Horšie len bude

Druhý mandát Harabina na NS je, isteže, formálne dielom sudcovskej samosprávy, avšak práve jej podriadenie koaličnej moci je akoby symbolický oblúk za troma rokmi vládnych snáh rozširovať svoj politický vplyv na inštitúcie, kde nemá čo hľadať. Súdnictvo je výkričný prípad, ale s políciou sa manipuluje tiež a pod zovretím je aj prokuratúra, ktorá si na jednej strane nevšíma kauzy volajúce do neba, a na strane druhej začína stíhania po tlačovkách premiéra. Keďže spravodlivosť a bezpečnosť sú základné (jediné nevyhnutné) funkcie štátu, úpadok, umocnený navyše zrastaním politiky so „šedou zónou“ (ak nie rovno zločinom), je azda najkritickejší v oblasti právnych istôt. S touto vládou zanikli de facto aj nezávislí regulátori (ÚRSO, protimonopolný – odvolanie Máčaja).  Tristný je pohľad na Úrad pre verejné obstarávanie s „opozičným“ šéfom (Angyal, SMK), ktorého novou úlohou v systéme je legalizovať korupčné (resp. klientelistické) tendre. 

Jazykový zákon je akt, na ktorom sa manifestuje iný profilový rys: permanentný konflikt a tvorba nepriateľa ako metóda vládnutia. Občas z marketingových, občas ideologických pohnútok, alebo, ako v tomto prípade, z kombinácie oboch, opatrenia i rétorika vlády polarizujú spoločnosť a brutalizujú politický zápas. Špecifický problém s maďarským „nepriateľom“ spočíva navyše v tom, že Fico dokázal posunúť medzištátne vzťahy na úroveň, aká nemá medzi dvomi členskými štátmi precedens od založenia EÚ. O tom, že leví diel zodpovednosti je na tejto vláde, svedčia výrazne menej nepriateľské (komplikované) vzťahy toho istého Maďarska s Rumunskom, Srbskom či Ukrajinou. 

Obraz dôchodkového sporenia je Ficov pozdrav všetkým, ktorí z neznámych dôvodov stále trvajú na tom, že „vláda reformy zásadne nenarušila“ (a pod.). Sériou absurdných noviel a noviel noviel zákona sa koalícii podarilo druhý pilier zdevastovať do tej miery, že po troch rokoch vyzerá ako trezor v atómovom bunkri, a nie ako dôchodkové sporenie. Efekty reforiem 2003 - 2004 by sa dnes vyčerpali aj bez krízy a Slovensko by sa už topilo v problémoch za akejkoľvek vlády. Fascinácia megalomanskými investíciami a prerozdeľovaním večného rastu, čo je zenit ekonomického „myslenia“ tejto garnitúry, ktorý nie sú schopní mentálne prekročiť, je však predzvesťou, že z horkého kalicha svetovej krízy sa na Slovensku napijeme podstatne výdatnejšie, než by sme museli s ako-tak príčetnou vládou, čo by aspoň intuitívne tušila, že je zle. 

Namiesto toho, aby čelila kritike, že hospodáriť so schodkom pri desaťpercentnom raste je trestné, bola Ficova vláda absurdne chválená za splnenie kritérií deficitu a štátneho dlhu pre prijatie eura. Korunný dôkaz, že by to dokázal na ich mieste ktokoľvek z ulice, podávajú práve v týchto dňoch Počiatek a spol., keď napriek (oneskoreným!!!) varovaniam analytickej obce i inštitúcií nechávajú dramatický prepad daňových príjmov úplne bez reakcie na výdavkoch. Cez trojmiliardovú (v eurách) dieru v rozpočte, ktorú jednoducho ignorujú, takto konečne vidíme takpovediac z ostrého detailu tú nezodpovednosť a nekompetenciu, ktoré boli milosrdne (pre mnohých) ukryté, ale prítomné vo vládnutí od 4. júla 2006. Zásadný rozdiel oproti zlatému veku, na sklonku ktorého sa im dostalo milosti vládnuť, je ten, že za posledný rok Fica a spol. pri moci už budeme platiť nehoráznu pokutu. Koho zaujíma výška, nech sleduje vývoj štátneho dlhu.