Krvná pomsta je univerzálne zlo

V medzivojnovom období, keď bolo Albánsko kráľovstvom, sa časť predstaviteľov albánskej kultúry na tieto veci pozerala veľmi kriticky, až s opovrhnutím. Druhá časť v tom nevidela nič zlé, považovala Kánon Leku Dukagjiniho, ako súbor všeobecne platných zásad obyčajového práva, za identifikačný znak. Albánsky, ale aj – hoci to znie zvláštne – európsky.

Kánon pre časť Albáncov počas piatich storočí tureckej okupácie znamenal, že neuznávali osmanské zákony. Pri jeho obhajobe sa vychádzalo z toho, že tento domáci zákonník, aj keď v nepísanej podobe, je predsa len lepší ako islamská šaríja. 

Krvná pomsta a Kánon boli tvrdo potláčané. Albánska diktatúra „žiarlila“, ak niekto iný vykonával rozsudky mimo jej dosahu. Chcela mať výlučné právo odsudzovať alebo odpúšťať. Preto aj po páde komunizmu došlo k istému vzkrieseniu krvnej pomsty, v reakcii na zákony komunizmu. Tvrdilo sa, že aj keď sú zákony Kánonu príliš drsné, predsa sú z istého hľadiska „logickejšie“ ako rozsudky vynášané komunistickou diktatúrou.

Kánon je kronikou zvykového práva. Tento primitívny zákonník uznával smrť jedného človeka za smrť iného. Teda jedna k jednej. Ale zákony komunistickej diktatúry boli bezpríkladne kruté. Za previnenie mohlo dôjsť k likvidácii celej rodiny. Okrem toho primitívny systém zvykového práva hovoril o vine len v tom prípade, keď došlo k vražde, k zabitiu. Neuznával nijaký iný dôvod na zabitie iného človeka. No predovšetkým, Kánon sa nachádza mimo štátu, neuznáva jeho zákony. Je teda „slepý“ a veľmi jednoduchý. Zabil si – budeš zabitý. Pre naivné ľudové zmýšľanie bol spravodlivý. Vždy však iba v porovnaní s komunistickým trestným zákonníkom. Nezabúdajte, že Albánsko nebolo iba komunistické, bolo zároveň stalinistické.

Žiaľ, aj dnes sa takéto prípady ešte občas vyskytujú. V spoločnosti však existuje takmer jednohlasný názor, že krvná pomsta je zlá. Štátne, náboženské a mimovládne organizácie sa pokúšajú zmieriť znepriatelené rodiny. Žiaľ, veľmi často Kánon zneužívajú rozliční zločinci. V knihe esejí o Hamletovi som opísal, ako súčasní albánski mafiáni – teda pašeráci drog a iných kontrabandov – využívajú obyčajové právo na to, aby ospravedlnili svoje špinavé zločiny. Povedia, že zabili niekoho tak, „ako sa to robilo kedysi“. Dúfajú, že získajú poľahčujúce okolnosti.

Kánon neumožňuje mstiť sa viac, než na čo má človek právo. Je tam napríklad ustanovenie, že ak ste niekoho zranili, aj on vás môže iba zraniť. Ak ide o otázku týchto zvykov, tradícií, musím zdôrazniť, že to nie je iba albánska špecialita. Sú to veci, ktoré prichádzajú z antiky. Nachádzajú sa v niektorých európskych aj ázijských oblastiach. Zaujímavé paralely sa objavujú aj v stredovekých japonských kronikách. Sú ľudia, ktorí tvrdia, že zásady Kánonu sú zaujímavé alebo pekné. Ja si však nemyslím, že dnešné Albánsko ich potrebuje. A tým menej Európa. Ide o univerzálne zlo.

Nemyslím si to. Keď v Kosove po vojne vypaľovali srbské chrámy a domy, došlo k všeobecnému odsúdeniu zo strany tamojších Albáncov. Keď som o tom hovoril so svojimi známymi, povedali mi: To, čo sa deje, je veľká hanba. Raz sa mi okolo polnoci s ťažkosťami podarilo spojiť s vtedajším kosovským premiérom Bajramom Rexhepim. Opýtal som sa ho, čo sa to deje. Je to veľmi zlé, odvetil. Potešilo ma, že to je všeobecný názor.

Hoci som Albánec, nechcem vám predkladať idylický obrázok Kosova. Určite existovala „súkromná pomsta“. Predstavte si osemročného chlapca. Vidí strašné veci, ako mu srbskí vojaci znásilnia sestru alebo matku. To sa v Kosove dialo veľmi často. O pár rokov je chlapec dospelý. Nepomstí sa, ak bude mať podozrenie, kto to urobil? Ťažko obstojí predstava, že Kosovčania sa za desať rokov od vojny zmenili, že sú na vysokej kultúrnej úrovni a takéto veci nerobia. Ja to však v nijakom prípade neospravedlňujem. Iba objasňujem. 

Myslím si, že neexistuje nijaký seriózny politický program, ktorý by smeroval k vytvoreniu tzv. Veľkého Albánska. Albánci sú s Albánskom aj s Kosovom spokojní.

Ja som spisovateľ. Albánsky národ, to sú v mojej egoistickej umeleckej vízii čitatelia mojich kníh. A tí sú v Albánsku aj v Kosove rovnakí, nemožno ich rozdeliť. Na Balkáne nemožno viesť národy k tomu, aby nemali rady seba samých. To sa týka aj Srbov, nemožno im v tom brániť. Ten, kto má rád seba samého, bude mať rád aj ostatných. Bohatstvo albánskeho národa, ktorým je jeho náboženská tolerancia, by nemohlo existovať bez toho, aby tu bola predtým tolerancia všeobecná.

Má to istú vnútornú logiku. Pokiaľ v jednom dome jeden brat ostane kresťanom a druhý sa obráti na islam, a zároveň naďalej budú spolu žiť, je to oveľa silnejšie ako akákoľvek filozofia. Nijaká akadémia nemôže mať väčší vplyv ako škola života. Na jej základe sa človek učí všeobecnej tolerancii. Vysvetľujem tým aj toleranciu Albáncov voči Židom, ktorá sa zdá v rozpore s akoukoľvek logikou. Pretože v iných častiach Balkánu boli Židia tvrdo prenasledovaní. Prečo sa v Albánsku, kde nadpolovičnú väčšinu obyvateľstva tvoria moslimovia, vôbec nevyskytuje antisemitizmus? Túto toleranciu si Albánci neosvojili preto, že by boli vysoko kultivovaným národom. Boli na to zvyknutí z praktického života.

Nie, v našom meste sa nevyskytovala. Gjirokastra bola známa ľuďmi, ktorí pracovali v oblasti súdnictva – možno až polovica albánskych sudcov pochádza práve z tohto mesta. Keď sa vracali domov, prinášali príbehy z celej krajiny. A tie vyznievali akoby z inej planéty. Bol som malý a tí ľudia mi pripadali ako blázniví. Ale imponovali mi. Aj môj starý otec z matkinej strany bol sudcom na severe. V detstve som tak počúval fascinujúce príbehy z náhornej plošiny.

(odmlka) A mal by som? Politický život v Albánsku je veľmi únavný, nervózny a vášnivý.