.spor o názov štátu
Pod povrchom sporu o názov štátu sa začínal rodiť spor podstatne závažnejší – spor o identitu Slovákov a integritu štátu. Na začiatku (v januári 1990) bol úplne prirodzený návrh prezidenta Havla vypustiť z názvu republiky slovo „socialistická“. Návrh sa však na Slovensku nestretol s plným pochopením. Diskutovalo sa o potrebe zmeniť prvorepublikový „čechoslovakistický“ názov republiky, ako aj o novom štátnom symbole, ktoré by zvýraznili svojbytnosť Slovenska.
Politický konsenzus, predpoklad zmeny názvu, sa však rodil pomaly a v diskusiách, ktoré boli vodou na mlyn formujúcim sa nacionalistickým politickým zoskupeniam. Keď koncom marca federálny parlament prijal pochybný dvojjazyčný názov republiky, zažila Bratislava demonštrácie, ktoré nemali s platformou VPN nič spoločné. Na uliciach začalo byť rušno a od tej chvíle sa v médiách každodenne zjavuje aj „národovecká“ demagógia. Formuje sa silná Slovenská národná strana a mnoho menších, zato však hlučných, nacionálne orientovaných politických strán a hnutí.
A nielen to. Spor o charakter národného povedomia a vzopätá nacionálna vlna sa prenáša aj do ostatných politických strán a hnutí. Dokonca aj v rámci VPN sa
začalo diskutovať o tom, či sme primárne občianskym, alebo primárne národným
hnutím.
.jazykový zákon
Druhé dejstvo predstavoval spor o jazykový zákon. V jeho pozadí boli roky zanedbávané kultúrne, sociálne, ekonomické i politické dimenzie riešenia národnostného problému, fenomén nacionalizmu, ako i celkový stav spoločnosti žijúcej desaťročia na úkor budúcnosti. Niet sa čo čudovať, že najviditeľnejším artikulátorom (i objektom) takého stavu vecí sa stala najpočetnejšia z národnostných menšín – maďarská.
Hneď v prvých dňoch diferenciácie politickej scény vzniká popri Maďarskej nezávislej iniciatíve Maďarské kresťansko-demokratické hnutie a Spolužitie (Egyuttélés), do čela ktorého sa stavia známy maďarský disident Miklós Duray, pôvodne kandidát do federálneho parlamentu za VPN.
Súčasťou kampane vytvárajúcej politické napätie bolo Durayovo vyhlásenie z polovice septembra 1990, spochybňujúce legitimitu slovenského premiéra, ale aj predvolebná kampaň maďarskej televízie dezinformujúca príslušníkov maďarskej menšiny, nejasnosti okolo skutočnej predvolebnej platformy Maďarskej nezávislej iniciatívy, ktorú aj niektorí reprezentanti VPN interpretovali ako pokus o vytvorenie autonómnej maďarskej enklávy na Slovenskom území. A napokon, nie však v poslednom rade, k vytváraniu napätia prispelo aj mnoho iniciatív nacionálne orientovaných politických a spoločenských organizácií.
Celý problém sa zhustil do diskusie okolo zákona o slovenskom jazyku ako o jedinom úradnom a štátnom jazyku na celom území Slovenska. Hlavným nositeľom formulácie a presadzovania tohto (tzv. matičného) zákona sa stala Matica slovenská a Slovenská národná strana. Nasledoval konflikt, ktorý sa z parlamentu preniesol do ulíc a ktorý v celej nahote ukázal skutočné pozadie boja o uzákonenie slovenčiny ako úradného a štátneho jazyka bez výnimky na celom území Slovenska.
Aká bola hlavná argumentácia sporiacich sa strán?
Matičiar: Vládna koalícia prostredníctvom svojho návrhu jazykového zákona
hádže polená pod nohy slovenčine, Matici slovenskej, slovenskej zvrchovanosti.
Koaličiar: Od chvíle, keď sme si uvedomili, že spoločenská klíma na Slovensku žiada prijatie jazykového zákona, študujeme naše medzinárodné záväzky, platné normy a prax v krajinách s podobnými problémami, ako sú naše. Návrh, ktorý sme odovzdali Slovenskej národnej rade zodpovedá medzinárodným normám i právam všetkých obyvatel'ov Slovenska. Pozorne sme si preštudovali aj matičný návrh a prihliadli na všetky jeho použiteľné formulácie.
