.je pochopiteľné, že doba plných ulíc a námestí sa pominula. Keď sa 17. novembra 1997 zišlo na námestí SNP 20-tisíc ľudí, v Bratislave vládla revolučná atmosféra: len niekoľko mesiacov predtým zmaril vtedajší minister vnútra Gustáv Krajči referendum o priamej voľbe prezidenta. Mimochodom, opozičné strany na začiatku roka 1997 vyzbierali len v priebehu necelých dvoch mesiacov vyše 520-tisíc podpisov pod petíciu za vypísanie tohto referenda (a vtedy, samozrejme, nešlo o internetovú petíciu). Ľudia, ktorí túžili po zmene mečiarovského režimu, zažívali na námestiach pocit spolupatričnosti, a aj vďaka vedomiu, že ich je veľa, mali dôvod veriť, že Mečiarove dni sú zrátané. A Vladimír Mečiar mal dôvod mať z tých plných námestí strach.
Iste, odvtedy sa veľa zmenilo. Sme v EÚ, NATO a ani Fico nie je celkom Mečiar. Ale tie tri stovky protestujúcich, ktorí prišli predminulý piatok a stovka mladých ľudí, ktorá prišla demonštrovať proti voľbe Harabina minulý pondelok, bolo predsa len trochu málo – Harabin totiž nebol len kandidátom na predsedu Najvyššieho súdu (čo je pre širšiu verejnosť dosť nevýznamná funkcia), ale symbolom toho najhoršieho, čo dnešná vláda predvádza. Fakt, že postavu Harabina vnímajú ako ohrozenie demokracie desaťtisíce ľudí, napokon dokazovali iné než pouličné formy protestu.
Petíciu hlavného organizátora protestov, Aliancie Fair-play, podpísalo na internete pred voľbou Súdnej rady asi 11-tisíc ľudí. V ankete na sme.sk odpovedalo na otázku, či by bol Harabin dobrým predsedom Najvyššieho súdu vyše 56-tisíc čitateľov, z nich 93 percent záporne. Za posledné štyri roky išlo v rámci pravidelných internetových ankiet denníka SME suverénne o najvyššiu účasť. Na Facebooku sa dá narátať asi desať skupín, ktoré súvisia s osobou Harabina (najpočetnejšia je skupina s názvom Zásadne odmietam Štefana Harabina ako predsedu Najvyššieho súdu SR s vyše 1 400 členmi). Napokon, vo virtuálnom svete sú Ficova vláda a jej prívrženci v totálnej defenzíve – proti premiérovi, Jánovi Slotovi a ďalším sa už popísali tisícky blogov, antiFICO s takmer 19-tisíc podporovateľmi patrí medzi najväčšie facebookove skupiny, kým fanúšikovia populárneho premiéra sa tu zatiaľ rátajú iba na tri stovky.
.reálny svet
Napriek tomu je reálny obraz krajiny celkom iný: vyše 40 percent ľudí chce podľa všetkých prieskumov voliť SMER a súdnictvo, tretiu moc v štáte, si sprivatizoval pán, ktorý sa vysmial „desiatim demonštrantom“ na ulici.
Iste sa dá pýtať: čo je silnejšia forma protestu, vyjsť anonymne na ulicu, podpísať internetovú petíciu, napísať blog alebo zaradiť svoje meno a fotku k stovkám ďalším na Facebooku? O tom sa dá viesť legitímny spor. Jedno je však isté: nič z týchto prejavov nemôže začať so zmenou atmosféry v spoločnosti tak, ako stovky či tisíce ľudí v ulici. A nič z týchto prejavov nemôže politikom nahnať taký strach, ako sila davov. Tak prečo nespokojní „internetoví“ Slováci raz za čas nevyjdú von vo väčšej mase?
.internet: čomu pomáha?
