Ralf Dahrendorf

„Ako by dáta jeho narodenia a smrti predurčovali aj jeho dielo,“ napísal v českých Hospodářských novinách filozof Jakub Jirsa, „narodil sa na sviatok práce a socialistického hnutia, umiera v deň, keď si Nemecko pripomína nepokoje proti totalitnému komunistickému režimu vo východnom Berlíne v roku 1953.“

Ralf Dahrendorf sa narodil 1. mája 1929 v Hamburgu do rodiny sociálnodemokratického politika a poslanca nemeckého Reichstagu Gustava Dahrendorfa. Ten ako jeden z mála hlasoval proti Zmocňovaciemu zákonu, ktorým Hitler formálne získal parlamentnú moc. Nemal rád nacistov (tí ho dvakrát posadili do väzenia, v buchenwaldskom koncentráku sedel za protištátne letáky aj mladý Ralf) ani komunistov (po vojne protestoval proti nútenému spojeniu sociálnej demokracie a komunistov), a tak nakoniec s rodinou opäť zakotvil v rodnom Hamburgu. 

Ralf študoval na miestnej univerzite filozofiu a klasickú filológiu a na London School of Economics (LSE), kde bol jeho učiteľom Karl Popper, sociológiu. Po skončení štúdia prednášal na nemeckých univerzitách a ako člen slobodných demokratov (FDP) začal pôsobiť tiež ako politik. Zasadal v krajinskom parlamente Bádenska-Württemberska (1968 – 1969) i v Bundestagu (1969 – 1970). Nasledujúce tri roky bol členom Európskej komisie. 

V sedemdesiatych rokoch sa vrátil na LSE, ktorú v rokoch 1974 – 1984 tiež riadil. Po krátkom pobyte na univerzite v Kostnici sa opäť vrátil do Británie, ako dekan St. Anthony´s College v Oxforde. Od roku 1986 podporoval nezávislých autorov vo východnej Európe. V roku 1988 získal britské občianstvo (pričom si ponechal aj to nemecké) a o päť rokov neskôr bol menovaný doživotným členom britskej Snemovne lordov. Bol trikrát ženatý a s prvou manželkou mal tri dcéry. 

Ralf Dahrendorf bol autorom mnohých kníh. Celým jeho dielom sa ako červená niť vinie téma slobody, autoritárskeho režimu, utópií a spoločenského konfliktu. Na ilustráciu bude azda stačiť niekoľko odsekov.

„Čiže existuje rast a existuje chudoba. Požiadavky inovácie sa pretekajú s požiadavkami po spravodlivosti. Takéto protiklady poskytujú prvý pohľad na moderný spoločenský konflikt... Mnohí ľudia sú presvedčení, že v tomto konflikte musia niekomu držať stranu... Kompromis v polovici cesty je veľkým nebezpečenstvom pre slobodu rovnako ako extrémny dogmatizmus. Kým to druhé znamená autokraciu, to prvé vedie k byrokracii a obe sa riadia nesprávnym pohľadom, že existuje iba jedna správna odpoveď na problémy. Môj pohľad je výrazne odlišný. Politika slobody je politika života s konfliktom.“ (Moderný sociálny konflikt, 1988, slovensky 1991)

„Spoločný jazyk, ktorým dnes hovoríme, nie je jazyk Západu, ktorý by dnes Východ prevzal; je to univerzálny jazyk, ktorý neprislúcha nikomu konkrétne a teda prislúcha všetkým. Krajiny východnej strednej Európy neodvrhli svoj komunistický systém len preto, aby prevzali systém kapitalistický... Odvrhli uzatvorený systém, aby vytvorili otvorenú spoločnosť, pretože hoci systémov môže byť množstvo, otvorená spoločnosť existuje len jedna.“ (Úvahy o revoluci v Evropě, 1990, česky 1991)

„Vo všetkých prejavoch a príručkách a knihách o tretej ceste sa takmer nikdy – a skutočne nikdy na kľúčovom mieste – neobjavuje jedno slovo: sloboda... Tretia cesta nepojednáva ani o otvorenej spoločnosti ani o slobode. Má na sebe zvláštnu autoritársku šmuhu, a to nielen v praxi. Keď Giddens hovorí o „druhej vlne demokratizácie“, v skutočnosti má na mysli demontáž demokratických inštitúcií. Parlamenty sú zastaralé; ich miesto by mali zaujať referendá a záujmové združenia... V dnešných dňoch sa vodcovské pokušenia a apatia verejnosti na základe pohodlnosti môžu spojiť a stať sa nebezpečným útokom na slobodu.“ (Třetí cesta a svoboda. Autoritářský nádech evropského nového středu, 1999, česky 2000)

„Fašizmus nebol jediným pokušením neslobody v dobe, o ktorej tu hovoríme. V medzinárodnom kontexte bol komunizmus  pre intelektuálov dokonca lákavejším zvodom. Navyše sa komunizmus a fašizmus navzájom umocňovali... Mali by sme byť teda k ľuďom, ktorí prechodne prepadli pokušeniu doby, zhovievaví? To závisí od určitých okolností a podmienok, pretože chceme byť presní. Záleží na tom, ako dlho oslnenie trvalo, a tiež čo pod jeho vplyvom nielen povedali a napísali, ale tiež čo urobili. Záleží na motívoch, prečo uverili a na spôsobe neskoršieho pokánia. Záleží na tom, či tí, ktorí prví hodili kameňom, sami nesedeli vo veži zo slonoviny. Predovšetkým ale záleží na odpovedi na obrátenú otázku: Kto v oných kritických rokoch pokušeniu doby nepodľahol?... Prečo iní ale pokušeniu neslobody odolali?... Otázka je dôležitá, pretože pokušenia neslobody v prvej polovici dvadsiateho storočia neboli zrejme posledné.“ (Pokoušení nesvobody: Intelektuálové v časech zkoušek, 2006, česky 2008)