Recyklačný fond nemá z čoho rozdávať príspevky a obce musia separovať a zbierať odpad, ale na trhu s druhotnými surovinami o ne nie je veľký záujem.
Na pochopenie mediálnej vojny medzi Recyklačným fondom a výrobcami balených produktov je potrebné vysvetliť, ako funguje dotačný systém na zber a spracovanie odpadov. V hre je viacero hráčov. V prvom rade sú to výrobcovia a dovozcovia balených výrobkov – to sú povinné osoby, ktoré musia podľa zákona o odpadoch prispievať na zber a recykláciu odpadov. Robia to buď príspevkami do Recyklačného fondu, alebo do kolektívnych systémov, čo sú oprávnené organizácie, ktoré si podnikatelia vytvorili sami. Tieto organizácie z vyzbieraných peňazí od podnikateľov prispievajú na zber a spracovanie odpadu obciam a spracovateľským firmám. A práve tieto organizácie sú Recyklačnému fondu tŕňom v oku. Oprávnene v nich fond vidí svoju konkurenciu.
.čo chce fond
Recyklačný fond chce novou legislatívou dosiahnuť, aby firmy platili do fondu za celý objem tovarov, ktorý uvedú na trh. Tým by mal fond viac peňazí na podporu separovaného zberu pre mestá a obce a na zhodnocovanie druhotných surovín.
Prečo je peňazí na tento účel stále málo? Ján Líška, riaditeľ Recyklačného fondu, tvrdí, že časť vyzbieraných peňazí zostáva v systéme súkromných spoločností a nejdú na recykláciu. Kolektívne systémy totiž nemusia prispievať na recykláciu všetkým, čo vyzbierajú, ale iba do výšky predpísaných limitov. Tie sú pri rôznych komoditách rôzne, pohybujú sa v desiatkach percent (napríklad za elektroodopad je to 38 percent).
Podľa Radovana Kazdu, analytika Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, je však tento argument zavádzajúci. Kolektívne systémy totiž žiadne prostriedky priamo nevyberajú, iba fakturujú spracovateľom odpadu služby z prostriedkov, ktoré získajú od svojich dovozcov a výrobcov tovarov. „Prečo by kolektívne systémy sústreďovali viac peňazí, keď by to malo mať za následok zvýšenie cien tovarov? A prečo by zakladatelia kolektívnych systémov tento postup tolerovali?“ pýta sa logicky.
Zástupcovia výrobcov a dovozcov vidia v snahe fondu aj iné nebezpečenstvo. Tvrdia, že zvýšením príspevkov dôjde k zvýšeniu cien tovarov a doplatia na to spotrebitelia.
Zvyšovanie cien výrobkov šéf fondu Líška odmieta a hovorí, že prípadné zvýšenie cien by bolo len špekulačným obohatením sa na úkor spotrebiteľov. Občan by tak podľa neho zaplatil za separáciu a recykláciu odpadu dvakrát. Prvýkrát pri kúpe tovaru vo forme recyklačného poplatku, a potom poplatok obci za odvoz odpadu.
To však neplatí pri všetkých tovaroch. „Napríklad pri elektroodpade zaplatí spotrebiteľ iba raz, keď si kupuje nový spotrebič. V jeho cene je zahrnutý recyklačný poplatok,“ vysvetľuje Martin Ciran, generálny riaditeľ združenia Envidom, ktoré bolo založené výrobcami a dovozcami bielej techniky. Podľa neho vďaka recyklačným poplatkom môžu dnes občania svoje staré spotrebiče odovzdávať do zberu bezplatne.
.deformácie trhu
Zástupcovia výrobcov a dovozcov dlhodobo kritizujú Recyklačný fond za deformáciu podnikateľského prostredia. Kazda má po ruke dobrú metaforu: fond funguje ako mešec. Sypú sa doň dane od výrobcov a dovozcov tovarov, z ktorých vznikajú odpady. Tieto peniaze fond potom používa najmä na dotácie firmám, ktoré si za ne zakúpia technológie na zhodnotenie odpadu. Malú časť vyzbieraných peňazí dáva fond obciam na podporu spracovania komunálneho odpadu a časť na ostatné projekty, napríklad propagáciu separovania zberu či na propagáciu svojej činnosti. Ciran vidí problém tohto neštátneho fondu aj v tom, že na základe príjmov, ktoré mu zabezpečuje zákon, prerozdeľuje peniaze jedného súkromného odvetvia (výroba a predaj výrobkov) v prospech iného súkromného odvetvia (spracovatelia použitých výrobkov). Problém je aj to, že fond to robí bez reálnej kontroly povinných osôb, teda tých, čo do fondu platia. „Fond nenesie a nikdy neniesol žiadnu zodpovednosť za plnenie limitov zhodnotenia odpadov,“ dodáva. Šéf fondu Líška sa bráni tvrdením, že Recyklačný fond sa nevyhýba prevzatiu zodpovednosti za plnenie limitov, ale na to sa musí zmeniť legislatíva.
