Hlavný žalobca zmluvy pred súdom, poslanec CSU Peter Gauweiler, hovoril o "obrovskom víťazstve" ľudu a o tom, že súd v Karlsruhe odzvonil superštátu a požehnal myšlienku Európy národov. Kancelárka Angela Merkel, šéf Komisie José M. Barroso a zástupy eurokratov všetkých krajín zas nadšene ohlasovali, že Lisabon zdolal ďalšiu prekážku.
Kto má pravdu? Tak trochu oba tábory. Kto sa teda mýli viac? Optimisticky naladení odporcovia superštátu.
Tento rok v skutočnosti euroskeptikom veľmi nepraje. Voľby do Európskeho parlamentu pochovali írskeho hrdinu minuloročného referenda Declana Ganleyho − ten síce so svojou pochabou Libertas objazdil celú Európu, ale zabudol kampaňovať vo vlastnom volebnom obvode, a tak sa do europarlamentu nedostal ani on sám. A teraz prišlo dlho očakávané rozhodnutie nemeckých sudcov, ktorí síce svojim politikom uložili ratifikačnú podmienku, ale samotnú Lisabonskú zmluvu vyhlásili za konformnú s ústavou. Podľa sudcov sa Európska únia ani touto zmluvou nestáva štátom a "ostáva zväzom suverénnych štátov".
Centralistickej zmluve tak už nestojí v ceste žiadny balvan, iba dva kamienky: vystrašení Íri ju na druhýkrát zrejme odklepnú, a posledný mohykán Klaus to so svojím "ne, ne, ne" doma neustojí. Nádej zomiera posledná, ale − tu sa už čaká len na posledný výdych.
Napriek tomu je verdikt nemeckých sudcov podľa logiky, akou uvažuje dnešná politická elita, vlastne "protieurópsky". Svoje výhrady k procesu ratifikácie totiž odôvodnil argumentmi, ktoré sa v modernej európskej reči veľmi nenosia. Je kľúčové najskôr si uvedomiť, prečo vlastne bola Lisabonská zmluva potrebná. Nie preto, ako ohlupovali európsky ľud politické slogany, že zmluva konečne odstráni demokratický deficit, že EÚ bude bližšia občanovi a národné parlamenty sa budú viac podielať na európskej legislatíve. Ani náznakom.
Cieľom celej Lisabonskej zmluvy je okrem iného konečne umožniť, aby ďalšia centralizácia kompetencií smer Brusel prebiehala bez zádrhov. To znamená bez nebezpečných referend a otravných ratifikácií v parlamentoch, ale potichučky v bruselských Radách. Majú to zaistiť klauzula flexibility a preklenovacia klauzula, ktoré dávajú EÚ moc prisvojovať si nové kompetencie iba na základe hlasovania predsedov vlád či ministrov v Rade EÚ. Nemeckí sudcovia teraz sebavedome oznámili, že také niečo neprichádza do úvahy, lebo každý ďalší prenos novej kompetencie musí predtým odsúhlasiť Bundestag, prípadne aj druhá komora Bundesrat. (Otázkou pod čiarou ostáva, prečo vlastne sudcovia označili za súladnú s ústavou eurozmluvu s takýmito dvoma zmocňovacími klauzulami.)
Hoci Angela Merkel vyhlásila, že sudcovské áno Lisabonu je "dobrým dňom pre Nemecko", nie je isté, či to bol dobrý deň aj pre nemeckých euronadšencov. Úprimný bol aspoň socialistický europoslanec, Nemec Jo Leinen, ktorý si v médiách povzdychol, že táto požiadavka ústavného súdu je "integračnou brzdou".
Nemeckí ústavní sudcovia si trúfli aj na ďalšie užitočné a vážne vyjadrenia. Dva citáty: "Európska integrácia nesmie viesť k vyprázdneniu demokratického systému vlády v Nemecku." "Európske zjednocovanie (...) sa nesmie uskutočňovať tak, že v členských štátoch už neostane žiadny dostatočný priestor na politické utváranie hospodárskych, kultúrnych a spoločenských podmienok."
Sudcovia síce odsúhlasili Lisabon, súčasne otvorili debatu o tom, čoho sa štáty nemôžu za žiadnych okolností vzdať − podľa Karlsruhe ide o oblasť trestného práva, otázky vojny a mieru, o príjmy a výdavky rozpočtu. Presne o tejto téme konečných hraníc prívrženci európskeho štátu mlčia, keďže presun kompetencií do Bruselu si predstavujú ako nikdy nekončiacu jednosmerku.
Podstata však leží inde: myslieť si, že verdikt sudcov v prospech väčšej moci pre Bundestag zmení nemecký väčšinový pohľad na EÚ, je ilúzia. Bundestag sa totiž dosiaľ voči EÚ správal tak pasívne, že ani teraz, pri väčšej sile, nebude klásť centralizácii hrádzu. Na to je potrebná zmena hláv. Aspoňže ich nemeckí sudcovia trochu prečistili...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.