Skôr než sa dostaneme k samotnému koncertu a pokúsime sa rozlúštiť kód tejto zvláštnej kapely, nemôžeme si odpustiť pár slov o meste a mieste jeho konania. Z konštatovania „prešlo 20 rokov od pádu komunizmu a nič sa neudialo“ sa stáva únavné klišé, čo však neznamená, že občas nie je pravdivé. A nejde len o prípady, keď polícia poslúcha rozkazy zahraničných „diplomatov“, a nevšíma si volanie o pomoc bitých občanov.
Ide aj o prípad, keď dopravná situácia v hlavnom meste krajiny na niekoľko hodín skolabuje, ak na futbalový štadión príde 30 000 ľudí, pričom médiá takú návštevnosť niekoľko týždňov vopred avizujú. Dopravná polícia a organizátori boli zaskočení a pre zlepšenie situácie v podstate neurobili nič. Ten, kto sa niekedy zúčastnil na podobnej akcii v zahraničí, vie, čo sa v takýchto prípadoch robí – od riadenia dopravy cez navigovanie na parkovacie miesta až po posilnenie miestnych liniek (a cestovného v cene lístku na koncert, ako to bolo napríklad na Wilsonicu, ako je to na každom koncerte vo Viedni). V Bratislave to všetko nechali na tvorivosť a trpezlivosť vodičov, v dôsledku čoho väčšine divákov úplne ušla predkapela a mnohí nezachytili ani začiatok koncertu hlavných hviezd.
Druhým absurdným pamätníkom dvadsiatich rokov nečinnosti je štadión Interu Bratislava, kde sa koncert konal. Niečo také škaredé, spustnuté a takmer nefunkčné vidieť hádam len na fotografiách, ktoré prináša Andrej Bán z Moldavska alebo Albánska. „Toto je hrozné. Nedivím sa, že sem ľudia nechodili na futbal,“ hovorí muž s východniarskym prízvukom kolegovi, keď vstupujú na štadión. Fakt, že tento štadión je zrejme jediným miestom v Bratislave, ktoré na takýto veľký koncert ako-tak vyhovuje, depresiu ešte prehlbuje.
.pátos
Druhý bratislavský koncert Depeche Mode sa začal krátko po ôsmej hodine. Fanúšikom prichádzajúcim zo šíreho okolia (početné boli hlavne skupiny Poliakov) predtým hralo elektronické duo Motor (mnohí si ani nevšimli, že na pódiu stoja živí ľudia – znelo to ako neveľmi invenčný dídžejský set) a následne domáca predkapela Lavagance (hrali len 20 minút, veľmi sa snažili, no zvukári urobili všetko preto, aby zaujali čo najmenej ľudí – aparatúra bola nastavená asi tak na tretinu potrebného výkonu).
Keď prišli na pódium Depeche Mode – čiže Martin Gore, Dave Gahan a Andy Fletcher, ktorým vypomáhal bubeník Christian Eigner a klávesista Peter Gordeno – ešte bolo svetlo. Ťažké mraky a vytrvalý dážď však dávali koncertu hneď od začiatku potrebnú atmosféru. Na úvod zazneli prvé tri pesničky z aktuálneho albumu Sounds of the Universe (In Chains, Wrong a Hole To Feed). „Staromódny“ zvuk syntetizátorov dopĺňali pomerne tvrdé bicie a gitara Martina Gora. Nad tým sa klenul vážny spev Dava Gahana. Počas ďalších dvoch hodín sa tempo zrýchľovalo a spomaľovalo, zneli staré hity, Gorove balady aj novšie skladby. Ale pátos tam bol od začiatku až do konca. A to je prvý krok pri odhaľovaní možného kódu skupiny Depeche Mode. Hoci bol ich prvý veľký hit I Just Can´t Get Enough takým ľahučkým synti-popovým tančekom, vážny Gahanov hlas a veľké hudobné gestá (často s minimom výrazových prostriedkov) mu dodávali patetickú silu. To sa v priebehu tridsiatich rokov existencie kapely rozvinulo v plnej sile. Keď hneď za tromi novinkami zahrali pieseň Walking In My Shoes z albumu Songs Of Faith And Devotion alebo v rámci prvého prídavku starý hit Master And Servant, pátos sa priblížil k pôsobivému vrcholu. Ten dosiahol krátko pred koncom celého koncertu pri piesni Personal Jesus. „Reach out, touch faith,“ spieva s plnou vážnosťou Dave Gahan nad minimalistickým gitarovým rífom s maximálnym účinkom.