Ciran vyčíta fondu aj to, že namiesto toho, aby z vybratých prostriedkov dôsledne podporoval proces samotného zberu, podporil mnohomiliónovými dotáciami spracovateľský priemysel. Z jeho dotácií sa tak vybudovali na Slovensku zbytočne veľké recyklačné kapacity, ktoré sa fyzicky nedajú naplniť dostatočným množstvom odpadu vyzbieraného na Slovensku. To spôsobuje, že sú ceny spracovania zbytočne predražené.
Analytik Kazda síce pripúšťa, že v podmienkach regulovaného trhu musia byť súkromní spracovatelia podporovaní, ale nemali by dostávať dotácie priamo od Recyklačného fondu. Vedel by si predstaviť, že tento proces by sa mal udiať nepriamo, teda v cene dotovaného materiálu na zhodnotenie. „Tým, že sa to robí priamo, zásadne sa deformuje štruktúra spracovateľov na trhu, dochádza k jeho monopolizácii a zvyšujú sa tým ceny za odpad,“ dodáva.
Riaditeľ fondu sa bráni voči obvineniam z deformácie trhu zákonnými limitmi. Tvrdí, že pre obce a mestá môže fond vyplácať príspevky za vyseparovaný odpad iba z finančných prostriedkov na účte všeobecného sektora, a tie sú zákonom stanovené v pomere 12 percent. „Fond by rád zvýšil podiel príspevkov pre mestá a obce na 25 percent, na to je však nutná zmena legislatívy,“ dodáva. Dotácie pre podnikateľov zas fond prideľuje len na základe projektov. Pre podnikateľov je to iba do výšky 30 percent z investície, pre mestá a obce až do 95 percent z investície. O transparentnosti má svedčiť to, že prideľovanie dotácií schvaľuje 16-členná Správna rada Recyklačného fondu, v ktorej sú nominovaní zástupcovia zamestnávateľov, obcí a príslušných ministerstiev. Všetky projekty navyše hodnotia aj externí experti.
.zrušiť či ponechať?
Odborníci na odpadové hospodárstvo si myslia, že úloha Recyklačného fondu – pomôcť vybudovať recyklačný priemysel, sa už podarila a fond by sa teda mal zrušiť. Kazda dokonca hovorí, že ani jeho založenie nebol dobrý nápad. „Mechanizmus rozhodovania a nakladania s prostriedkami, aký bol fondu daný do vienka, bol totiž priam predurčený na to, aby vytvoril úzku skupinu spracovateľov, ktorí následne môžu vytvárať tlak na ceny. Takže je opodstatnené domnievať sa, že bez fondu by ceny za spracovanie odpadov boli pre spotrebiteľa nižšie,“ tvrdí. Kto by však úlohu Recyklačného fondu nahradil? Podľa Kazdu by dotácie, ktoré sú ešte nutné, pokojne mohli manažovať kolektívne systémy založené na súkromnej báze. Tie by mohli zabezpečiť, aby dotácie boli čo najnižšie a nestrácali sa v spracovateľskom priemysle. Za zrušenie fondu je aj Miroslav Jurkovič, výkonný riaditeľ Slicpenu, čo je Slovenské priemyselné združenie pre obaly a životné prostredie. Hovorí, že fond bol od začiatku založený len na dočasné obdobie a je to slovenské špecifikum, lebo niečo podobné neexistuje nikde na svete. Aj podľa Jurkoviča by fond mali nahradiť kolektívne systémy, ktoré fungujú aj v ostatných európskych krajinách a ukázali sa ako najefektívnejšie.
Riaditeľ fondu Líška si, samozrejme, myslí, že jeho úloha sa ešte neskončila. Na Slovensku sa totiž zďaleka neseparuje a nerecykluje toľko materiálov ako v západnej Európe. V likvidácii autovrakov, zberového papiera či starej elektroniky sme na tom dobre, ale rezervy máme v separovaní stavebných odpadov, textilu, hydraulických kvapalín, rozpúšťadiel, farieb a lakov. Tie tvoria stále značné objemy v komunálnom odpade.
Recyklačný fond pravdepodobne nielen prežije, ale sa ešte aj posilní a naďalej bude prideľovať dotácie, ktoré deformujú trh. Zrušiť takúto dočasnú inštitúciu, ktorá ma zákonom zaručený stály príjem, bude veľmi ťažké. Tlak na zrušenie Recyklačného fondu je stále slabý a lobistov, ktorým fond a jeho dotácie vyhovujú, je stále veľa.