„Pri celej mojej fascinácii internetom cítim v tomto fenoméne niekoľko rozporuplných prvkov,“ hovorí sociológ Martin Bútora. Podľa Bútoru dávajú virtuálne komunity na internete ľuďom možnosť jasne deklarovať svoje politické či občianske postoje. „Účasť v takej komunite totiž naplní emocionalitu a niekedy aj racionalitu týchto ľudí, to však ešte neznamená, že pre naplnenie svojich postojov aj niečo reálne urobia.“ Bútora upozorňuje aj na ďalší problém internetu, ktorý spôsobil, že verejná debata je dnes veľmi rozdrobená. „Uvediem príklad z 90. rokov: keď vtedy niečo napísal vtedajší šéfredaktor Karol Ježík či iní ľudia zo SME, tak si to prečítala a uvažovala nad tým mienkotvorná elita spoločnosti z rôznych prostredí. Dnes je však diskusia roztrieštená do rôznych okruhov.“
Je teda dnes internet priateľom tých politikov, ktorí si neprajú tlak silných médií, ale skôr šum v rozriedených virtuálnych kútoch? Celkom to neplatí: po prvé denníky v papierovej podobe dnes síce číta menej ľudí než v 90. rokoch, no napríklad na stránku sme.sk príde mesačne okolo 800-tisíc unikátnych užívateľov. Dôvod, prečo je Robert Fico taký posadnutý printovými médiami, je teda aj v tom, že dokážu šíriť informácie aj mimo okruhu verných „papierových“ čitateľov – vďaka internetu.
Ten istý internet však súčasne dáva ľuďom pocit, že sa vďaka klikom myšou v rôznych anketách či väčšinou anonymnou účasťou v diskusných fórach angažujú, prípadne si tu môžu vyventilovať svoju nespokojnosť a hnev.
.ešte nie je tak zle
V druhej polovici 90. rokov mali hojnú účasť aj komornejšie akcie, ktoré sa konali v divadle STOKA či v iných menších sálach. Ich kapacity často nestačili. Internet bol ešte len v plienkach a ľudia rovnakého zmýšľania sa potrebovali a chceli stretnúť, porozprávať a nakoniec aj utvrdiť v presvedčení, že ľudí s podobným presvedčením je veľa. Všetko to nakoniec vyústilo do obrovskej, 84-percentnej volebnej účasti v roku 1998.
Prirodzene, na protestných akciách sa dnes len ťažko dajú očakávať desaťtisícové davy. To by bolo v poriadku, lenže niektoré fakty naznačujú, že ochota ľudí verejne sa angažovať klesá aj celkovo. Nejde pritom len o angažovanie formou účasti na demonštráciách. Podľa výskumu, ktorý uskutočnil Kabinet sociálnej a biologickej komunikácie SAV, Sociologický ústav a Inštitút pre verejné otázky, majú ľudia čoraz menšiu chuť pracovať napríklad pre politickú stranu či kandidovať do verejnej funkcie. Kým v roku 1994 si prácu pre politickú stranu vedelo predstaviť 13 percent ľudí, v roku 2008 to bolo iba 7 percent. Kandidatúru do verejnej funkcie pripúšťalo v roku 1994 10 percent, v roku 2008 už iba päť percent ľudí. Pokiaľ išlo o radikálnejšie prejavy, tak si účasť na demonštrácii pred štrnástimi rokmi ešte vedelo predstaviť 26 percent občanov, pred rokom už iba desať percent. Výskum potvrdzuje, že ľudia sú najviac ochotní angažovať sa najmä v lokálnych záležitostiach. Čo potvrdzuje aj demonštrácia proti skládke v Pezinku na začiatku roka 2008, na ktorej sa zúčastnil niekoľkotisícový dav ľudí.
Podľa Martina Bútoru má tento trend viacero príčin. Jednou z nich je podľa neho zmena médií, ktoré sa posúvajú viac smerom k zábave, čo má pri neexistencii kvalitných verejnoprávnych médií vplyv nielen na občiansku angažovanosť, ale aj na kvalitu debaty. „Ani teraz pri Harabinovi nebola v médiách až na jednu výnimku diskusia o hlbších problémoch súdnictva. Tento typ debát sa presúva do priestorov rôznych súkromných vzdelávacích inštitúcií, kde ich však môže sledovať len obmedzený počet ľudí. V tomto sme na tom určite horšie nielen ako Nemecko, ale aj ako Poľsko či Česko,“ hovorí Bútora.
Ďalším dôvodom je podľa neho aj vedomie istej krízy politickej triedy. „Zosilnela predstava bezmocnosti, že sa s tým už aj tak nedá nič urobiť. Mnohí majú pocit, že sa tu pri moci vystriedali všetci – VPN, KDH, Mečiar, Dzurinda. Povedia si, načo ja mám ísť demonštrovať, veď aj oni si to aj tak urobia po svojom a ja to len ťažko ovplyvním. Tento moment sa za tejto vlády ešte posilnil,“ vysvetľuje sociológ.
