Literárny vedec Milan Hamada poznal Miroslava Válka od roku 1962. Bol jeho „dvorným kritikom“ a v čase normalizácie sa ocitol v jeho nemilosti.
Aký bol Válek človek?
Mal zložitú povahu a myslím si, že mal so sebou aj veľa trápenia. Vedel trápiť iných, ale trápil aj seba.
Kedy ste ho spoznali?
Bolo to asi v roku 1962, keď vydal svoju druhú knihu Príťažlivosť. A sledoval som ho až do jeho štvrtej zbierky Milovanie v husej koži. Vždy som ho pozitívne hodnotil, ale pri tej štvrtej som napísal text Spor s básnikom. Myslel som si, že táto zbierka len krikľavými farbami opisovala to isté, čo už bolo obsahom Nepokoja. Pôsobilo to veľmi umelo. Válek dával naschvál, jednoznačne a umelo najavo svoj nihilizmus. Veľmi sa ho to dotklo, asi sa s tým nevedel vyrovnať, a postupne sme sa rozišli. Ja som mu aj vysvetlil, že to nie je znevažovanie, len som Milovanie v husej koži nepovažoval za vrchol jeho poézie.
Nakoľko sa nihilizmus v jeho básňach týkal aj jeho samotného?
Podľa mňa to bol človek od samého začiatku rozpoltený. Bol svojou povahou skôr artistný básnik, sústredený na formu. Dal si záležať na tvare básne, na jej eufonickom, rýmovom usporiadaní. Išlo mu v pravom slova zmysle o poéziu. Myslím, že zo staršej generácie najviac obdivoval Kostru, ktorý bol tiež artista, a Novomeského, ktorý mu imponoval zdôrazňovaním autonómnosti poézie. Ale Novomeský bol taký dvojdomý človek. Ako básnik bol sústredený na umeleckú hodnotu poézie, no politicky bol presvedčeným komunistom. A túto dvojdomosť si chcel osvojiť aj Válek. Na jednej strane chcel pestovať vysoko umeleckú poéziu, na druhej strane plniť politicko-ideové poslanie.
Ako ste potom hodnotili Válkovu poému Slovo?
To bol prípad tej dvojdomosti človeka a básnika. Slovo malo politicko-ideové poslanie, ale na druhej strane chcel, aby to bola dokonalá poézia. To sa mu aj podarilo. Nihilizmus sa Válkovi stal živnou pôdou preto, aby mohol úplne zmeniť svoj názor. Nihilista je človek, ktorý neuznáva nič, a preto sa môže rozhodovať neočakávaným spôsobom.
Aj v politike?
Politicky to bolo najdôležitejšie, lebo inak by tú báseň ani nebol napísal. A iste to bolo napísané aj s veľkou dávkou vypočítavosti. Ľudia z Válkovej generácie mali nesplnené politické ambície. Boli presvedčení, že predchádzajúca generácia sa dostala k slovu nezaslúžene, a preto si mysleli, že oni si zaslúžia byť pri moci. Válek veľmi sústredene a cieľavedome pracoval na tom, aby sa dostal hore. Mal som zlý pocit, už keď som sa dozvedel, že si podal prihlášku do strany.
Aký bol Válek minister?
V jeho vzťahu ku mne to zašlo až tak ďaleko, že ako minister kultúry dbal na to, aby som bol exemplárne potrestaný. Keď ma vyhodili z Ústavu slovenskej literatúry, našiel som si miesto v jednej knižnici, ale potreboval som ešte Válkov súhlas. Tak som za ním išiel, súhlas som dostal, ale na druhý deň už miesto nebolo. To znamená, že zariadil, aby som sa tam nedostal. Rovnaké to bolo aj neskôr, keď bolo voľné miesto v Univerzitnej knižnici. Nakoniec som sa zamestnal v Pedagogickej knižnici, ktorá spadala pod iný rezort. Už keď som tam robil, poslal za mnou kritika Pavla Števčeka, ktorý mi navrhol, aby sme spolu napísali sebakritiku, že stačia štyri riadky. Ja som odmietol a povedal som mu, aby urobil, čo chce.
Bolo to lámanie charakterov?
Áno. Válek neurobil pre nikoho nič bez toho, aby to nezasiahlo jeho charakter. Som o tom presvedčený. Možno okrem mňa o tom nie je presvedčený nikto, to neviem. Ale hovorím zo svojej osobnej skúsenosti.
V súvislosti so slovenskou normalizáciou sa často spomína zlý ideológ Pezlár a dobrý minister Válek...
To sa tak hovorilo, ale medzi nimi nebol nijaký podstatný rozdiel. Lenže Pezlár nerozumel literatúre a Válek chcel vyzerať dobre aj pred spisovateľmi. Preto mohli vzniknúť tie dve podoby – bezduchý a nič neprinášajúci aparátčik Pezlár a veľký básnik Válek.
