Ale za to mala v rukách tašky plné nákupu, podobne ako tie dve predchádzajúce. Vykrikovala stareckým fistuľovým hlasom: „Komunisti oslavovali prvý máj!!! A vy takto!!! A ty (pohľadom zaostrila na chodca, čo kráčal po ulici), hento máš odkiaľ! Kde si to nahrabal!!!” Vykrikujúca babka. Fenomén, o ktorom som si myslela, že už vymrel. Pamätám si jednu z raných deväťdesiatych rokov. Motala sa vždy niekde okolo centra a tam osočovala všetko ostatné obyvateľstvo. Myslím, že práve ňou musel by Martin Šulík inšpirovaný vo svojom filme Všetko čo mám rád, kde presne takúto babku hrá Oľga Vronská, s taškami stojí v podchode a nadáva všetkým do kuriev a osočuje ich zo smilnenia. Niekedy, asi v roku 2000 som stretla ďalšiu, bolo už jedenásť hodín v noci a ona kráčala hore námestím SNP. Išla popod lešenie, opierala sa o palicu a kričala do prázdnej Bratislavy. Osočovala politikov, všetkých, aj komunistov, aj Mečiara, aj Dzurindu. Mala dlhé rozpustené šedivé vlasy a vyzerala ako bosorka. Keď som k nej pristúpila bližšie, aby som si ju preštudovala, stíchla a potom za pár sekúnd spustila znova. Jej hlas sa ozýval prázdnym nočným námestím sťa by hrozba proroka. V Indii som stretla takéhoto starca. Bolo to v krásnom kúpeľnom mestečku Manikaran na severe. V strede námestia sedel v tureckom sede, bosý, odetý len do takej handry, brada až po pás a na hlave dredy. Myslím, že to bol sádhu, “svatý muž”. Hučal na celé námestie. V ruke držal čilam s trávou. Ostatní sádhuovia nemo a zhúlene postávali v pozadí, a vyzerali, ako keby sa za neho hanbili. Väčšina okoloidúcich si tohto týpka nevšímala, ale podaktorí načúvali jeho slovu ako veriaci v kostole a s uznaním prikyvovali hlavou. Veľmi ma títo vykrikujúci ľudia zaujímajú a myslím že stoja za dokument, alebo aspoň za knihu. Ale podľa tých, ktorých som stretla, sa osobným rozhovorom vyhýbajú. Mama mi raz povedala, že s kolegami z divadla stretli človeka, čo stále vykrikoval na ulici “sóda bikarbóna!!!” a potom ho zobrali do divadla a on tam zrazu na nich spustil Shakespeara. Ktožvie kto títo ľudia vlastne sú. Všetkých srdečne pozdravujem a držím im palce.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.