Valaška. Fujara. A aj trombita. Samozrejme, všetko sme určite zdokonalili a dokonca sme fujaru dostali do zoznamu Unesco – za to by nám zase mali byť vďační Rumuni. Nedávno som však zažil voľačo nevídané. Podobne ako na Rumunsko, ani na Púchov sa nepozeráme práve ako na niečo výnimočné (samozrejme, okrem Púchovčanov, železničiarov a gumárov). Pritom Púchovská dolina je domovským teritóriom úplne úchvatného nástroja – trombity. Pamätám sa, ako som sa s Ferom Morongom hádal, že niečo tak veľkolepo znejúce musí byť prinajmenšom z Podpoľania, ak nie rovno z Gerlachu... a ono je to z okolia Púchova! Niečím ma ten nástroj fascinoval vždy, ale keď sa s ním zoznámite osobne, zaručujem zážitok podobný tomu, ako keď malé dieťa uvidí hrocha. Tento prírodný úkaz však navyše hrá. Teda, keď ho má v ruke majster. Paľo Štefánik s bratmi, aj ich švagor Paľo Novosád takými majstrami sú. Podľa slovníka je trombita drevený vzduchozvučný signálny nástroj s kónickým rozšírením do roztrubu. Paľovia ju občas označili za „tie naše konáre“. Dlhá je 3 až 6 metrov, niečo ako alpský roh, ktorý poznáme asi lepšie ako tú našu karpatskú nádheru. Trombita má zvláštnu silu, rozvibruje vás aj vo vyšších tónoch. Stelesnením trombity je pre mňa Svetozár Stračina, génius, ktorý ju použil vo viacerých svojich dielach. Nádherná je napríklad Reč pastierska, sú v nej naše hory namaľované hudobne úplne dokonalým spôsobom. Cítite tam ostré slnko, prudký dážď aj opar nad kopcami, nežnosť i silu, divokosť i pokoj. Jedným z mojich snov je počuť toto dielo naživo – vyzerá to tak, že sa mi čoskoro splní. Paľovia sú nadšenci, to je aj Julo Selčan, ktorý upravil pôvodnú tóninu tak, aby Paľova trombita ladila s orchestrom. Ten bude veľkolepý – hráči Opery Slovenského národného divadla sa na našom festivale stretnú s kolegami Maďarskej štátnej opery, aby si spoločne zahrali. O čestné otvorenie sa postará Paľo Štefánik a hlavne Svetozár Stračina a jeho Reč pastierska. Ak sa k nám chystáte, toto si nenechajte ujsť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.