.tg
Aký bol Válek človek?
Mal zložitú povahu a myslím si, že mal so sebou aj veľa trápenia. Vedel trápiť iných, ale trápil aj seba.
Kedy ste ho spoznali?
Bolo to asi v roku 1962, keď vydal svoju druhú knihu Príťažlivosť. A sledoval som ho až do jeho štvrtej zbierky Milovanie v husej koži. Vždy som ho pozitívne hodnotil, ale pri tej štvrtej som napísal text Spor s básnikom. Myslel som si, že táto zbierka len krikľavými farbami opisovala to isté, čo už bolo obsahom Nepokoja. Pôsobilo to veľmi umelo. Válek dával naschvál, jednoznačne a umelo najavo svoj nihilizmus. Veľmi sa ho to dotklo, asi sa s tým nevedel vyrovnať, a postupne sme sa rozišli. Ja som mu aj vysvetlil, že to nie je znevažovanie, len som Milovanie v husej koži nepovažoval za vrchol jeho poézie.
Nakoľko sa nihilizmus v jeho básňach týkal aj jeho samotného?
Podľa mňa to bol človek od samého začiatku rozpoltený. Bol svojou povahou skôr artistný básnik, sústredený na formu. Dal si záležať na tvare básne, na jej eufonickom, rýmovom usporiadaní. Išlo mu v pravom slova zmysle o poéziu. Myslím, že zo staršej generácie najviac obdivoval Kostru, ktorý bol tiež artista, a Novomeského, ktorý mu imponoval zdôrazňovaním autonómnosti poézie. Ale Novomeský bol taký dvojdomý človek. Ako básnik bol sústredený na umeleckú hodnotu poézie, no politicky bol presvedčeným komunistom. A túto dvojdomosť si chcel osvojiť aj Válek. Na jednej strane chcel pestovať vysoko umeleckú poéziu, na druhej strane plniť politicko-ideové poslanie.
Ako ste potom hodnotili Válkovu poému Slovo?
To bol prípad tej dvojdomosti človeka a básnika. Slovo malo politicko-ideové poslanie, ale na druhej strane chcel, aby to bola dokonalá poézia. To sa mu aj podarilo. Nihilizmus sa Válkovi stal živnou pôdou preto, aby mohol úplne zmeniť svoj názor. Nihilista je človek, ktorý neuznáva nič, a preto sa môže rozhodovať neočakávaným spôsobom.
Aj v politike?
Politicky to bolo najdôležitejšie, lebo inak by tú báseň ani nebol napísal. A iste to bolo napísané aj s veľkou dávkou vypočítavosti. Ľudia z Válkovej generácie mali nesplnené politické ambície. Boli presvedčení, že predchádzajúca generácia sa dostala k slovu nezaslúžene, a preto si mysleli, že oni si zaslúžia byť pri moci. Válek veľmi sústredene a cieľavedome pracoval na tom, aby sa dostal hore. Mal som zlý pocit, už keď som sa dozvedel, že si podal prihlášku do strany.
Aký bol Válek minister?
V jeho vzťahu ku mne to zašlo až tak ďaleko, že ako minister kultúry dbal na to, aby som bol exemplárne potrestaný. Keď ma vyhodili z Ústavu slovenskej literatúry, našiel som si miesto v jednej knižnici, ale potreboval som ešte Válkov súhlas. Tak som za ním išiel, súhlas som dostal, ale na druhý deň už miesto nebolo. To znamená, že zariadil, aby som sa tam nedostal. Rovnaké to bolo aj neskôr, keď bolo voľné miesto v Univerzitnej knižnici. Nakoniec som sa zamestnal v Pedagogickej knižnici, ktorá spadala pod iný rezort. Už keď som tam robil, poslal za mnou kritika Pavla Števčeka, ktorý mi navrhol, aby sme spolu napísali sebakritiku, že stačia štyri riadky. Ja som odmietol a povedal som mu, aby urobil, čo chce.
Bolo to lámanie charakterov?
Áno. Válek neurobil pre nikoho nič bez toho, aby to nezasiahlo jeho charakter. Som o tom presvedčený. Možno okrem mňa o tom nie je presvedčený nikto, to neviem. Ale hovorím zo svojej osobnej skúsenosti.
V súvislosti so slovenskou normalizáciou sa často spomína zlý ideológ Pezlár a dobrý minister Válek...
To sa tak hovorilo, ale medzi nimi nebol nijaký podstatný rozdiel. Lenže Pezlár nerozumel literatúre a Válek chcel vyzerať dobre aj pred spisovateľmi. Preto mohli vzniknúť tie dve podoby – bezduchý a nič neprinášajúci aparátčik Pezlár a veľký básnik Válek.
.tg
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.