A všetci snívajú o kúre za dverami. Zdá sa, že človek by sa najlepšie cítil vždy tam, kde práve nie je. Napokon, aspoň toto sťahovanie neprestajne zamestnáva ľudskú dušu.
„Povedz mi, duša moja, ako by sa ti páčilo, keby sme šli na výlet do Krakova? Je tam zimšie ako tu a ty by si sa tam mohla schladiť. Toto mesto leží na brehu našej krajiny a vraví sa, že je celé postavené z histórie. Tamojší vraj tak nenávidia súčasnosť, že ju úplne zasypali spomienkami. Nie je to krajina ako stvorená pre teba?”
Moja duša je ticho.
„Ty vlastne radšej oddychuješ pri pohľade na ruch veľkomesta, pri tejto káve kozmopolitov, nechcelo by sa ti potom do Viedne? Môžeš sa tu rozveseliť vo všetkých tých obrazoch hodných galérií.”
Moja duša stále mlčí.
„Tak potom, nechcelo by sa ti čo najďalej od života, ba až na jeho úplný koniec, do zeme jednotvárnosti? Hurá do Ostravy!”
Ani slovo.
„Možno by si sa najradšej niekde kúpala. Čo tak v lúčoch slobody? Viem o jednom takom zázračnom mieste. V tom meste sa odjakživa ľudia a národy objímali a objímali. Vieš, až kým zloduchovia ponorení v temnotách nepostavili medzi nich zo železa oponu. Ale sa prerátali. Veď štyritisíc prebíja štyridsať či nie? A tak slobodní ľudia v lete osemdesiateho deviateho ten skoro polstoročný pás cudnosti prestrihli. Ako prví v Európe. V slobodnom kráľovskom meste Šopron. Balíme si kufre?”
Konečne moja duša múdro prehovorí: „Kamkoľvek, kamkoľvek! Len nech je to mimo tohto sveta!”
Voľne podľa Charlesa Baudelairea.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.