.romantika
Romantika je zvláštna vec: máme ju radi, ale len v určitom množstve. Ak je jej príliš veľa, zo sladkého menu sa stáva nechutné umelé sladidlo. Depeche Mode vznikli v roku 1980 ako súčasť novoromantickej hudobnej vlny. Sila, nadhľad a vkus členov kapely ich uchránil pred neznesiteľnou sladkosťou kapiel, ako boli napríklad Kajagoogoo alebo Modern Talking. Romantiky sa však nikdy nevzdali. Pesničky ako Precious, Enjoy The SIlence alebo Waiting For The Night, ktorou celý koncert uzatvárali, boli toho dôkazom. Smutnokrásna melanchólia nenaplnených vzťahov a večných túžob, nádejných stretávaní a bolestných rozchodov, náznaky spirituality, ktorá sa prelína s erotikou (najlepším príkladom je znovu Personal Jesus). To je ďalšia súčasť depešáckeho kódu, ktorý – zdá sa – funguje rovnako silno ako pred tridsiatimi rokmi.
.zvuk a štýl
Depeche Mode sa pôvodne volali Composition Of Sound. Názov si zmenili, no záľuba vo zvukoch im zostala. Začali s jednoduchými, v tej dobe módnymi monofonickými syntetizátormi, učarovali im analógové moogy s veľkými oscilátormi a nádherným bzučivým zvukom. Hoci sa v priebehu ďalších rokov elektronika zdokonaľovala a ponúkala nekonečné možnosti, Depeche Mode sa nedostali do jej vleku. Využívajú všetko, čo sa dá, no striedmo a s nadhľadom. Hoci je „DM Sound“ ľahko rozpoznateľný, postupne sa dosť výrazne menil. Od tanečného „disko“ zvuku na prvých dvoch albumoch cez industriálom ovplyvnené albumy Contruction Time Again či Some Great Reward, atmosférickú Black Celebration, ostrejší Violator až k aktuálnemu albumu Sounds Of The Universe, kde dochádza k novej interpretácii starých zvukov.
Kód Depeche Mode nevnímame len ušami, ale aj očami. Móda, grafika, fotky, klipy, celkový dizajn. Spočiatku bolo možné depešáka rozoznať voľným okom z pomerne veľkej vzdialenosti: čierne oblečenie, zvláštny účes, zasnený pohľad. Dnes je to zložitejšie. Kapela mení imidž s každým novým albumom. Vždy je však dôležitou súčasťou celého „umeleckého diela“. V posledných rokoch sa DM posunuli od čierno-bieleho k farebnému svetu a k civilnejšej vizáži (hoci Martin Gore má stále na koncertoch namaľované oči a zvláštne pokrývky hlavy). Kľúčovým človekom je stále fotograf a filmár Anton Corbijn, ktorý s kapelou spolupracuje od polovice osemdesiatych rokov. Aj v Bratislave sme videli jeho zaujímavé projekcie (ich spoločným menovateľom bola zemeguľa), ktoré hudbe dávali ďalší rozmer. Diváci však už zďaleka netvorili dav uniformovaných depešákov. Skôr reprezentatívnu demografickú vzorku.
.hra
Nakoniec to, čo viacerých z nás na bratislavskom koncerte Depeche Mode najviac zaujalo, možno až prekvapilo. Kapela, ktorá býva spájaná skôr s odstupom a elektronickou dokonalosťou, hrala s veľkou radosťou a energiou. Teda aspoň to tak znelo a vyzeralo. Martin Gore odohral väčšinu piesní na gitare, ktorá mala – na rozdiel od koncertu pred tromi rokmi – oveľa plnší a ostrejší zvuk. Dave Gahan po počiatočnej neistote spieval naplno a s potrebným pátosom. Celkový prejav kapely bol tvrdší, dalo by sa povedať rockovejší. A Question Of Time odohrali s razanciou takmer punkovou. Vrcholným číslom bola sugestívne zaspievaná pieseň I Feel You – a to nielen preto, že jej neplánovanú kulisu vytvoril hustý lejak.
V jednom z nedávnych rozhovorov povedal Dave Gahan, že novú energiu získali po tom, čo sa on sám vyliečil z heroínovej závislosti a Martin Gore prestal piť alkohol. Možno, že je to skutočne až také jednoduché. Hoci kód skupiny Depeche Mode sa len tak ľahko nepodarí rozlúštiť, isté je, že kapela, z ktorej sme sa začiatkom osemdesiatych rokoch smiali, ktorá nám pripadala nekonečne romantická a patetická, je stále tu a stále má čo povedať. Aj s tou romantikou a pátosom.