Na pochopenie mediálnej vojny medzi Recyklačným fondom a výrobcami balených produktov je potrebné vysvetliť, ako funguje dotačný systém na zber a spracovanie odpadov. V hre je viacero hráčov. V prvom rade sú to výrobcovia a dovozcovia balených výrobkov – to sú povinné osoby, ktoré musia podľa zákona o odpadoch prispievať na zber a recykláciu odpadov. Robia to buď príspevkami do Recyklačného fondu, alebo do kolektívnych systémov, čo sú oprávnené organizácie, ktoré si podnikatelia vytvorili sami. Tieto organizácie z vyzbieraných peňazí od podnikateľov prispievajú na zber a spracovanie odpadu obciam a spracovateľským firmám. A práve tieto organizácie sú Recyklačnému fondu tŕňom v oku. Oprávnene v nich fond vidí svoju konkurenciu.
.čo chce fond
Recyklačný fond chce novou legislatívou dosiahnuť, aby firmy platili do fondu za celý objem tovarov, ktorý uvedú na trh. Tým by mal fond viac peňazí na podporu separovaného zberu pre mestá a obce a na zhodnocovanie druhotných surovín.
Prečo je peňazí na tento účel stále málo? Ján Líška, riaditeľ Recyklačného fondu, tvrdí, že časť vyzbieraných peňazí zostáva v systéme súkromných spoločností a nejdú na recykláciu. Kolektívne systémy totiž nemusia prispievať na recykláciu všetkým, čo vyzbierajú, ale iba do výšky predpísaných limitov. Tie sú pri rôznych komoditách rôzne, pohybujú sa v desiatkach percent (napríklad za elektroodopad je to 38 percent).
Podľa Radovana Kazdu, analytika Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, je však tento argument zavádzajúci. Kolektívne systémy totiž žiadne prostriedky priamo nevyberajú, iba fakturujú spracovateľom odpadu služby z prostriedkov, ktoré získajú od svojich dovozcov a výrobcov tovarov. „Prečo by kolektívne systémy sústreďovali viac peňazí, keď by to malo mať za následok zvýšenie cien tovarov? A prečo by zakladatelia kolektívnych systémov tento postup tolerovali?“ pýta sa logicky.
Zástupcovia výrobcov a dovozcov vidia v snahe fondu aj iné nebezpečenstvo. Tvrdia, že zvýšením príspevkov dôjde k zvýšeniu cien tovarov a doplatia na to spotrebitelia.
Zvyšovanie cien výrobkov šéf fondu Líška odmieta a hovorí, že prípadné zvýšenie cien by bolo len špekulačným obohatením sa na úkor spotrebiteľov. Občan by tak podľa neho zaplatil za separáciu a recykláciu odpadu dvakrát. Prvýkrát pri kúpe tovaru vo forme recyklačného poplatku, a potom poplatok obci za odvoz odpadu.
To však neplatí pri všetkých tovaroch. „Napríklad pri elektroodpade zaplatí spotrebiteľ iba raz, keď si kupuje nový spotrebič. V jeho cene je zahrnutý recyklačný poplatok,“ vysvetľuje Martin Ciran, generálny riaditeľ združenia Envidom, ktoré bolo založené výrobcami a dovozcami bielej techniky. Podľa neho vďaka recyklačným poplatkom môžu dnes občania svoje staré spotrebiče odovzdávať do zberu bezplatne.
.deformácie trhu
Zástupcovia výrobcov a dovozcov dlhodobo kritizujú Recyklačný fond za deformáciu podnikateľského prostredia. Kazda má po ruke dobrú metaforu: fond funguje ako mešec. Sypú sa doň dane od výrobcov a dovozcov tovarov, z ktorých vznikajú odpady. Tieto peniaze fond potom používa najmä na dotácie firmám, ktoré si za ne zakúpia technológie na zhodnotenie odpadu. Malú časť vyzbieraných peňazí dáva fond obciam na podporu spracovania komunálneho odpadu a časť na ostatné projekty, napríklad propagáciu separovania zberu či na propagáciu svojej činnosti. Ciran vidí problém tohto neštátneho fondu aj v tom, že na základe príjmov, ktoré mu zabezpečuje zákon, prerozdeľuje peniaze jedného súkromného odvetvia (výroba a predaj výrobkov) v prospech iného súkromného odvetvia (spracovatelia použitých výrobkov). Problém je aj to, že fond to robí bez reálnej kontroly povinných osôb, teda tých, čo do fondu platia. „Fond nenesie a nikdy neniesol žiadnu zodpovednosť za plnenie limitov zhodnotenia odpadov,“ dodáva. Šéf fondu Líška sa bráni tvrdením, že Recyklačný fond sa nevyhýba prevzatiu zodpovednosti za plnenie limitov, ale na to sa musí zmeniť legislatíva.