Matičiar: Oba návrhy však majú odlišnú filozofiu. Sporný je najmä ten odsek koaličného návrhu, ktorý priznáva menšinám právo hovoriť v úradnom styku svojou rečou.
Koaličiar: Aj podľa nášho návrhu je úradným jazykom na celom území Slovenska slovenčina. Možnosť používania jazyka českého alebo jazykov národnostných menšín v tých oblastiach, ktoré menšiny obývajú, nič na tejto skutočnosti nemení. Úradníci jednoducho musia vedieť po slovensky. V prípade, že neovládajú jazyk menšiny, pripúšťa sa použitie tlmočníka.
Matičiar: A kto bude niesť náklady týchto služieb? A ako zabránite, aby pri prijímaní do úradov v zmiešaných oblastiach neboli diskriminovaní Slováci, ktorí neovládajú jazyk menšiny?
Koaličiar: A ako chcete, aby sme sa stali súčasťou civilizovaného sveta, ak nebudeme rešpektovať všeobecne platné normy a ľudské práva?
Matičiar: Čo ma je po civilizovanom svete, ak doma mám byť diskriminovaný?
V takomto štýle by dialóg mohol pokračovať do nekonečna. Piateho októbra 1990 – pár dní pred chystaným schválením zákona, ktorý predložila vládna koalícia – sa uskutočnil na Námestí SNP míting za uzákonenie slovenského jazyka ako jazyka štátneho a úradného bez výnimky. Bol som tam a padol na mňa des. Nehovorím to len preto, že z tribúny a večer potom z televíznej obrazovky som počul slová, ktoré mi pripadali ako zlý sen, ale najmä preto, že jeden z cieľov novembrovej revolúcie, „vstup do Európy“, sa zrazu začal rozplývať. Bolo jasné, že krehká spoločenská scéna republiky sa ešte väčšmi rozkolísala.
Pod povrchom sporu o názov štátu sa začínal rodiť spor podstatne závažnejší – spor o identitu Slovákov a integritu štátu. Na začiatku (v januári 1990) bol úplne prirodzený návrh prezidenta Havla vypustiť z názvu republiky slovo „socialistická“. Návrh sa však na Slovensku nestretol s plným pochopením. Diskutovalo sa o potrebe zmeniť prvorepublikový „čechoslovakistický“ názov republiky, ako aj o novom štátnom symbole, ktoré by zvýraznili svojbytnosť Slovenska.
Politický konsenzus, predpoklad zmeny názvu, sa však rodil pomaly a v diskusiách, ktoré boli vodou na mlyn formujúcim sa nacionalistickým politickým zoskupeniam. Keď koncom marca federálny parlament prijal pochybný dvojjazyčný názov republiky, zažila Bratislava demonštrácie, ktoré nemali s platformou VPN nič spoločné. Na uliciach začalo byť rušno a od tej chvíle sa v médiách každodenne zjavuje aj „národovecká“ demagógia. Formuje sa silná Slovenská národná strana a mnoho menších, zato však hlučných, nacionálne orientovaných politických strán a hnutí.
A nielen to. Spor o charakter národného povedomia a vzopätá nacionálna vlna sa prenáša aj do ostatných politických strán a hnutí. Dokonca aj v rámci VPN sa
začalo diskutovať o tom, či sme primárne občianskym, alebo primárne národným
hnutím.
.jazykový zákon
Druhé dejstvo predstavoval spor o jazykový zákon. V jeho pozadí boli roky zanedbávané kultúrne, sociálne, ekonomické i politické dimenzie riešenia národnostného problému, fenomén nacionalizmu, ako i celkový stav spoločnosti žijúcej desaťročia na úkor budúcnosti. Niet sa čo čudovať, že najviditeľnejším artikulátorom (i objektom) takého stavu vecí sa stala najpočetnejšia z národnostných menšín – maďarská.
