Slováci a nacionalizmus II

Jeho vystúpenie bolo pre mňa nielen veľkým prekvapením, ale aj signálom, že slovenský nacionalizmus získal konečne svojho „proroka“. 

„Prišli sme sem preto, aby sme demonštrovali – obrazne povedané – za nos medzi očami. Je to hanba, že to musíme robiť, ale nie je to len naša hanba... Väčšia časť hanby však padá na tých politických manipulátorov, ktorí... spochybňujú samu existenciu svojbytného a zvrchovaného slovenského národa. Zmierenie sa so spochybňovaním suverénnych práv, zvrchovanosti slovenského národa, znamená vlastne zmierenie sa so situáciou, že nezodpovedáme sami za seba, za formovanie svojho osudu; a za značne rozliatu, ale našťastie plytkú barinu onoho spochybňovania slovenčiny. Uzákonenie slovenčiny ako jediného štátneho jazyka v Slovenskej republike len vracia nos medzi oči...

Slovensko – berieme toto slovo do úst, prevaľujeme ho na jazyku s posvätnou úctou, nie ako modlu, ale ako našu pozemskú kotvu, ako našu vlasť – krásnu i boľavú, ale predovšetkým, jedinú na šírom svete... (Otázka od človeka, ktorý stojí za mnou: „Vy nie ste Slovák?“ Hovorím: „Prečo?“ On: „Ani raz ste nezatlieskali.“ Ja: „To je hádam moja vec, nie?“ On: „Samozrejme.“) 

Úsilie o uzákonenie slovenčiny je spoločenskopolitickým procesom zameraným jednoznačne za a nie proti. Nejde tu o to, dakomu dačo zobrať, ide tu o to, všetkým niečo pridať. Spoločný úradný jazyk potrebujú práve národnosti na svoje plné a rovnoprávne spoločenské uplatnenie. Nazdávame sa, že aj spolužitie – a adresujeme túto vetu najmä Spolužitiu – je ľahšie, bezprostrednejšie a ľudskejšie, ak sa pri ňom zaobídeme bez tlmočníkov. V tejto súvislosti chcem vyzdvihnúť, že veľkorysí a rytierski chceme byť a budeme ku všetkým, nie však na základe tlmenia veľkorysosti a rytierskosti k Slovenkám a Slovákom... Nemyslime si, že sme vyvolený, výnimočný národ. Nechceme však byť ani národom natrvalo vydedeným... V danej súvislosti si môžeme a musíme povedať: Nie kodifikátor slovenčiny Ľudovít Štúr sa bude obracať v hrobe, ale my, živí sa  budeme obracať, aby sa do osláv 175. výročia jeho narodenín slovenčina ako jediný úradný jazyk v Slovenskej republike uzákonila. Ak sa tak nestane, 27. októbra a každý ďalší deň alebo týždeň pôjde matičné hnutie do protestných akcií na celom Slovensku. (Potlesk a skandovanie „Pôjdeme, pôjdeme!“) Ani slovenčina, ani slovenskosť nie sú hodnoty militantné... Myslím si, že za drvivú väčšinu účastníkov tohto zhromaždenia

môžem na záver povedať: Nikdy si svetlá slovenčiny a slovenskosti nedáme, nikdy sa ich nevzdáme. Ďakujem."

A teraz sa zoznámme s pánom Moricom, vtedy úradujúcim predsedom SNS. Úryvok ktorý som vybral z televíznej besedy z 5. októbra 1990, kam prišiel hneď po skončení spomínaného mítingu, nie je nejakým „úletom“, ale preňho typickým spôsobom komunikácie s verejnosťou:

V. MORIC: Dopekla, tak spravme si už raz po svojom! Ako Slováci. Viete, keď nastúpila k mocí pani Thatcherová, tak prijala ekonomický program a trvalo to najlepším ekonómom anglickým tri roky. S jazykom problémy nemajú. U nás sa ekonomický program spraví za tri mesiace, prijme sa. A jazykový zákon sa bude tri roky? O ekonomike, o tom, ako budeme žiť,

o tom sa rozhodne bleskove; ale o jazyku, našom jazyku – my sme predsa tuná doma, my sme páni – o tom sa má rozhodovať tri roky? A stále tvrdiť ešte to neni, ešte to neni, ešte to neni – no a dokedy to bude?

P. ZAJAC: Ja by som nemyslel, že sme tu páni, skôr my všetci ako sme tu, sme služobníci.

V. MORIC: Ja som hovoril o slovenskom národe na území Slovenska ...

P. ZAJAC: Slovenský národ spravuje túto krajinu, to je veľmi veľká zodpovednosť. Keď je niekto pán, musí byť aj poddaný, však; ale to hovorím len na okraj. K jazykovému zákonu: viete, ja nerád argumentujem len nejakými medzinárodnými právami a záväzkami, ale musím tu argumentovať aj inými krajinami ako je Slovensko alebo Česko-Slovensko. V  Rakúsku, kým sa od štátnej zmluvy roku 1955 dostali k takémuto zákonu, to trvalo 21 rokov. V Taliansku, kým sa dostali k skutočnému korektnému riešeniu situácie v Južnom Tirolsku, to trvalo 40 rokov, a padali pri tom bomby. A prestali padať až vtedy, keď sa tam nastolilo právo. Právo pre všetkých. To nehovorím preto, že by som si myslel, že treba nejako odkladať uzákonenie slovenského jazyka. Myslím si, že ten zákon musí byť dobrý, spravodlivý. Ak má

byť prijatý rýchlo, môže sa dotýkať naozaj len tých principiálnych vecí. Je potrebná veľmi konkrétna a veľmi pozorná práca, veľmi dôsledná práca na tom, ako tú reálnu situáciu v oblastiach južného Slovenska, ako ju vecne a reálne zhodnotiť. Zatiaľ zhodnotená nie je. Ak chceme jazykový zákon prijať teraz, musíme sa uspokojiť s takými všeobecnými princípmi, ktoré sú dobré, a musíme pracovať veľmi tvrdo na tom, čo sa nazýva nariadenia alebo vykonávacie predpisy.

V. MORIC: Ja hovorím, že to je zbytočné ťahanie času. Ja neviem, prečo ste sa tak báli povedať, že Slováci sú pánmi na Slovensku. V Slovenskej národnej strane je úplne prirodzené povedať, že Slováci sú páni. Neviem, ak je vépeenke prirodzenejšie povedať slovo „súdruh“, nech sa páči.

P. ZAJAC: Myslím, že toto netreba komentovať.