Jedenásťtisíc podpisov pod petíciu proti Harabinovej kandidatúre na šéfa Najvyššieho súdu podľa Bútoru vôbec nie je zlý výsledok. Porovnáva to s desaťnásobne väčším Poľskom, ktoré má veľmi silnú tradíciu protestov a uvádza príklad: za bývalej vlády tam podpísalo petíciu proti ministrovi školstva z Ligy poľských rodín, ktorý chcel na školách zakázať čítanie niektorých klasikov svetovej literatúry, niečo viac ako 130-tisíc ľudí. „To približne zodpovedá našim 11-tisíc podpisom proti Harabinovi,“ uzatvára Bútora.
.nezúfame
Ak platí, že verejná angažovanosť ľudí klesá, čo to znamená pre organizácie, pre ktorých existenciu je živá spoločnosť nevyhnutná?
Riaditeľ Konzervatívneho inštitútu Ondrej Dostál to nevidí tak zle. „Keď som robil aktivity v rokoch 2006 a 2007, malo to síce nejaký ohlas, niekoľko ľudí to zaregistrovalo, potľapkali ma po pleci, poslali mail, ale tá reakcia sa nedá porovnať s tou, ktorá nastala po brutálnom zásahu polície pri návšteve čínskeho prezidenta, “ hovorí Dostál. Nevylučuje však, že doba veľkých mítingov sa ešte vráti. „Bude to závisieť od toho, ako sa bude vyvíjať politická situácia, ako dopadnú voľby a čo bude po nich,“ dodáva.
Zuzana Wienk, výkonná riaditeľka Aliancie fair-play, hovorí: „Je pravda, že cítim vo svojom okolí frustráciu ľudí z tunajších pomerov. Neveria, že sa to môže zmeniť, a preto sa uťahujú do svojich mikrokozmov, kde prežívajú relatívne šťastne, nedotknutí aktuálnou politicko-spoločenskou situáciou. Myslím, že toto sa dnes deje.“ Organizátorka protestov proti Harabinovi však bola s ohlasom verejnosti spokojná: „Tie stovky ľudí ma milo prekvapili. Obávala som sa, že prísť môže aj 10 až 20 ľudí.“ Keď jej organizácia spustila petíciu proti Harabinovi minulý rok po zverejnení prepisu rozhovoru s Bakim Sadikim, podpisov bolo podstatne menej než dnes. „Je však pravda, že náš odkaz prenikol iba k menšej časti populácie, navyše, táto časť populácie už tak či tak cíti, že v tejto spoločnosti nie je niečo v poriadku. Pred nami však stojí výzva, ako dostať ten odkaz k ostatným,“ hovorí Wienk.
.má opozícia šancu?
Nižší záujem ľudí o vecí verejné oproti minulosti mení aj stratégiu politických strán, respektíve ich volebných štábov. Aj nedávna kampaň pred voľbami do Európskeho parlamentu ukázala, že dostať viac ako päťdesiat ľudí na jedno miesto dá organizátorom poriadne zabrať. Hoci osobný kontakt politikov s občanmi internet nikdy úplne nenahradí, stranícki stratégovia stoja pred problémom, ako to robiť čo najefektívnejšie, aby sa pobyt lídra v „teréne“ neskončil len pri klasickom presviedčaní presvedčených. Popri tom ešte musia rozmýšľať nad tým, ako osloviť aj narastajúcu skupinu voličov, ktorí informácie o svete čerpajú takmer výhradne z internetových stránok. Má však opozícia, ktorú valcuje marketingovo mimoriadne šikovný premiér s televíznymi posolstvami určenými miliónom voličov, vôbec šancu? Najmä v situácii, keď sú aj jej vlastní voliči presvedčení, že do roku 2014 nie je šanca poraziť Roberta Fica?