Hneď v prvých dňoch diferenciácie politickej scény vzniká popri Maďarskej nezávislej iniciatíve Maďarské kresťansko-demokratické hnutie a Spolužitie (Egyuttélés), do čela ktorého sa stavia známy maďarský disident Miklós Duray, pôvodne kandidát do federálneho parlamentu za VPN.
Súčasťou kampane vytvárajúcej politické napätie bolo Durayovo vyhlásenie z polovice septembra 1990, spochybňujúce legitimitu slovenského premiéra, ale aj predvolebná kampaň maďarskej televízie dezinformujúca príslušníkov maďarskej menšiny, nejasnosti okolo skutočnej predvolebnej platformy Maďarskej nezávislej iniciatívy, ktorú aj niektorí reprezentanti VPN interpretovali ako pokus o vytvorenie autonómnej maďarskej enklávy na Slovenskom území. A napokon, nie však v poslednom rade, k vytváraniu napätia prispelo aj mnoho iniciatív nacionálne orientovaných politických a spoločenských organizácií.
Celý problém sa zhustil do diskusie okolo zákona o slovenskom jazyku ako o jedinom úradnom a štátnom jazyku na celom území Slovenska. Hlavným nositeľom formulácie a presadzovania tohto (tzv. matičného) zákona sa stala Matica slovenská a Slovenská národná strana. Nasledoval konflikt, ktorý sa z parlamentu preniesol do ulíc a ktorý v celej nahote ukázal skutočné pozadie boja o uzákonenie slovenčiny ako úradného a štátneho jazyka bez výnimky na celom území Slovenska.
Aká bola hlavná argumentácia sporiacich sa strán?
Matičiar: Vládna koalícia prostredníctvom svojho návrhu jazykového zákona
hádže polená pod nohy slovenčine, Matici slovenskej, slovenskej zvrchovanosti.
Koaličiar: Od chvíle, keď sme si uvedomili, že spoločenská klíma na Slovensku žiada prijatie jazykového zákona, študujeme naše medzinárodné záväzky, platné normy a prax v krajinách s podobnými problémami, ako sú naše. Návrh, ktorý sme odovzdali Slovenskej národnej rade zodpovedá medzinárodným normám i právam všetkých obyvatel'ov Slovenska. Pozorne sme si preštudovali aj matičný návrh a prihliadli na všetky jeho použiteľné formulácie.
Matičiar: Oba návrhy však majú odlišnú filozofiu. Sporný je najmä ten odsek koaličného návrhu, ktorý priznáva menšinám právo hovoriť v úradnom styku svojou rečou.
Koaličiar: Aj podľa nášho návrhu je úradným jazykom na celom území Slovenska slovenčina. Možnosť používania jazyka českého alebo jazykov národnostných menšín v tých oblastiach, ktoré menšiny obývajú, nič na tejto skutočnosti nemení. Úradníci jednoducho musia vedieť po slovensky. V prípade, že neovládajú jazyk menšiny, pripúšťa sa použitie tlmočníka.
Matičiar: A kto bude niesť náklady týchto služieb? A ako zabránite, aby pri prijímaní do úradov v zmiešaných oblastiach neboli diskriminovaní Slováci, ktorí neovládajú jazyk menšiny?
Koaličiar: A ako chcete, aby sme sa stali súčasťou civilizovaného sveta, ak nebudeme rešpektovať všeobecne platné normy a ľudské práva?
Matičiar: Čo ma je po civilizovanom svete, ak doma mám byť diskriminovaný?
V takomto štýle by dialóg mohol pokračovať do nekonečna. Piateho októbra 1990 – pár dní pred chystaným schválením zákona, ktorý predložila vládna koalícia – sa uskutočnil na Námestí SNP míting za uzákonenie slovenského jazyka ako jazyka štátneho a úradného bez výnimky. Bol som tam a padol na mňa des. Nehovorím to len preto, že z tribúny a večer potom z televíznej obrazovky som počul slová, ktoré mi pripadali ako zlý sen, ale najmä preto, že jeden z cieľov novembrovej revolúcie, „vstup do Európy“, sa zrazu začal rozplývať. Bolo jasné, že krehká spoločenská scéna republiky sa ešte väčšmi rozkolísala.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.