Premiéru tradičného retiazkového som si odbil, paradoxne, až minulý rok na hodoch vo Veľkom Rovnom, kde sme sa spolu točili niekoľko kôl, bolo to úžasné. Nedávno som bol v cirkuse Andrés v Bratislave, tam mal svoju premiéru zas môj syn Vincko. Priznám sa, vstupovali sme s obavami, o to s väčším nadšením sme odchádzali. Prvýkrát som napríklad videl v cirkuse ťavy. A zlatý klinec – drezúra šeliem – bola naozaj napínavá. Štyri tigre vrčali, cerili zuby a elegán v strede sa tváril neohrozene, ako sa patrí na prototyp krotiteľa. Počas dvoch slabších čísel (chodenie po skle ma bolelo, aspoň som si pozrel výzdobu) som začal premýšľať, ako je možné, že ani jeden cirkus na svete nie je slovenský. A naši bratia Česi sú zas cirkusová veľmoc. A došlo mi to. Keď sme hrávali v Česku, bolo to „dobrý den, pánové“, keď doma, bolo to „nazdar, chalani“. Môj brat lekár sa vždy vracia zo stáží v Česku nadšený, „pane kolego“ sem, „pane kolego“ tam. Občas nám, samozrejme, lezie na nervy, ako naši susedia vedia všetko obkecávať, ako vedia dve hodiny rozoberať všetko od jadrových ponoriek cez sandále až po gurmánske „utopence a jejich význam v životě národa českého“. Ten mix ukecanosti a „chytráctví“ je však často úplne roztomilý a verejne prospešný. Keď urobíte ako malý český „hoch“ kotrmelec, tak už počujem tatínkovu polhodinovú reč plnú nadšenia a slov ako „vynikající, bravo, ty můj šikula, můžeš jet rovnou na olympiádu“. Na Slovensku zaznie niečo v zmysle „dávaj si pozor, nezašpiň si tepláky, inak, ja som robil kotrmelce už ako sedemmesačný“. Zišlo by sa nám trošku toho pozlátkovania, preháňania a nadnášania. A aspoň kúštik cirkusovej povahy. Je to občas možno na smiech, ale život je krajší, pestrejší a aj akýsi vznešenejší. Čudovať sa aj z maličkostí, už pri žonglovaní s troma pomarančami sa tváriť ako Václav Klaus, a naopak v klietke so štyrmi zúrivými tigrami sa tváriť ako Václav Havel. Zatiaľ choďte čerpať inšpiráciu do cirkusu, stojí to za to. To je ale krásny stĺpček, čo? Bravóóó!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.