Ciran vyčíta fondu aj to, že namiesto toho, aby z vybratých prostriedkov dôsledne podporoval proces samotného zberu, podporil mnohomiliónovými dotáciami spracovateľský priemysel. Z jeho dotácií sa tak vybudovali na Slovensku zbytočne veľké recyklačné kapacity, ktoré sa fyzicky nedajú naplniť dostatočným množstvom odpadu vyzbieraného na Slovensku. To spôsobuje, že sú ceny spracovania zbytočne predražené.
Analytik Kazda síce pripúšťa, že v podmienkach regulovaného trhu musia byť súkromní spracovatelia podporovaní, ale nemali by dostávať dotácie priamo od Recyklačného fondu. Vedel by si predstaviť, že tento proces by sa mal udiať nepriamo, teda v cene dotovaného materiálu na zhodnotenie. „Tým, že sa to robí priamo, zásadne sa deformuje štruktúra spracovateľov na trhu, dochádza k jeho monopolizácii a zvyšujú sa tým ceny za odpad,“ dodáva.
Riaditeľ fondu sa bráni voči obvineniam z deformácie trhu zákonnými limitmi. Tvrdí, že pre obce a mestá môže fond vyplácať príspevky za vyseparovaný odpad iba z finančných prostriedkov na účte všeobecného sektora, a tie sú zákonom stanovené v pomere 12 percent. „Fond by rád zvýšil podiel príspevkov pre mestá a obce na 25 percent, na to je však nutná zmena legislatívy,“ dodáva. Dotácie pre podnikateľov zas fond prideľuje len na základe projektov. Pre podnikateľov je to iba do výšky 30 percent z investície, pre mestá a obce až do 95 percent z investície. O transparentnosti má svedčiť to, že prideľovanie dotácií schvaľuje 16-členná Správna rada Recyklačného fondu, v ktorej sú nominovaní zástupcovia zamestnávateľov, obcí a príslušných ministerstiev. Všetky projekty navyše hodnotia aj externí experti.
.zrušiť či ponechať?
Odborníci na odpadové hospodárstvo si myslia, že úloha Recyklačného fondu – pomôcť vybudovať recyklačný priemysel, sa už podarila a fond by sa teda mal zrušiť. Kazda dokonca hovorí, že ani jeho založenie nebol dobrý nápad. „Mechanizmus rozhodovania a nakladania s prostriedkami, aký bol fondu daný do vienka, bol totiž priam predurčený na to, aby vytvoril úzku skupinu spracovateľov, ktorí následne môžu vytvárať tlak na ceny. Takže je opodstatnené domnievať sa, že bez fondu by ceny za spracovanie odpadov boli pre spotrebiteľa nižšie,“ tvrdí. Kto by však úlohu Recyklačného fondu nahradil? Podľa Kazdu by dotácie, ktoré sú ešte nutné, pokojne mohli manažovať kolektívne systémy založené na súkromnej báze. Tie by mohli zabezpečiť, aby dotácie boli čo najnižšie a nestrácali sa v spracovateľskom priemysle. Za zrušenie fondu je aj Miroslav Jurkovič, výkonný riaditeľ Slicpenu, čo je Slovenské priemyselné združenie pre obaly a životné prostredie. Hovorí, že fond bol od začiatku založený len na dočasné obdobie a je to slovenské špecifikum, lebo niečo podobné neexistuje nikde na svete. Aj podľa Jurkoviča by fond mali nahradiť kolektívne systémy, ktoré fungujú aj v ostatných európskych krajinách a ukázali sa ako najefektívnejšie.
Riaditeľ fondu Líška si, samozrejme, myslí, že jeho úloha sa ešte neskončila. Na Slovensku sa totiž zďaleka neseparuje a nerecykluje toľko materiálov ako v západnej Európe. V likvidácii autovrakov, zberového papiera či starej elektroniky sme na tom dobre, ale rezervy máme v separovaní stavebných odpadov, textilu, hydraulických kvapalín, rozpúšťadiel, farieb a lakov. Tie tvoria stále značné objemy v komunálnom odpade.
Recyklačný fond pravdepodobne nielen prežije, ale sa ešte aj posilní a naďalej bude prideľovať dotácie, ktoré deformujú trh. Zrušiť takúto dočasnú inštitúciu, ktorá ma zákonom zaručený stály príjem, bude veľmi ťažké. Tlak na zrušenie Recyklačného fondu je stále slabý a lobistov, ktorým fond a jeho dotácie vyhovujú, je stále veľa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.