Pripomínať dôvody, prečo je pre Mečiara človek na čele súdnictva taký dôležitý, hádam netreba.
Skutočnosť, že Gašparovič nepotreboval ani 24 hodín, aby Harabina vymenoval, čím vytvoril slovenský rekord v rýchlosti nominácie, je dostatočný argument pre tvrdenie, že odovzdanie justície do rúk HZDS podporil aj Robert Fico. Vzťahy Gašparovič-Mečiar nám môžu byť ukradnuté, ale ich charakter nenecháva takmer žiadny priestor na pochybnosť, že keby nebolo Ficovej vôle, ktorá s kandidatúrou sympatizovala, prezident by sa nástup Harabina pokúsil aspoň skomplikovať. Pamätáme si predsa, že za ústavného sudcu ho nevybral, hoci parlament ho zvolil ako kandidáta...
Zdá sa evidentné, že záujem mať na vrcholnom poste v justícii práve Harabina ide naprieč vládnou koalíciou. Túto domnienku už veľmi neskorigujú ani prípadné zmeny v zákone o súdoch, ktorý si Harabin z postu ministra ušil na mieru. Posilnené právomoci v disciplinárnych konaniach či menovaní sudcov totiž nie sú tou príčinou, ktorá robí z Harabina v kresle najvyššieho sudcu pre mnohých takú nenahraditeľnú osobnosť.
Rekriminovať ľudské kvality, ktoré by Harabina diskvalifikovali už pre pozíciu sudcu prísediaceho v okresnom senáte, nemá význam. Novela, ktorú si sám navrhol, je o zvýšení jeho osobnej moci, avšak dôležité je prostredie, ktoré je skazené aj bez neho. Ústavné pochybnosti o jeho voľbe (dané tým, že sám si nominoval svojich voliteľov) sú zrejme opodstatnené, avšak na skutočnosti, že získal jednomyseľnú podporu, nič nemenia. Celkom isto existujú sudcovia, ktorí sú pobúrení a hanbia sa, avšak 15:0 je 15:0, čo dáva plastický obraz o svete, v akom zahníva slovenská justícia.
Nezávislosť súdnictva a vytvorenie bariéry pred politickými zásahmi sú skvelé princípy, avšak touto voľbou napísala sudcovská samospráva nesmrteľnú paródiu práve na teóriu delenia moci. Aj keby Harabin nemal v životopise Sadikiho, podanie do Štrasburgu proti Slovenskej republike (žiadal 20 miliónov) a iné nezlučiteľnosti s najvyššou funkciou, diskvalifikovať ho malo už len to, že politicky popísanejší sudca ako on neexistuje. Harabin so svojou viazanosťou najprv na SNS a potom na HZDS, by v normálnom prostredí, ktoré ctí zásadu delenia mocí, bol ako kandidát na najvyššieho sudcu zlý ešte aj ako vtip. To, že na Slovensku dostal od „samosprávy“ sudcov takúto podporu, znamená asi toľko, že sa ešte aj on dosť zapotí, ak bude chcieť narobiť väčšie škody než tie, ktoré už v justícii existujú!
Štefan Harabin ako vrcholný predstaviteľ spravodlivosti je fraška, ale môže ňou byť len preto, lebo súdnictvo neprešlo za 20 rokov poriadnou transformáciou. Nariekať nad tým, že prechod mal byť radikálnejší, že odchovanci socialistických právnických fakúlt nemali byť obdarení silnou samosprávou, je neskoro. Stav politiky fakticky znemožňuje, aby čo len v strednodobom horizonte svitla nádej na zmenu k lepšiemu. Repete pre Harabina je najpresvedčivejším dôkazom.
Skutočnosť, že Gašparovič nepotreboval ani 24 hodín, aby Harabina vymenoval, čím vytvoril slovenský rekord v rýchlosti nominácie, je dostatočný argument pre tvrdenie, že odovzdanie justície do rúk HZDS podporil aj Robert Fico. Vzťahy Gašparovič-Mečiar nám môžu byť ukradnuté, ale ich charakter nenecháva takmer žiadny priestor na pochybnosť, že keby nebolo Ficovej vôle, ktorá s kandidatúrou sympatizovala, prezident by sa nástup Harabina pokúsil aspoň skomplikovať. Pamätáme si predsa, že za ústavného sudcu ho nevybral, hoci parlament ho zvolil ako kandidáta...
Zdá sa evidentné, že záujem mať na vrcholnom poste v justícii práve Harabina ide naprieč vládnou koalíciou. Túto domnienku už veľmi neskorigujú ani prípadné zmeny v zákone o súdoch, ktorý si Harabin z postu ministra ušil na mieru. Posilnené právomoci v disciplinárnych konaniach či menovaní sudcov totiž nie sú tou príčinou, ktorá robí z Harabina v kresle najvyššieho sudcu pre mnohých takú nenahraditeľnú osobnosť.
Rekriminovať ľudské kvality, ktoré by Harabina diskvalifikovali už pre pozíciu sudcu prísediaceho v okresnom senáte, nemá význam. Novela, ktorú si sám navrhol, je o zvýšení jeho osobnej moci, avšak dôležité je prostredie, ktoré je skazené aj bez neho. Ústavné pochybnosti o jeho voľbe (dané tým, že sám si nominoval svojich voliteľov) sú zrejme opodstatnené, avšak na skutočnosti, že získal jednomyseľnú podporu, nič nemenia. Celkom isto existujú sudcovia, ktorí sú pobúrení a hanbia sa, avšak 15:0 je 15:0, čo dáva plastický obraz o svete, v akom zahníva slovenská justícia.
Nezávislosť súdnictva a vytvorenie bariéry pred politickými zásahmi sú skvelé princípy, avšak touto voľbou napísala sudcovská samospráva nesmrteľnú paródiu práve na teóriu delenia moci. Aj keby Harabin nemal v životopise Sadikiho, podanie do Štrasburgu proti Slovenskej republike (žiadal 20 miliónov) a iné nezlučiteľnosti s najvyššou funkciou, diskvalifikovať ho malo už len to, že politicky popísanejší sudca ako on neexistuje. Harabin so svojou viazanosťou najprv na SNS a potom na HZDS, by v normálnom prostredí, ktoré ctí zásadu delenia mocí, bol ako kandidát na najvyššieho sudcu zlý ešte aj ako vtip. To, že na Slovensku dostal od „samosprávy“ sudcov takúto podporu, znamená asi toľko, že sa ešte aj on dosť zapotí, ak bude chcieť narobiť väčšie škody než tie, ktoré už v justícii existujú!
Štefan Harabin ako vrcholný predstaviteľ spravodlivosti je fraška, ale môže ňou byť len preto, lebo súdnictvo neprešlo za 20 rokov poriadnou transformáciou. Nariekať nad tým, že prechod mal byť radikálnejší, že odchovanci socialistických právnických fakúlt nemali byť obdarení silnou samosprávou, je neskoro. Stav politiky fakticky znemožňuje, aby čo len v strednodobom horizonte svitla nádej na zmenu k lepšiemu. Repete pre Harabina je najpresvedčivejším dôkazom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.