Zvolenie Štefana Harabina za predsedu Najvyššieho súdu absolútnou väčšinou Súdnej rady je obrovská katastrofa. Tých 15 hlasov za a žiaden proti je dokonalým dôkazom o zlom úmysle, zbabelosti alebo nevkuse všetkých členov Súdnej rady. Ale je to aj dokonalý obraz o stave celého súdnictva, pretože polovicu takto hlasujúcej Súdnej rady si zvolili samotní sudcovia. Toto ich priznanie je hrozné – ak drvivá väčšina slovenských sudcov považuje takúto Súdnu radu (a takéhoto Harabina) za svoju prijateľnú reprezentáciu, aký je potom priemerný slovenský sudca? Čo je jeho morálka, aký má intelekt, čo riadi jeho životné postoje a rozhodnutia? Čo za príšeru nám tu dvadsať rokov po novembri 1989 rozhoduje ako konečný arbiter spravodlivosti?
Bez sudcov je vždy veľmi ťažké ubrániť slobodu a právny štát. Lenže práve oni dnes nahlas povedali, že s nimi v dlhodobom spore s nepriateľmi slobody a práva nemožno rátať. Naopak, verejne priznali, že budú dobrovoľne na nepriateľskej strane. Trochu údesné, no užitočné poznanie do dlhého zápasu s Ficovým režimom.
Ale voľba Harabina ukázala aj čosi širšie než len osobnostnú a mravnú úbohosť celého súdneho stavu. Ukázala aj najväčšiu slabosť celej našej demokracie – primitívne motívy, akými sa tu pravidelne riadi väčšina. Slovenskí sudcovia isto nie sú masochisti. Ak si väčšinovo zvolili Harabina na svoje čelo, neurobili to preto, aby im škodil. A, paradoxne, nie sú to všetko ani nepriatelia slobody, hoci práve slobodu svojím rozhodnutím ohrozili. Oni, ich drvivá väčšina, si zvolili Harabina najmä preto, lebo si myslia, že je to pre nich osobne výhodnejšia voľba. V čom? Harabin ako minister vedel u vlády vybaviť lepšie platy bez lepšej práce, presadil väčší počet sudcov a súdov, netlačil na kvalitu a slušnosť, len na poslušnosť, a považoval pasívnu väčšinu sudcov za dobrých, a aktívnu menšinu za zlých. Inými slovami – Harabin znamená pre sudcov viac peňazí za menej muziky. Nerozhodol teda Harabinov čudný charakter, telefonát so Sadikim či vulgárnosť v parlamente. Myslím, že to väčšine sudcov na Harabinovi dokonca prekáža. Prevážilo primitívne kritérium osobnej výhodnosti.
Ale sudcovia sú len vypuklým zrkadlom celej spoločnosti. Keď tu v roku 1991 vzniklo HZDS, nie všetci jeho voliči chceli izolované Slovensko, únos a vraždu Remiáša. Dokonca si myslím, že to nechcel takmer nik z nich. Volili Mečiara, lebo tým, že opľul Klausovu reformu a ťažkosti prvých rokov slobody zhodil na Prahu a VPN, na chvíľu zbavil svojich voličov zodpovednosti. Aj to bolo primitívne, ale bolo to účinné. Je kruté, že na rozkradnuté Slovensko potom najviac doplatili práve oni, mečiarovskí voliči, ale bolo to spravodlivé.
Náhradný Mečiar, teda Fico, je navlas podobný prípad. Ani jeho nevolia ľudia preto, aby zbrzdil ekonomiku a rozbehol nástenkové a emisné kšefty. Volia ho, lebo na chvíľu im umožňuje snívať o sladkom sociálnom raji. Je to primitívne vábenie, ale funguje. Aj na túto svoju voľbu nakoniec najviac doplatia práve oni, sociálne zraniteľní Ficovi voliči, a znovu to bude kruté, ale znovu aj spravodlivé (mimochodom, tesne po zvolení Harabina mi jeden skvelý advokát povedal, že na jeho voľbu nakoniec najviac doplatia väčšinoví sudcovia...).