Hoci pred tromi rokmi bolo v Bratislave slnečno a teplo, daždivý koncert minulý týždeň bol zaujímavejší, živší a vzrušujúcejší.
Depeche Mode, Tour Of The Universe, Bratislava, 22. jún 2009.
Ide aj o prípad, keď dopravná situácia v hlavnom meste krajiny na niekoľko hodín skolabuje, ak na futbalový štadión príde 30 000 ľudí, pričom médiá takú návštevnosť niekoľko týždňov vopred avizujú. Dopravná polícia a organizátori boli zaskočení a pre zlepšenie situácie v podstate neurobili nič. Ten, kto sa niekedy zúčastnil na podobnej akcii v zahraničí, vie, čo sa v takýchto prípadoch robí – od riadenia dopravy cez navigovanie na parkovacie miesta až po posilnenie miestnych liniek (a cestovného v cene lístku na koncert, ako to bolo napríklad na Wilsonicu, ako je to na každom koncerte vo Viedni). V Bratislave to všetko nechali na tvorivosť a trpezlivosť vodičov, v dôsledku čoho väčšine divákov úplne ušla predkapela a mnohí nezachytili ani začiatok koncertu hlavných hviezd.
Druhým absurdným pamätníkom dvadsiatich rokov nečinnosti je štadión Interu Bratislava, kde sa koncert konal. Niečo také škaredé, spustnuté a takmer nefunkčné vidieť hádam len na fotografiách, ktoré prináša Andrej Bán z Moldavska alebo Albánska. „Toto je hrozné. Nedivím sa, že sem ľudia nechodili na futbal,“ hovorí muž s východniarskym prízvukom kolegovi, keď vstupujú na štadión. Fakt, že tento štadión je zrejme jediným miestom v Bratislave, ktoré na takýto veľký koncert ako-tak vyhovuje, depresiu ešte prehlbuje.
.pátos
Druhý bratislavský koncert Depeche Mode sa začal krátko po ôsmej hodine. Fanúšikom prichádzajúcim zo šíreho okolia (početné boli hlavne skupiny Poliakov) predtým hralo elektronické duo Motor (mnohí si ani nevšimli, že na pódiu stoja živí ľudia – znelo to ako neveľmi invenčný dídžejský set) a následne domáca predkapela Lavagance (hrali len 20 minút, veľmi sa snažili, no zvukári urobili všetko preto, aby zaujali čo najmenej ľudí – aparatúra bola nastavená asi tak na tretinu potrebného výkonu).
Keď prišli na pódium Depeche Mode – čiže Martin Gore, Dave Gahan a Andy Fletcher, ktorým vypomáhal bubeník Christian Eigner a klávesista Peter Gordeno – ešte bolo svetlo. Ťažké mraky a vytrvalý dážď však dávali koncertu hneď od začiatku potrebnú atmosféru. Na úvod zazneli prvé tri pesničky z aktuálneho albumu Sounds of the Universe (In Chains, Wrong a Hole To Feed). „Staromódny“ zvuk syntetizátorov dopĺňali pomerne tvrdé bicie a gitara Martina Gora. Nad tým sa klenul vážny spev Dava Gahana. Počas ďalších dvoch hodín sa tempo zrýchľovalo a spomaľovalo, zneli staré hity, Gorove balady aj novšie skladby. Ale pátos tam bol od začiatku až do konca. A to je prvý krok pri odhaľovaní možného kódu skupiny Depeche Mode. Hoci bol ich prvý veľký hit I Just Can´t Get Enough takým ľahučkým synti-popovým tančekom, vážny Gahanov hlas a veľké hudobné gestá (často s minimom výrazových prostriedkov) mu dodávali patetickú silu. To sa v priebehu tridsiatich rokov existencie kapely rozvinulo v plnej sile. Keď hneď za tromi novinkami zahrali pieseň Walking In My Shoes z albumu Songs Of Faith And Devotion alebo v rámci prvého prídavku starý hit Master And Servant, pátos sa priblížil k pôsobivému vrcholu. Ten dosiahol krátko pred koncom celého koncertu pri piesni Personal Jesus. „Reach out, touch faith,“ spieva s plnou vážnosťou Dave Gahan nad minimalistickým gitarovým rífom s maximálnym účinkom.
