New York Márie Modrovichovej

Slnko svieti, gigantické vlajky Quiksilver, Roxy a Jägermeister sa trepocú v onšórovom vetre (to je ten zlý, fúkajúci smerom od oceánu k pláži, napriek tomu, že sa celý týždeň modlíme za ofšór) a pretínajú nekonečnú pláž vo forme farebnej oázy. Pod slnečníkmi hrá DJ, komentátorom a hlavným rozhodcom zároveň je tréner juhoafrického národného surfteamu Kevin Olsen. Na vode sa kyvkajú závodníci naprešovaní do čiernych neoprénov – čakajú na vlnu. Keď vlna konečne dohopká  –  o valení nemôže byť v týchto podmienkach ani reči  –  všetci vypnú bicepsy na maximum a pádlujú, aby ju chytili. Čím je vlna menšia a slabšia, tým ťažšie sa chytá. Kevin nestráca optimizmus a cez mikrofón povzbudzuje jazdcov. Ste legendy, kričí na nich. V momente, keď človek cíti, že vlna zabrala, a on sa na pár sekúnd vezie, je to naozaj veľkolepý pocit. Až keď znovu sedí na pláži, a na hladine kvality zrkadla vidí ďalšiu čakajúcu skupinu závodníkov, uvedomí si trápnosť situácie. Veď je to tu ako na Balkáne. Žiadny hukot, žiadne linajky na hladine. Tíšina.

Napriek tomu je pobyt v regióne Aquitaine blahodarný. Celý týždeň sa človek zaujíma len o oceán. Hypnotizuje horizont a vzýva tlakovú níž pri Islande, niekde odtiaľ totiž vlny prichádzajú. V kempe sa české, slovenské a jedna maďarská surfová legenda s plnou vervou venujú spoločenskému popíjaniu vin rouge a skúmaviek Jägermeistra. Hecujú sa surfovými videami a počas pár hodín odpočinku na úzkom lôžku s dekou, v ktorej by možno boli ploštice, keby nebola taká drapľavá, sa ich telá krútia v imaginárnych zákrutách na dokonalej vlne. Pred desiatou sa dá na chladnúcej pláži stihnúť couche de soleil. Slnko sa vnára do pokojnej vody… Čistý zen… Aj hlučné postavičky v mikinách s kapucňami na chvílu stíchnu. Keď sa rozľahne čierňava, oprášia sa od piesku a zletia na bicykloch dole drevenými rampami ako Eliot s E.T.-im. Dole v kempe ich čakajú ďalšie skúmavky, surfové videá a celonočná polemika o tom, či zajtra konečne budú vlny.