Od roku 1989 tu rozhoduje o takmer všetkom podstatnom väčšina. Nič lepšie zatiaľ nikto nevymyslel, ale 20 rokov nášho väčšinového rozhodovania (vrátane toho posledného v Súdnej rade) je dobrým dôvodom na otázku pre budúcich reformátorov: Možno nechať rozhodovať väčšinu, ak je primitívna, o práve a spravodlivosti?
Bez sudcov je vždy veľmi ťažké ubrániť slobodu a právny štát. Lenže práve oni dnes nahlas povedali, že s nimi v dlhodobom spore s nepriateľmi slobody a práva nemožno rátať. Naopak, verejne priznali, že budú dobrovoľne na nepriateľskej strane. Trochu údesné, no užitočné poznanie do dlhého zápasu s Ficovým režimom.
Ale voľba Harabina ukázala aj čosi širšie než len osobnostnú a mravnú úbohosť celého súdneho stavu. Ukázala aj najväčšiu slabosť celej našej demokracie – primitívne motívy, akými sa tu pravidelne riadi väčšina. Slovenskí sudcovia isto nie sú masochisti. Ak si väčšinovo zvolili Harabina na svoje čelo, neurobili to preto, aby im škodil. A, paradoxne, nie sú to všetko ani nepriatelia slobody, hoci práve slobodu svojím rozhodnutím ohrozili. Oni, ich drvivá väčšina, si zvolili Harabina najmä preto, lebo si myslia, že je to pre nich osobne výhodnejšia voľba. V čom? Harabin ako minister vedel u vlády vybaviť lepšie platy bez lepšej práce, presadil väčší počet sudcov a súdov, netlačil na kvalitu a slušnosť, len na poslušnosť, a považoval pasívnu väčšinu sudcov za dobrých, a aktívnu menšinu za zlých. Inými slovami – Harabin znamená pre sudcov viac peňazí za menej muziky. Nerozhodol teda Harabinov čudný charakter, telefonát so Sadikim či vulgárnosť v parlamente. Myslím, že to väčšine sudcov na Harabinovi dokonca prekáža. Prevážilo primitívne kritérium osobnej výhodnosti.
Ale sudcovia sú len vypuklým zrkadlom celej spoločnosti. Keď tu v roku 1991 vzniklo HZDS, nie všetci jeho voliči chceli izolované Slovensko, únos a vraždu Remiáša. Dokonca si myslím, že to nechcel takmer nik z nich. Volili Mečiara, lebo tým, že opľul Klausovu reformu a ťažkosti prvých rokov slobody zhodil na Prahu a VPN, na chvíľu zbavil svojich voličov zodpovednosti. Aj to bolo primitívne, ale bolo to účinné. Je kruté, že na rozkradnuté Slovensko potom najviac doplatili práve oni, mečiarovskí voliči, ale bolo to spravodlivé.
Náhradný Mečiar, teda Fico, je navlas podobný prípad. Ani jeho nevolia ľudia preto, aby zbrzdil ekonomiku a rozbehol nástenkové a emisné kšefty. Volia ho, lebo na chvíľu im umožňuje snívať o sladkom sociálnom raji. Je to primitívne vábenie, ale funguje. Aj na túto svoju voľbu nakoniec najviac doplatia práve oni, sociálne zraniteľní Ficovi voliči, a znovu to bude kruté, ale znovu aj spravodlivé (mimochodom, tesne po zvolení Harabina mi jeden skvelý advokát povedal, že na jeho voľbu nakoniec najviac doplatia väčšinoví sudcovia...).
Od roku 1989 tu rozhoduje o takmer všetkom podstatnom väčšina. Nič lepšie zatiaľ nikto nevymyslel, ale 20 rokov nášho väčšinového rozhodovania (vrátane toho posledného v Súdnej rade) je dobrým dôvodom na otázku pre budúcich reformátorov: Možno nechať rozhodovať väčšinu, ak je primitívna, o práve a spravodlivosti?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.