Svetový deň utečencov za bránou bývalých kasární sa tu prednedávnom neoslavoval, skôr pripomínal. Športovo-kultúrnym podujatím. Utečenci. Žiadatelia o azyl. Niekoľko desiatok ľudí z Arménska, Gruzínska, Osetska, Pakistanu, Moldavska, Indie, Afganistanu, Číny, Rumunska, Iraku, Nigérie... Najmenej z dvoch tretín sveta. Aspoň na chvíľu prekonanie stereotypu táborového pobytu. Nigérijčan bol najlepší v basketbale, Číňanka v hode šípkami, v pretláčaní boli skvelí Gruzínci, v preťahovaní sa lanom Indovia.
Arsen má tridsať rokov, narodil sa v Teheráne, usadil sa s rodinou v Arménsku, odtiaľ ho vyhnala politika. Štyridsiatnik Robert je Armén. Časť jeho rodiny žije v Belgicku, rozhodol sa, že pôjde za nimi. Z Arménska do Kaliningradu, odtiaľ peši, stopom, na nákladných vlakoch cez Poľsko. Na Západ. „Myslel som, že som v Poľsku, keď som sa sem dostal,“ povie maliar - natierač, ktorý túži po rodine, bezpečí, práci. Je mu tu dlho. „Pozeráme telku, hráme karty, rozprávame sa, pofajčievame... Dookola. Čakáme na papiere,“ povie. Neemigroval preto, žeby doma nezarobil, ale preto, že doma je nanič politický systém, vládne korupcia. „Kamaráti prezidenta a kamaráti jeho kamarátov majú všetko: moc, posty, peniaze, príležitosti. My nemáme nič, preto chceme žiť inde,“ hovorí. Vedľa stojaci Pakistanci opustili vlasť zo strachu pred narastajúcimi konfliktmi. Štvorročná Andrea sa narodila na Slovensku, jej šesťročný brat Laurencio v Česku, mama je Rumunka. Dievčatko má moldavské občianstvo (tak si to prial otec), chlapec rumunské. Dnes ich mama požiadala o zrušenie žiadosti o azyl. Chce sa vrátiť k rodine do Rumunska. Afganec ušiel pred Talibanom do Švédska, po štyroch rokoch ho repatriovali do vlasti, zasa ho ohrozoval Taliban – opäť ušiel. Ind, učiteľ matematiky. Nigérijčan s dredmi, obľubujúci rege, Pakistanec s účesom ako Elvis, rokenrol nemusí. Gruzínci nedôverujú, nesmieme ich odfotiť. Zdôrazňujú, že sme dobrí ľudia, že keď prídeme do Gruzínska, pohostia nás vínom. Drobná dievčina z Ázie v žltom a sandáloch nepovie ani slova, nerozumie. Zato šípky hádže výborne.
Pal z Indie priloží mikrofón k perám a imituje zvuky – lepšie ako ten černoch, čo hral v Policajnej akadémii. Čoskoro sa popoludnie končí. Náhle je priestor ľudoprázdny, plný chvenia balónikov vo vetre. Za nami a pred nimi sa zavrie ťažká, vysoká sivá brána. Brána do otvoreného sveta, plného farieb smútkov aj radostí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.