Dva týždne pred voľbami v Albánsku sa objavili pozoruhodné správy, podľa ktorých sú v zoznamoch voličov zapísaní mnohí, ktorí sa narodili ešte v 19. storočí. Vo veku od 90 do 159 rokov je v zoznamoch evidovaných 17-tisíc Albáncov, čo sú dva mandáty. Nuž, Albánci ako potomkovia Ilýrov sú prastarý národ, ale že by až natoľko? Predsa len, 159-ročný volič musel byť dôchodcom už v časoch Osmanskej ríše. Delikátna záležitosť sa vysvetlila – po balkánsky. Vládna Demokratická strana (PD), resp. ňou ovládané ministerstvo vnútra oznámilo, že tieto osoby dosiaľ nevyhlásili za mŕtvych. Nič proti vkusu, ale opoziční socialisti (PS) sa úplne logicky ohradili. A teraz tragikomická pointa. Považovať každého občana nad 90 rokov za mŕtveho, ako to robí PS, je prehnané, konštatuje ministerstvo.
Voľby sa napokon uskutočnili. V „krajine orlov“, ktorú v apríli prijali do NATO a ktorá smeruje (zrejme v rokoch 2015 až 2020) do EÚ, vyhrali, zrejme tesne, demokrati vedení premiérom Sali Berishom. Ten, chudák, počas mohutnej kampane takmer zachrípol. Presný výsledok volieb však ani po týždni nepoznáme. Hlasy takmer troch miliónov oprávnených voličov sa prepočítavajú elektronicky, čo trvá trochu dlhšie, než sa predpokladalo. Nespokojnosť vyjadril aj Brusel. Komisár EÚ pre rozšírenie Olli Rehn nie bez zmyslu pre humor odkázal, že politické vedenie Albánska bude musieť tvrdo pracovať aj za hranicami vládnej strany.
Demokrati kampaň založili na slogane Albánsko sa mení. Už dávno sa zabudlo na rok 1997, keď bol Berisha pri moci a krajinu ovládol krach pyramídových hier: bandy ozbrojencov vtedy vykradli sklady zbraní, rabovali a polícia s armádou stratili kontrolu. Tie časy sú preč. Rovnako ako obraz chudobinca Európy, odkiaľ ľudia húfne utekali na lodiach na Západ. Albánsko už neexportuje utečencov a organizovaný zločin, tvrdí Berisha a dodáva, že HDP v poslednej dekáde rástol každoročne v priemere o päť percent a vlani, keď už celý svet pociťoval krízu, dokonca o osem percent. Krajina sa podľa premiéra stáva atraktívnou pre investorov, čo dokazuje aj mohutné tempo výstavby ciest a diaľnic, najmä tej, ktorá smeruje cez hory do Kosova. Podľa Svetovej banky žila ešte pred niekoľkými rokmi pod oficiálnou hranicou chudoby, ktorú stanovila OSN, štvrtina Albáncov. Dnes je to už asi iba desatina z nich.
Napriek tomu však v krajine ešte stále vládne vysoká korupcia a zločinnosť, ktorá si žiada obete aj z radov politikov či sudcov. Vo februári ktosi vypálil štyri guľky na sudcu Najvyššieho súdu Adriana Nuniho rovno pred jeho domom. Prežil a po návrate z nemocnice požiadal o azyl v Spojených štátoch. Dramatická predvolebná kampaň priniesla aj niekoľko zastrelených aktivistov. Premiér Berisha má však pravdu. Albánsko sa postupne mení k lepšiemu. O to ťažšiu pozíciu má jeho hlavný súper, líder socialistov a populárny primátor Tirany Edi Rama. Ten svoj úspech založil na nespornom skrášlení kedysi stalinisticky šedivého hlavného mesta. Dal zbúrať nelegálne stavby a pestrofarebnými farbami natrieť fasády bytoviek. Kritici mu však vyčítajú, že to nestačí. Kruhový objazd na Skanderbegovom námestí v najužšom centre stále tak trochu pripomína tankodróm. Nehovoriac o tom, že by mal niekto (nemusí to byť Edi Rama) tamojších vodičov naučiť, že červená farba na semaforoch neslúži iba na obveselenie vodiča, ale že pri nej treba zastaviť...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.