Mohol to byť nudný príbeh. To, že šéf koaličnej strany je odroň, čo uráža nielen ženy a políciu, ale všetko živé naokolo, a sám je pritom urážkou Slovenska, nie je nič nové ani prekvapujúce. To, že aj na takomto človeku stojí Ficova vláda, je tiež triviálne. Aká koalícia, takí šéfovia, logika nepustí. A ani to, že sa tu občas nájde niekto, kto sa mocným odroňom vzoprie, a dokonca od nich vyžaduje dodržiavanie zákona, nie je zatiaľ celkom na palcové titulky. Až takí zbabelí a znormalizovaní ešte hádam nie sme. Spor Ľudmily Novákovej s vulgárnou mocou, ktorá úprimne nechápe, že zákony platia aj pre ňu, je zaujímavý v inom – odhalil až na dreň, akí fešáci sme. Všetci.
Slota, škoda reči. Ale Kaliňák, ktorý súhlasil s peňažným trestom za formálny prehrešok a nedal Novákovej okamžite aj oveľa vyššiu odmenu za skutočnú odvahu, to je trochu iná káva. Tá pokuta je totiž jasný signál. Všetkým policajtom hovorí, aby od mocných nevyžadovali plnenie zákona, aby sa nimi dokonca nechali urážať, pretože mocným sa aj tak nič nestane a oni môžu mať problém. A nám ostatným našepkáva, aby sme sa podľa toho zariadili. Pokuta pre Novákovú a pokoj pre Slotu je teda ďalšia správa o nadľuďoch, pre ktorých zákon neplatí, a nás ostatných. Mečiar si dal amnestiu, Slota má imunitu, Ficov Kaliňák súhlasí s tým, že za odvahu stačí dať policajtke pokutu. Hovoria nám to otvorene, nahlas, bez hanby. Bezolstne tým priznávajú, že tá ich vypečená koalícia nie je – a nikdy nebola – sociálnou vládou. Ona je – a vždy bola – skrz-naskrz asociálnym spolkom privilegovaných.
Lenže týmto poznaním príbeh nekončí. Verejný súhlas s pokutou sa totiž poponáhľal vysloviť aj bývalý minister vnútra za SDKÚ Pado. Aj toto je veľmi silná správa – ak SDKÚ nerozumie, aký signál pre celú políciu a verejnosť tá pokuta vysiela, potom je problém Slovenska omnoho horší, než odroňská koalícia, zrodená z populizmu a primitivizmu. A ak SDKÚ naopak ten signál chápe, a napriek tomu ho podporuje (mimochodom, nedávno SDKÚ zabránila odvolávaniu Kaliňáka), potom tu nemáme problém jedného či dvoch volebných období, ale strašnú, dlhodobú a takmer nezvratnú reštauráciu pomerov spred roka 1989, keď človek nebol ničím, ale straník všetkým.
Ale ani to nie je na celej kauze najsilnejšie. Jeho záverečným tragickým akordom, finálnym ťahom štetcom, ktorý dokresľuje obraz o nás do smutnej úplnosti, sú až slová samotnej policajtky Novákovej, ktorá po krátkom mlčaní a váhaní nakoniec povedala, že pokutu rešpektuje. Až toto naozaj vyráža dych, a súčasne pravdivo popisuje Slovensko – sme schopní krátkeho vzdoru, sekundového vzopätia, dokonca máme mikrochvíle hrdosti a sebaúcty, ale potom sa rýchlo vzdávame, ponižujeme a znovu poslušne slúžime pánom. Ako ovce.
Ľudmila Nováková pritom dokázala viac, než čoho je schopná väčšina. Oveľa viac. Nezľakla sa hrubého muža, nadradila zákon nad vlastnú pohodlnosť a vynútila jeho dodržanie. Za skvelý príklad jej patrí odmena, nie pokuta. .týždeň vzdáva tejto žene poklonu a úctu.
Ale aj ona sa nakoniec verejne ponížila. Nemusela, mohla hrdinsky kričať, alebo aspoň hrdo mlčať. Tým, že sa poddala, čosi podstatné prehrala. A my všetci s ňou.
Takíto, poddanskí až hrôza, zatiaľ sme.
Štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.