Milan Krajniak, politický stratég a jeden z tvorcov volebnej kampane KDH v roku 2002, je jeden z mála, ktorý pokladá opozičné víťazstvo budúci rok za reálne. „Myslím si, že vyhrá ten, kto dokáže vo veľkých mestách zhromaždiť viac ako tisíc ľudí, v okresnom meste aspoň 500.“ Nie je to z pohľadu súčasnej opozície iluzórne? „Nie,“ tvrdí sebaisto Krajniak. „Keby bola protiharabinovská demonštrácia minulý rok, neprišiel by nikto. Teraz nastáva jav, ktorý sme zažili už v 90. rokoch. Najskôr boli ochotní prísť skalní prívrženci, a až potom sa nabaľovali ďalší. Na to, aby mohla vzniknúť masa, musí vzniknúť kryštál masy. A ten sa práve formuje.“ Podľa Krajniaka nie sme ďaleko od momentu, keď namiesto 300 ľudí príde na námestie tritisíc ľudí. Na čom sa to zlomí? „To, samozrejme, neviem,“ priznáva Krajniak. „Viem len, že v mase vzniká pocit spolupatričnosti, aký nemôže nahradiť nič, ani internet.“
Iste, odvtedy sa veľa zmenilo. Sme v EÚ, NATO a ani Fico nie je celkom Mečiar. Ale tie tri stovky protestujúcich, ktorí prišli predminulý piatok a stovka mladých ľudí, ktorá prišla demonštrovať proti voľbe Harabina minulý pondelok, bolo predsa len trochu málo – Harabin totiž nebol len kandidátom na predsedu Najvyššieho súdu (čo je pre širšiu verejnosť dosť nevýznamná funkcia), ale symbolom toho najhoršieho, čo dnešná vláda predvádza. Fakt, že postavu Harabina vnímajú ako ohrozenie demokracie desaťtisíce ľudí, napokon dokazovali iné než pouličné formy protestu.
Petíciu hlavného organizátora protestov, Aliancie Fair-play, podpísalo na internete pred voľbou Súdnej rady asi 11-tisíc ľudí. V ankete na sme.sk odpovedalo na otázku, či by bol Harabin dobrým predsedom Najvyššieho súdu vyše 56-tisíc čitateľov, z nich 93 percent záporne. Za posledné štyri roky išlo v rámci pravidelných internetových ankiet denníka SME suverénne o najvyššiu účasť. Na Facebooku sa dá narátať asi desať skupín, ktoré súvisia s osobou Harabina (najpočetnejšia je skupina s názvom Zásadne odmietam Štefana Harabina ako predsedu Najvyššieho súdu SR s vyše 1 400 členmi). Napokon, vo virtuálnom svete sú Ficova vláda a jej prívrženci v totálnej defenzíve – proti premiérovi, Jánovi Slotovi a ďalším sa už popísali tisícky blogov, antiFICO s takmer 19-tisíc podporovateľmi patrí medzi najväčšie facebookove skupiny, kým fanúšikovia populárneho premiéra sa tu zatiaľ rátajú iba na tri stovky.
.reálny svet
Napriek tomu je reálny obraz krajiny celkom iný: vyše 40 percent ľudí chce podľa všetkých prieskumov voliť SMER a súdnictvo, tretiu moc v štáte, si sprivatizoval pán, ktorý sa vysmial „desiatim demonštrantom“ na ulici.
Iste sa dá pýtať: čo je silnejšia forma protestu, vyjsť anonymne na ulicu, podpísať internetovú petíciu, napísať blog alebo zaradiť svoje meno a fotku k stovkám ďalším na Facebooku? O tom sa dá viesť legitímny spor. Jedno je však isté: nič z týchto prejavov nemôže začať so zmenou atmosféry v spoločnosti tak, ako stovky či tisíce ľudí v ulici. A nič z týchto prejavov nemôže politikom nahnať taký strach, ako sila davov. Tak prečo nespokojní „internetoví“ Slováci raz za čas nevyjdú von vo väčšej mase?
.internet: čomu pomáha?
„Pri celej mojej fascinácii internetom cítim v tomto fenoméne niekoľko rozporuplných prvkov,“ hovorí sociológ Martin Bútora. Podľa Bútoru dávajú virtuálne komunity na internete ľuďom možnosť jasne deklarovať svoje politické či občianske postoje. „Účasť v takej komunite totiž naplní emocionalitu a niekedy aj racionalitu týchto ľudí, to však ešte neznamená, že pre naplnenie svojich postojov aj niečo reálne urobia.“ Bútora upozorňuje aj na ďalší problém internetu, ktorý spôsobil, že verejná debata je dnes veľmi rozdrobená. „Uvediem príklad z 90. rokov: keď vtedy niečo napísal vtedajší šéfredaktor Karol Ježík či iní ľudia zo SME, tak si to prečítala a uvažovala nad tým mienkotvorná elita spoločnosti z rôznych prostredí. Dnes je však diskusia roztrieštená do rôznych okruhov.“
Je teda dnes internet priateľom tých politikov, ktorí si neprajú tlak silných médií, ale skôr šum v rozriedených virtuálnych kútoch? Celkom to neplatí: po prvé denníky v papierovej podobe dnes síce číta menej ľudí než v 90. rokoch, no napríklad na stránku sme.sk príde mesačne okolo 800-tisíc unikátnych užívateľov. Dôvod, prečo je Robert Fico taký posadnutý printovými médiami, je teda aj v tom, že dokážu šíriť informácie aj mimo okruhu verných „papierových“ čitateľov – vďaka internetu.
