Pomyselná „tabatierka“ sa otvorí, len čo sa človek ocitne v členitom údolí. Potes však svoje zákutia neodhalí hneď. Strmé uličky sa kľukatia, stavby sú nalepené jedna na druhú. Miestami vidieť preliačené strechy, pokrivkávajúce múry, vyčnievajúce trámy. Domy postavené precízne sa naučili žiť v symbióze s tými, ktoré zvetral čas. Stavby sú do členitého terénu akoby vlepené. Mestečko pôsobí miniatúrnym dojmom. Je vsunuté medzi vytŕčajúce kopce, opodiaľ sa črtajú hory. Pri pohľade z úbočia pripomína farebné lego.
Potes sa uhniezdilo medzi horami a stalo sa vstupnou bránou do Picos de Europa. Týmto menom pokrstili rozsiahle pohorie na severe Španielska námorníci. „Európske vrchy“ boli to prvé, čo posádka z pevniny zazrela, keď sa vracala z Nového kontinentu. „Pík“ je naozaj neúrekom a hoci je len zopár vyšších ako dvetisícpäťsto metrov, sú vydarenou hračkou prírody. Krajina vyzerá ako naježená. Nespočetné obrúsené končiare sa vynímajú a kontrastujú s modrou oblohou. Časť územia s vápencovými masívmi bola už v roku 1918 vyhlásená za národný park. V roku 1995 bolo chránené územie rozšírené a s rozlohou bezmála šesťdesiatpäťtisíc hektárov sa stalo najväčším národným parkom v Európe. Turisti ho pokladajú za skalnatý raj. Na svoje si príde každý. Do sveta vápencových štítov, roklín, priepastí, divých riek, vysokohorských lúk, listnatých lesov každú sezónu vkročia tisíce alpinistov, milovníkov horskej cyklistiky, raftingu, trekingu.
Ale prichádzajú aj „nedeľní turisti“, ktorí nezvládajú fyzickú záťaž nad hranice prechádzky. Pre záchranárov, našťastie, nepredstavujú problém. Majestátne veľhory rešpektujú, zísť z chodníkov sa neodvážia a svoju obchôdzku zväčša absolvujú bez ujmy. Postrachom pre záchranárske tímy sú skôr takzvaní horskí optimisti. Tí neraz precenia svoje sily a odvážia sa zdolať nejakú tú „piku“. Hory sú však nevyspytateľné a to isté platí o počasí. Mraky ponoria krajinu do temného plášťa v priebehu niekoľkých minút a záchranári majú čo robiť, aby zatúlaných našli.
.mesto mostov
Potes sa zrodilo pri sútoku riek Deva a Bullón. Miesto bolo využité ako strategický bod počas znovuosídľovania územia kresťanmi v období reconquisty. Obchod sa začal rozvíjať a v rodiacom sa mestečku uzrela svetlo sveta kaplnka, ktorá patrila neďalekému Kláštoru Santo Toribio. Kláštor upevnil svoju pozíciu v 15. storočí a neskôr mu pápež udelil status pútnického miesta. V kláštornej kaplnke sa totiž nachádza relikvia Kristovho kríža, a hoci už v šestnástom Ján Kalvín ironicky poznamenal, že zo všetkých nájdených triesok svätého kríža by sa dal postaviť koráb, tradícia prežila a pútnici prichádzajú dodnes. Vďaka ochrannej ruke opátstva bol ekonomický rozmach zaručený.
Kamenné mosty, arkády a honosné historické domy svedčia o bohatstve starých rodov. Dva z nich sa kvôli Potes niekoľko rokov naťahovali, až musel zasahovať sám kráľ. Ján II. rozhodol v prospech markíza de Santillana. Ten víťazstvo oslávil po svojom. Potes vyhlásil za hlavné mesto oblasti Liébana a dal v ňom postaviť vežu.
Po objavení Ameriky hral miestnemu obyvateľstvu do karát prílev zbohatlíkov. Emigrácia nenechala na seba dlho čakať. Mnohí neváhali a odišli skúšať šťastie do nového sveta. Dobrodružná cesta sa vyplatila. Prinesené bohatstvo sa zúročilo v podobe zámkov, katedrál, kostolov a kaplniek po celej krajine. Výnimkou nebolo ani Potes. Vďaka investíciám novozbohatlíkov mestečko rozkvitlo do malebnej podoby.
Dnes sa môže pochváliť slušnou návštevnosťou. Na mestských potulkách nikto nezvykne vynechať Múzeum čarodejníctva. Z diaľky naň upozorňuje socha tajomne sa tváriaceho mága v plášti. Okrem amuletov a „vúdú sošiek“ nechýbajú veľavravné mučiace nástroje s opisom bolestí, ktoré si nešťastníci vytrpeli počas vypočúvania inkvizíciou.
.podnikanie so syrmi
Carlos pracuje ako hlavný čašník vyše dvadsať rokov. Ako to už chodí, táto práca ho baví do tej miery, do akej je vysoký zárobok. Počas sezóny si ju nevie vynachváliť. Na slovo skúpy nie je, do reči sa dá ochotne. V Potes je spokojný, život inde by si nevedel predstaviť. Chodiť po horách ho nebaví. Aj bez toho má plné ruky práce. Občas zaskočí pomôcť bratovi. Vlastnia malú syráreň. Syr frčí. Výrobňa a predajnička je priamo v dome. Stojí pri ceste a turisti, ktorí idú zliezať kopec do neďalekého Fuente Dé, vykúpia všetko, čo vidia. Voľakedy, keď o podnikaní bratia ani nesnívali, po dedine obchendovali skupinky turistov a pýtali sa na syr. Carlos sa pochechtáva. Veď niekto predtým, ako začne s podnikaním, robí prieskum, vypracúva plány. Oni s bratom šli na to ako praví „horskí vlci“. Riadili sa inštinktom. Požiadali o úver, dohodli sa s farmármi na cene za dodávky mlieka, hygienici im dali požehnanie a živnosť bola na svete. Nezastrašila ich ani skutočnosť, že syrárničiek je dookola ako maku.
Carlos je muž činu, to vidno na prvý pohľad. Skúsenosti s podnikaním vychrlí, kým servíruje polkilové steaky, a príbeh počúvajú všetci prítomní. Nemci mlčia a občas na ukričanú postavičku chladne pozrú, Francúzi ju taktne ignorujú a čosi šepocú. Španieli sa rušiť nedajú, zvýšia decibely a rozprávajú príhody rovnako hlučne ako hlavný aktér. Carlos nepracuje v žiadnej „tretej cenovej“, pokojne však pobehuje v rozopnutej košeli a s cigaretkou v ruke. Pomocných čašníkov má pod palcom. Ucháňom – mladému Argentínčanovi a čiernemu Kubáncovi –- dovolí servírovať len nápoje a prílohy. Potom chlapci ticho stoja v pozore. Pred šéfom treba mať rešpekt.
Potes návštevníka nesklame a závanom horského vzduchu nabúra stereotypné predstavy o Španielsku ako krajine pieskových pláží. Turisti zunovaní lenivým Stredomorím tu nájdu oázu zelene a bielych vápencových štítov. Pritom oceán je len o 40 kilometrov ďalej. A čo je pôsobivejšie ako oceán v družnom nažívaní s veľhorami?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.