.romantika
Romantika je zvláštna vec: máme ju radi, ale len v určitom množstve. Ak je jej príliš veľa, zo sladkého menu sa stáva nechutné umelé sladidlo. Depeche Mode vznikli v roku 1980 ako súčasť novoromantickej hudobnej vlny. Sila, nadhľad a vkus členov kapely ich uchránil pred neznesiteľnou sladkosťou kapiel, ako boli napríklad Kajagoogoo alebo Modern Talking. Romantiky sa však nikdy nevzdali. Pesničky ako Precious, Enjoy The SIlence alebo Waiting For The Night, ktorou celý koncert uzatvárali, boli toho dôkazom. Smutnokrásna melanchólia nenaplnených vzťahov a večných túžob, nádejných stretávaní a bolestných rozchodov, náznaky spirituality, ktorá sa prelína s erotikou (najlepším príkladom je znovu Personal Jesus). To je ďalšia súčasť depešáckeho kódu, ktorý – zdá sa – funguje rovnako silno ako pred tridsiatimi rokmi.
.zvuk a štýl
Depeche Mode sa pôvodne volali Composition Of Sound. Názov si zmenili, no záľuba vo zvukoch im zostala. Začali s jednoduchými, v tej dobe módnymi monofonickými syntetizátormi, učarovali im analógové moogy s veľkými oscilátormi a nádherným bzučivým zvukom. Hoci sa v priebehu ďalších rokov elektronika zdokonaľovala a ponúkala nekonečné možnosti, Depeche Mode sa nedostali do jej vleku. Využívajú všetko, čo sa dá, no striedmo a s nadhľadom. Hoci je „DM Sound“ ľahko rozpoznateľný, postupne sa dosť výrazne menil. Od tanečného „disko“ zvuku na prvých dvoch albumoch cez industriálom ovplyvnené albumy Contruction Time Again či Some Great Reward, atmosférickú Black Celebration, ostrejší Violator až k aktuálnemu albumu Sounds Of The Universe, kde dochádza k novej interpretácii starých zvukov.
Kód Depeche Mode nevnímame len ušami, ale aj očami. Móda, grafika, fotky, klipy, celkový dizajn. Spočiatku bolo možné depešáka rozoznať voľným okom z pomerne veľkej vzdialenosti: čierne oblečenie, zvláštny účes, zasnený pohľad. Dnes je to zložitejšie. Kapela mení imidž s každým novým albumom. Vždy je však dôležitou súčasťou celého „umeleckého diela“. V posledných rokoch sa DM posunuli od čierno-bieleho k farebnému svetu a k civilnejšej vizáži (hoci Martin Gore má stále na koncertoch namaľované oči a zvláštne pokrývky hlavy). Kľúčovým človekom je stále fotograf a filmár Anton Corbijn, ktorý s kapelou spolupracuje od polovice osemdesiatych rokov. Aj v Bratislave sme videli jeho zaujímavé projekcie (ich spoločným menovateľom bola zemeguľa), ktoré hudbe dávali ďalší rozmer. Diváci však už zďaleka netvorili dav uniformovaných depešákov. Skôr reprezentatívnu demografickú vzorku.
.hra
Nakoniec to, čo viacerých z nás na bratislavskom koncerte Depeche Mode najviac zaujalo, možno až prekvapilo. Kapela, ktorá býva spájaná skôr s odstupom a elektronickou dokonalosťou, hrala s veľkou radosťou a energiou. Teda aspoň to tak znelo a vyzeralo. Martin Gore odohral väčšinu piesní na gitare, ktorá mala – na rozdiel od koncertu pred tromi rokmi – oveľa plnší a ostrejší zvuk. Dave Gahan po počiatočnej neistote spieval naplno a s potrebným pátosom. Celkový prejav kapely bol tvrdší, dalo by sa povedať rockovejší. A Question Of Time odohrali s razanciou takmer punkovou. Vrcholným číslom bola sugestívne zaspievaná pieseň I Feel You – a to nielen preto, že jej neplánovanú kulisu vytvoril hustý lejak.
V jednom z nedávnych rozhovorov povedal Dave Gahan, že novú energiu získali po tom, čo sa on sám vyliečil z heroínovej závislosti a Martin Gore prestal piť alkohol. Možno, že je to skutočne až také jednoduché. Hoci kód skupiny Depeche Mode sa len tak ľahko nepodarí rozlúštiť, isté je, že kapela, z ktorej sme sa začiatkom osemdesiatych rokoch smiali, ktorá nám pripadala nekonečne romantická a patetická, je stále tu a stále má čo povedať. Aj s tou romantikou a pátosom.
Hoci pred tromi rokmi bolo v Bratislave slnečno a teplo, daždivý koncert minulý týždeň bol zaujímavejší, živší a vzrušujúcejší.
Depeche Mode, Tour Of The Universe, Bratislava, 22. jún 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.