Ten istý internet však súčasne dáva ľuďom pocit, že sa vďaka klikom myšou v rôznych anketách či väčšinou anonymnou účasťou v diskusných fórach angažujú, prípadne si tu môžu vyventilovať svoju nespokojnosť a hnev.
.ešte nie je tak zle
V druhej polovici 90. rokov mali hojnú účasť aj komornejšie akcie, ktoré sa konali v divadle STOKA či v iných menších sálach. Ich kapacity často nestačili. Internet bol ešte len v plienkach a ľudia rovnakého zmýšľania sa potrebovali a chceli stretnúť, porozprávať a nakoniec aj utvrdiť v presvedčení, že ľudí s podobným presvedčením je veľa. Všetko to nakoniec vyústilo do obrovskej, 84-percentnej volebnej účasti v roku 1998.
Prirodzene, na protestných akciách sa dnes len ťažko dajú očakávať desaťtisícové davy. To by bolo v poriadku, lenže niektoré fakty naznačujú, že ochota ľudí verejne sa angažovať klesá aj celkovo. Nejde pritom len o angažovanie formou účasti na demonštráciách. Podľa výskumu, ktorý uskutočnil Kabinet sociálnej a biologickej komunikácie SAV, Sociologický ústav a Inštitút pre verejné otázky, majú ľudia čoraz menšiu chuť pracovať napríklad pre politickú stranu či kandidovať do verejnej funkcie. Kým v roku 1994 si prácu pre politickú stranu vedelo predstaviť 13 percent ľudí, v roku 2008 to bolo iba 7 percent. Kandidatúru do verejnej funkcie pripúšťalo v roku 1994 10 percent, v roku 2008 už iba päť percent ľudí. Pokiaľ išlo o radikálnejšie prejavy, tak si účasť na demonštrácii pred štrnástimi rokmi ešte vedelo predstaviť 26 percent občanov, pred rokom už iba desať percent. Výskum potvrdzuje, že ľudia sú najviac ochotní angažovať sa najmä v lokálnych záležitostiach. Čo potvrdzuje aj demonštrácia proti skládke v Pezinku na začiatku roka 2008, na ktorej sa zúčastnil niekoľkotisícový dav ľudí.
Podľa Martina Bútoru má tento trend viacero príčin. Jednou z nich je podľa neho zmena médií, ktoré sa posúvajú viac smerom k zábave, čo má pri neexistencii kvalitných verejnoprávnych médií vplyv nielen na občiansku angažovanosť, ale aj na kvalitu debaty. „Ani teraz pri Harabinovi nebola v médiách až na jednu výnimku diskusia o hlbších problémoch súdnictva. Tento typ debát sa presúva do priestorov rôznych súkromných vzdelávacích inštitúcií, kde ich však môže sledovať len obmedzený počet ľudí. V tomto sme na tom určite horšie nielen ako Nemecko, ale aj ako Poľsko či Česko,“ hovorí Bútora.
Ďalším dôvodom je podľa neho aj vedomie istej krízy politickej triedy. „Zosilnela predstava bezmocnosti, že sa s tým už aj tak nedá nič urobiť. Mnohí majú pocit, že sa tu pri moci vystriedali všetci – VPN, KDH, Mečiar, Dzurinda. Povedia si, načo ja mám ísť demonštrovať, veď aj oni si to aj tak urobia po svojom a ja to len ťažko ovplyvním. Tento moment sa za tejto vlády ešte posilnil,“ vysvetľuje sociológ.
Jedenásťtisíc podpisov pod petíciu proti Harabinovej kandidatúre na šéfa Najvyššieho súdu podľa Bútoru vôbec nie je zlý výsledok. Porovnáva to s desaťnásobne väčším Poľskom, ktoré má veľmi silnú tradíciu protestov a uvádza príklad: za bývalej vlády tam podpísalo petíciu proti ministrovi školstva z Ligy poľských rodín, ktorý chcel na školách zakázať čítanie niektorých klasikov svetovej literatúry, niečo viac ako 130-tisíc ľudí. „To približne zodpovedá našim 11-tisíc podpisom proti Harabinovi,“ uzatvára Bútora.
