Medzi nami Čechmi a Rakúšanmi sa v tom malom stredoeurópskom rybníku stále konajú nejaké naťahovačky. Ako u nás v triede na základnej škole, kde sme mali dvoch triednych otĺkančekov. Jedného prezývali Ušák, druhého nijako, lebo stačilo, že sa volal Pytlík. Keď náhodou Ušáka a Pytlíka nemlátili ostatní, tí dvaja sa mlátili medzi sebou. Aby si dokázali, kto z nich dvoch úbožiačikov je silnejší. Tak nejako je to aj medzi nami Čechmi a Rakúšanmi. Vedľa seba máme osemdesiatmiliónové Nemecko, ktoré hocikedy si v novodobých dejinách zmyslelo, že nás zhltne, tak nás zhltlo. O to väčšmi si dokazujeme, ktorý z našich dvoch neveľkých národov, čo prežívajú len vďaka priazni dejín na pokraji nemeckého veľkoštátu, je ten väčší. Pred druhou svetovou vojnou to Rakúšania prehrávali, čo bol možno aj jeden z dôvodov, pre ktoré na jar roku 1938 tak nadšene vítali svojho krajana Adolfa Hitlera, keď ich anšlusoval k veľkému Nemecku.
Po vojne na tom boli Česi zase chvíľu lepšie, vyhnali svojich Nemcov, vlastne rakúskych Nemcov, ale do Bavorska, nie do Rakúska, lebo Rakúšania ich nechceli. V prvých povojnových voľbách Rakúšania dali komunistom len zopár percent, odvrátili pokus o komunistický puč, hoci až po Linz bola polovica Rakúska vrátane Viedne obsadená Sovietmi. Druhá, vrátane troch sektorov hlavného mesta, bola našťastie pod americkou, francúzskou a britskou kontrolou. A tak sa Rakúsko mohlo stať v roku 1955 slobodným, demokratickým a neutrálnym štátom a všetci „okupanti“ z neho odišli.
Ale až do roku 1968 Rakúšania iba doháňali bohatších Čechov. „Boli sme tu po auguste roku 1968, Viedeň vtedy vyzerala ako Praha, akurát tu mali občas nejaké veci, ktoré u nás neboli. Coca-colu, angličáky a tak...“ vraví fotograf Ondřej Němec, s ktorým som sa v stredu vydal na obrátku do Viedne. Doba, keď Rakúšania Čechov predbehli, sa dá zarámovať rokmi 1969 až 1989. Kým Česko(slovensko) pomaly upadalo, Rakúšania zažili zlatú éru. Okrem iného aj vďaka tomu, že ako neutrálna krajina s ČSSR veľmi čulo obchodovali a za drahé peniaze predávali Prahe, čo jej Bonn, Paríž alebo Washington predať nechceli.
Osemdesiaty deviaty Rakúšania prívítali s nadšením. Lenže veľmi rýchlo namiesto cedúľ „Vítame vás“ vyvesili iné: „Česi, nekradnite!“ Potom prišiel Temelín, ktorí Česi postavili, Benešove dekréty, ktoré nezrušili, vstup do Európskej únie, ktoré by Rakúšania Čechom nepovolili. Lenže, našťastie pre Prahu, hlasovalo sa o celom balíku desiatich krajín, a tak Česi aj vo Viedni prešli. Dnes tie vzťahy stále za nič nestoja, hoci obchod, ako inak, beží hladko. Diaľnice sme si však medzi sebou ešte nepostavili – vlak ide stále štyri hodiny. A do Viedne je to dnes z Prahy rýchlejšie cez Bratislavu.
P. S. Ten Ušák na základke bol autor osobne.
Po vojne na tom boli Česi zase chvíľu lepšie, vyhnali svojich Nemcov, vlastne rakúskych Nemcov, ale do Bavorska, nie do Rakúska, lebo Rakúšania ich nechceli. V prvých povojnových voľbách Rakúšania dali komunistom len zopár percent, odvrátili pokus o komunistický puč, hoci až po Linz bola polovica Rakúska vrátane Viedne obsadená Sovietmi. Druhá, vrátane troch sektorov hlavného mesta, bola našťastie pod americkou, francúzskou a britskou kontrolou. A tak sa Rakúsko mohlo stať v roku 1955 slobodným, demokratickým a neutrálnym štátom a všetci „okupanti“ z neho odišli.
Ale až do roku 1968 Rakúšania iba doháňali bohatších Čechov. „Boli sme tu po auguste roku 1968, Viedeň vtedy vyzerala ako Praha, akurát tu mali občas nejaké veci, ktoré u nás neboli. Coca-colu, angličáky a tak...“ vraví fotograf Ondřej Němec, s ktorým som sa v stredu vydal na obrátku do Viedne. Doba, keď Rakúšania Čechov predbehli, sa dá zarámovať rokmi 1969 až 1989. Kým Česko(slovensko) pomaly upadalo, Rakúšania zažili zlatú éru. Okrem iného aj vďaka tomu, že ako neutrálna krajina s ČSSR veľmi čulo obchodovali a za drahé peniaze predávali Prahe, čo jej Bonn, Paríž alebo Washington predať nechceli.
Osemdesiaty deviaty Rakúšania prívítali s nadšením. Lenže veľmi rýchlo namiesto cedúľ „Vítame vás“ vyvesili iné: „Česi, nekradnite!“ Potom prišiel Temelín, ktorí Česi postavili, Benešove dekréty, ktoré nezrušili, vstup do Európskej únie, ktoré by Rakúšania Čechom nepovolili. Lenže, našťastie pre Prahu, hlasovalo sa o celom balíku desiatich krajín, a tak Česi aj vo Viedni prešli. Dnes tie vzťahy stále za nič nestoja, hoci obchod, ako inak, beží hladko. Diaľnice sme si však medzi sebou ešte nepostavili – vlak ide stále štyri hodiny. A do Viedne je to dnes z Prahy rýchlejšie cez Bratislavu.
P. S. Ten Ušák na základke bol autor osobne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.