Svet: štrich-zóna v obytnej štvrti „Alhambra“ pri flámskom divadle. Obyvateľstvo flámsko-albánsko-marocké, prostitútky prevažne bulharské, kunčafti často tureckí a arabskí, dom transsexuálov ilegálne prisťahovaných z Ekvádoru. Proti tomuto „kolotoču“, na ktorom sa dookola ako na korze za hodinu preplazí až takmer osemsto áut, bojuje od roku 1999 občianska iniciatíva „Comité Alhambra“. V roku 2009 úrady zatĺkli na tejto ulici do zeme stĺpiky. Kým kolotoč zablokovali, ešte som sa na ňom povozil.
Začalo sa to tým, že sa mi do rúk dostala petícia výboru „Comité Alhambra“. Výbor drží mená svojich členov pod zámkou, ich schôdze sa konajú v tajnosti. V petícii mi udrela do očí poznámka, sťažnosť na „agresívnych transsexuálov“. O transsexuáloch som nemal ani potuchy. Agresívni transsexuáli stáli za výpravu o to viac.
Vybral som sa do Alhambry za bieleho dňa. Hovoril som s troma členmi výboru. Výbor mal 30 až 40 členov, mnohí z nich boli Flámi a občania slobodného Západu, ich albánski a marockí susedia v ňom neboli zastúpení. Výbor podnikol exkurziu. V Antverpách je vraj „prísnejšia sociálna kontrola“, povedala mi jedna z nich, na rozdiel od bruselskej mentality „laisser-faire“. Iná požadovala, „aby sa pre tie úbohé ženy zriadilo stredisko“ ako v Antverpách.
Veteránka výboru sa do Alhambry prisťahovala v roku 1984. „Bolo tu ticho, bol tu pokoj,” povedala, „deti sa hrávali na ulici.” Ukázalo sa, že zápas „obyvatelia proti pouličnej prostitúcii” mal aj skrytý podtón „EÚ proti EÚ”. Táto veteránka pracovala ako tlmočníčka, najmä pre EÚ. Mimoriadne ju pohoršovalo, že úradníčka Európskej komisie prevádzkovala jeden z hodinových hotelov: „Studio Europe”.
Úradníčka, ktorú už pri Komisii nenájdete, je vraj „solídna meštianka, nosí kostým a nešminkuje sa prehnane.“ V roku 2004 vraj vtrhla na rokovanie výboru a urobila tam scénu. Veteránka povedala, že sa cíti v ohrození. Sedemdesiatročná belgická šľapka na ňu zakričala „Gestapo“, „lebo som Nemka“.
Vybral som sa do Alhambry v noci. Kolotoč, kolotoč, z bulharsko-tureckého baru na rohu ulice bolo možné pozorovať krúžiace korzo. V „Tropicane“ sedeli muži, prostitútky vchádzali dnu zohriať sa. Pri barovom pulte mi predstavili Džingisa, tureckého majiteľa baru. Mal doširoka odhalenú košeľu, jeho trup a ruky ustavične kmitali v pohybe. Ako sme sa rozprávali, upieral na mňa intenzívny, skúmavý, odovzdaný pohľad jeho nebesky modrých očí. Pohľad sa razom zmenil, keď si ním premeral kaviareň, čelo sa mu nedôverčivo zvraštilo.
A zrazu stál vedľa mňa, prvý transsexuál v mojom živote. Sofia zo Španielska, vysoká a plecnatá, pod hrubou vrstvou mejkapu smutné oči. Jemne ma pohladila po líci, pochválila moju pokožku a navrhla mi zájsť do hodinového hotela. Päťdesiat eur, vyhlásila dobromyseľne. Vraj si za 7 000 eur dala urobiť vagínu, môže tak zažívať „fantazmy“, ale „žiadne orgazmy“. Prichádzali mi na um samé hlúpe otázky. Po piatich minútach Sofia zvádzanie vzdala. Vrátila sa späť na ulicu.
Agresivitu transsexuálov preukázal Výbor Alhambra len veľmi vágne. Podľa istých chýrov vraj pred rokmi došlo k bitke, s údajnou účasťou minimálne jedného transsexuála.
