Hudobný skladateľ Ilja Zeljenka (21. 12. 1932 – 13. 7. 2007) bol výraznou osobnosťou slovenskej kultúry dobré polstoročie. Medzivojnová Bratislava mu dala do vienka otvorenosť k rôznym kultúrnym vplyvom a záujem o všetko nevšedné, jednoducho zvedavosť. Poznali ho nielen všetci hudobníci, ale aj mnohí výtvarníci, filmári, divadelníci, spisovatelia, fyzici, matematici či filozofi. Je to preto, lebo aj on sa o všetky tieto oblasti umenia a vedy zaujímal a rozmýšľal nad nimi. Prvýkrát na seba upozornil ako predstaviteľ skladateľskej generácie, ktorá vstúpila na hudobnú scénu v 50. rokoch minulého storočia. Vtedy bol jedným z tých, čo na Slovensku kliesnili cestu aktuálnym svetovým estetickým koncepciám. Nezabudnuteľný je jeho hudobný príspevok do dejín slovenského filmu: vytvoril hudbu k filmom Štefana Uhra (o. i. Slnko v sieti, Panna zázračnica), Eduarda Grečnera (Drak sa vracia) a desiatky melódií k dokumentárnym filmom. V 60. rokoch sa stal aj protagonistom slovenskej elektroakustickej hudby, pričom domácu tvorbu v tejto oblasti pomohol pozdvihnúť na európsku úroveň. Skomponoval 9 symfónií, kantátu Oświęcim, vyše 20 klavírnych sonát, 14 sláčikových kvartet a mnoho komorných diel na objednávku hudobníkov, ktorí ho často oslovovali a jeho hudbu stále radi interpretujú. Je držiteľom Ceny Jána Levoslava Bellu za rok 1980, Veľkej ceny SOZA za rok 2001, Ceny ministra kultúry SR za rok 2002, Ceny predsedu Národnej rady SR za rok 2007 a iných cien.
Ilja Zeljenka bol aj inšpirátorom podnetných debát o hudbe a umení; nielenže mal na veci svoj názor, ale ho aj otvorene hovoril a provokatívnou argumentáciou vzbudil záujem zapojiť sa aj vo svojom okolí. Tento jeho ľudský rozmer zohral, tak ako jeho diela, v slovenskej hudbe kľúčovú úlohu. Bol všade, kde sa viedla živá diskusia o hudbe a kultúre všeobecne. Nevyslovoval tézy, nepoučoval, naopak, kládol otázky, na ktoré niet jednoznačnej odpovede. A tým, čo mali patent na múdrosť, nastavoval zrkadlo svojím neopakovateľne ironickým spôsobom.
Ilja, budeš nám tu chýbať!
.peter Zagar
Ilja Zeljenka bol aj inšpirátorom podnetných debát o hudbe a umení; nielenže mal na veci svoj názor, ale ho aj otvorene hovoril a provokatívnou argumentáciou vzbudil záujem zapojiť sa aj vo svojom okolí. Tento jeho ľudský rozmer zohral, tak ako jeho diela, v slovenskej hudbe kľúčovú úlohu. Bol všade, kde sa viedla živá diskusia o hudbe a kultúre všeobecne. Nevyslovoval tézy, nepoučoval, naopak, kládol otázky, na ktoré niet jednoznačnej odpovede. A tým, čo mali patent na múdrosť, nastavoval zrkadlo svojím neopakovateľne ironickým spôsobom.
Ilja, budeš nám tu chýbať!
.peter Zagar
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.