíži posledný bar. A predposledný je v oblakoch, v chalúpke na skale s niekoľkými stolmi pozliepanými z drevených dosiek. Majitelia ponúkajú len Beerlao a whisky so zemiakovými lupienkami. A potom nádherný výhľad na rieku a pohľad do vlastného života. Popod nohy pobehujú kohúty a sliepky. Starý otec zaparkoval čln a vyšiel hore na obedňajšiu prestávku. Chlapci sa striedavo naháňajú a obsluhujú tých pár hostí. Babička lúska betelové oriešky, z ktorých má strašidelný červený úsmev. Dokonalá, akoby prázdninová idylka. V Laose je to však skôr každodenná realita – dospelí nechodia do práce a deti často nechodia do školy. Väčšina Laosanov sa živí sa pestovaním ryže. Jediný zárobok majú z toho, čo prenajmú alebo predajú – vo svojom domácom bare v oblakoch alebo v pojazdnom stánku na ulici.
.banánové palacinky
Vang Vieng patrí medzi turistické destinácie, ktoré sú súčasťou tzv. cesty banánových palaciniek. Ide o niekoľko miest Juhovýchodnej Ázie, ktoré v záujme prilákania turistov ponúkajú západným svetom obľúbené palacinky. Na najdôležitejšej križovatke, ktorá spája hlavnú cestu s cestou k rieke, stojí vedľa seba pätnásť rovnakých stánkov na kolesách. Každý lokálny predajca ponúka to isté – chrumkavé palacinky, ktoré polievajú kondenzovaným mliekom, lebo kdekoľvek v tejto časti sveta ho kúpite za smiešne peniaze. Stoja vedľa seba vždy, keď idem spať, aj keď vychádzam z izby na raňajky. Akoby vôbec nespali. Sporadicky však driemu na ulici. Tak s ťažkým srdcom zobúdzam obľúbenú kuchárku: „Banánová s čokoládou a mliekom?“ rozospato si spomenula, čo som jedla dva predchádzajúce večery. Pripravila palacinku a driemala ďalej. Až kým ju neprebudil spev asi pätnástich turistov, ktorí sa tuk-tukom o desiatej večer vracali z tubingu.
Laos koncom 80. rokov 20. storočia zápasil so stopercentnou infláciou a závratnou devalváciou meny. Čiastočným riešením krízy bolo, že komunistická vláda otvorila krajinu pre turistov. V prvom roku prekročilo hranice 600 cudzincov. O dvadsať rokov neskôr sa domáci pri rieke vo Vang Viengu hojdajú v sieťach za hlučnej hudby západnej kultúry a výkrikov podgurážených turistov.
.skutočný Laos
Turizmus sa síce rozvíja najrýchlejšie spomedzi všetkých ekonomických sektorov, ale aj veľmi svojsky. Prenajaté bicykle či motorky zväčša nevideli servis niekoľko rokov. Aj tak na nich však odhalíte skutočný Laos.
Prázdne cesty, po ktorých sa túlajú vychudnuté kravy. Hory zahalené ľahkým oparom. Opustená budova školy. Dedinky s niekoľkými domčekmi a desiatky veselých detí. Strapaté dievčatko s mačetou v ruke či nezbední chlapci, ktorí so záujmom skúmajú fotoaparát. Vykrikujú na mňa spred dreveného domčeka a keď im odpovedám, zahanbene sa skrývajú za bielizeň rozvešanú pri ceste. V plytkej vode chlapci harpúnami lovia riečne živočíchy. Na brehu ich sústredene roztriedia a odnesú domov na obed. Manželia s dcérkou lisujú na poludnie pri ceste cukrovú trstinu. Muž na chvíľu prestane pomáhať žene, keď ho vyruší zákazníčka na bicykli. Chce dofúkať gumu na kolesách. Okrem niekoľkých tisícok kipov daruje svojmu mechanikovi aj široký úsmev. Prašné odbočky z hlavnej cesty vedú k poliam, ktoré sú prázdne, pretože je obdobie sucha. Čas sa zastavil. Dnešok je podobný včerajšku. Žiadny stres. Ticho. A vôňa jedla, ktoré si Laosania pripravujú takmer nepretržite počas celého dňa a tiež – popri ceste.
.čo všetko je za poplatok
Iba za poplatok turisti v Laose môžu prejsť po väčšine mostov. Za poplatok dostanete aj hračkárske baterky pred vstupom do jaskyne, na konci ktorej má byť jazero. Ale na začiatku je len tma a zvuk kvapkajúcej vody.
Za poplatok môžete zaparkovať motorku na brehu rieky. A za poplatok môžete prejsť bránou do podivuhodného turistického komplexu, ktorým vedie cesta k inej, pre zmenu – najvychýrenejšej jaskyni. Sú štyri hodiny. Ručne napísaná tabuľka naznačuje, že o pol hodinu jaskyňu zatvoria. Z troch pracovníkov po anglicky nehovorí ani jeden, ale radi zinkasujú kipy a nechajú ma vyliezť dvesto schodmi do jaskyne. Výhľad na ryžové polia a počúvanie kvapkajúcej vody prerušila asi v polovici prehliadky tma. Zhaslo svetlo. A jaskynný vrátnik po laosky kričí – zrejme že je čas odísť. Odbilo pol piatej a zo všetkých zamestnancov pri tejto turistickej atrakcii nezostal nikto. Ešte aj pani s opečenými banánmi odišla. Nezáujem. Tak ako väčšinu Západniarov zaujíma len to, že vo Vang Viengu sa dá opiť na rieke, domácich zaujíma turista, len kým platí – počas pracovného času.
.ticho je len ráno
Vang Vieng je najkrajší pred siedmou ráno. Rozľahlá pristávacia plocha, ktorá slúžila počas vietnamskej vojny americkým leteckým jednotkám, je prázdna. Nanajvýš sa po nej prechádza pár kozliatok alebo prefrčí motorka. Obchodíky sú zatvorené, turistický servis sa nekoná. Trúbiaci autobus zbiera vyobliekaných Laosanov na ceste do hlavného mesta. Pomaly sa prebúdzajú prví predajcovia a pripravujú miestne pochúťky. Ešte predtým, ako sa prebudia po prebdenej noci turisti a zaplavia mesto.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.