.nezúfame
Ak platí, že verejná angažovanosť ľudí klesá, čo to znamená pre organizácie, pre ktorých existenciu je živá spoločnosť nevyhnutná?
Riaditeľ Konzervatívneho inštitútu Ondrej Dostál to nevidí tak zle. „Keď som robil aktivity v rokoch 2006 a 2007, malo to síce nejaký ohlas, niekoľko ľudí to zaregistrovalo, potľapkali ma po pleci, poslali mail, ale tá reakcia sa nedá porovnať s tou, ktorá nastala po brutálnom zásahu polície pri návšteve čínskeho prezidenta, “ hovorí Dostál. Nevylučuje však, že doba veľkých mítingov sa ešte vráti. „Bude to závisieť od toho, ako sa bude vyvíjať politická situácia, ako dopadnú voľby a čo bude po nich,“ dodáva.
Zuzana Wienk, výkonná riaditeľka Aliancie fair-play, hovorí: „Je pravda, že cítim vo svojom okolí frustráciu ľudí z tunajších pomerov. Neveria, že sa to môže zmeniť, a preto sa uťahujú do svojich mikrokozmov, kde prežívajú relatívne šťastne, nedotknutí aktuálnou politicko-spoločenskou situáciou. Myslím, že toto sa dnes deje.“ Organizátorka protestov proti Harabinovi však bola s ohlasom verejnosti spokojná: „Tie stovky ľudí ma milo prekvapili. Obávala som sa, že prísť môže aj 10 až 20 ľudí.“ Keď jej organizácia spustila petíciu proti Harabinovi minulý rok po zverejnení prepisu rozhovoru s Bakim Sadikim, podpisov bolo podstatne menej než dnes. „Je však pravda, že náš odkaz prenikol iba k menšej časti populácie, navyše, táto časť populácie už tak či tak cíti, že v tejto spoločnosti nie je niečo v poriadku. Pred nami však stojí výzva, ako dostať ten odkaz k ostatným,“ hovorí Wienk.
.má opozícia šancu?
Nižší záujem ľudí o vecí verejné oproti minulosti mení aj stratégiu politických strán, respektíve ich volebných štábov. Aj nedávna kampaň pred voľbami do Európskeho parlamentu ukázala, že dostať viac ako päťdesiat ľudí na jedno miesto dá organizátorom poriadne zabrať. Hoci osobný kontakt politikov s občanmi internet nikdy úplne nenahradí, stranícki stratégovia stoja pred problémom, ako to robiť čo najefektívnejšie, aby sa pobyt lídra v „teréne“ neskončil len pri klasickom presviedčaní presvedčených. Popri tom ešte musia rozmýšľať nad tým, ako osloviť aj narastajúcu skupinu voličov, ktorí informácie o svete čerpajú takmer výhradne z internetových stránok. Má však opozícia, ktorú valcuje marketingovo mimoriadne šikovný premiér s televíznymi posolstvami určenými miliónom voličov, vôbec šancu? Najmä v situácii, keď sú aj jej vlastní voliči presvedčení, že do roku 2014 nie je šanca poraziť Roberta Fica?
Milan Krajniak, politický stratég a jeden z tvorcov volebnej kampane KDH v roku 2002, je jeden z mála, ktorý pokladá opozičné víťazstvo budúci rok za reálne. „Myslím si, že vyhrá ten, kto dokáže vo veľkých mestách zhromaždiť viac ako tisíc ľudí, v okresnom meste aspoň 500.“ Nie je to z pohľadu súčasnej opozície iluzórne? „Nie,“ tvrdí sebaisto Krajniak. „Keby bola protiharabinovská demonštrácia minulý rok, neprišiel by nikto. Teraz nastáva jav, ktorý sme zažili už v 90. rokoch. Najskôr boli ochotní prísť skalní prívrženci, a až potom sa nabaľovali ďalší. Na to, aby mohla vzniknúť masa, musí vzniknúť kryštál masy. A ten sa práve formuje.“ Podľa Krajniaka nie sme ďaleko od momentu, keď namiesto 300 ľudí príde na námestie tritisíc ľudí. Na čom sa to zlomí? „To, samozrejme, neviem,“ priznáva Krajniak. „Viem len, že v mase vzniká pocit spolupatričnosti, aký nemôže nahradiť nič, ani internet.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.