Jeden z členov sa vyjadril opatrnejšie: „Transvestiti sú jednoducho hluční.“ Medzičasom už autá nemôžu krúžiť, mlyn prostitúcie melie v Alhambre ďalej. „Kolotoč, kolotoč, toč sa toč, toč sa toč, len aby nikto nespadol“.
Začalo sa to tým, že sa mi do rúk dostala petícia výboru „Comité Alhambra“. Výbor drží mená svojich členov pod zámkou, ich schôdze sa konajú v tajnosti. V petícii mi udrela do očí poznámka, sťažnosť na „agresívnych transsexuálov“. O transsexuáloch som nemal ani potuchy. Agresívni transsexuáli stáli za výpravu o to viac.
Vybral som sa do Alhambry za bieleho dňa. Hovoril som s troma členmi výboru. Výbor mal 30 až 40 členov, mnohí z nich boli Flámi a občania slobodného Západu, ich albánski a marockí susedia v ňom neboli zastúpení. Výbor podnikol exkurziu. V Antverpách je vraj „prísnejšia sociálna kontrola“, povedala mi jedna z nich, na rozdiel od bruselskej mentality „laisser-faire“. Iná požadovala, „aby sa pre tie úbohé ženy zriadilo stredisko“ ako v Antverpách.
Veteránka výboru sa do Alhambry prisťahovala v roku 1984. „Bolo tu ticho, bol tu pokoj,” povedala, „deti sa hrávali na ulici.” Ukázalo sa, že zápas „obyvatelia proti pouličnej prostitúcii” mal aj skrytý podtón „EÚ proti EÚ”. Táto veteránka pracovala ako tlmočníčka, najmä pre EÚ. Mimoriadne ju pohoršovalo, že úradníčka Európskej komisie prevádzkovala jeden z hodinových hotelov: „Studio Europe”.
Úradníčka, ktorú už pri Komisii nenájdete, je vraj „solídna meštianka, nosí kostým a nešminkuje sa prehnane.“ V roku 2004 vraj vtrhla na rokovanie výboru a urobila tam scénu. Veteránka povedala, že sa cíti v ohrození. Sedemdesiatročná belgická šľapka na ňu zakričala „Gestapo“, „lebo som Nemka“.
Vybral som sa do Alhambry v noci. Kolotoč, kolotoč, z bulharsko-tureckého baru na rohu ulice bolo možné pozorovať krúžiace korzo. V „Tropicane“ sedeli muži, prostitútky vchádzali dnu zohriať sa. Pri barovom pulte mi predstavili Džingisa, tureckého majiteľa baru. Mal doširoka odhalenú košeľu, jeho trup a ruky ustavične kmitali v pohybe. Ako sme sa rozprávali, upieral na mňa intenzívny, skúmavý, odovzdaný pohľad jeho nebesky modrých očí. Pohľad sa razom zmenil, keď si ním premeral kaviareň, čelo sa mu nedôverčivo zvraštilo.
A zrazu stál vedľa mňa, prvý transsexuál v mojom živote. Sofia zo Španielska, vysoká a plecnatá, pod hrubou vrstvou mejkapu smutné oči. Jemne ma pohladila po líci, pochválila moju pokožku a navrhla mi zájsť do hodinového hotela. Päťdesiat eur, vyhlásila dobromyseľne. Vraj si za 7 000 eur dala urobiť vagínu, môže tak zažívať „fantazmy“, ale „žiadne orgazmy“. Prichádzali mi na um samé hlúpe otázky. Po piatich minútach Sofia zvádzanie vzdala. Vrátila sa späť na ulicu.
Agresivitu transsexuálov preukázal Výbor Alhambra len veľmi vágne. Podľa istých chýrov vraj pred rokmi došlo k bitke, s údajnou účasťou minimálne jedného transsexuála.
Jeden z členov sa vyjadril opatrnejšie: „Transvestiti sú jednoducho hluční.“ Medzičasom už autá nemôžu krúžiť, mlyn prostitúcie melie v Alhambre ďalej. „Kolotoč, kolotoč, toč sa toč, toč sa toč, len aby nikto nespadol“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.