Moderný človek starozákonný princíp oko za oko, zub za zub odsudzuje ako zvrhlosť. Máme predsa štát, políciu, justíciu. A odpustenie. V Albánsku to vidia inak. Krvná pomsta vyplienila celé rody. Ale očistila ich meno a vrátila im česť. Mnohí pred jej vykonaním utiekli či žijú uväznení vo svojom dome. Týždne, neraz roky, kým sa dosiahne zmierenie. Ak vôbec.
.vojny rodín
V izolácii a strachu o život sa dnes v Albánsku ukrývajú stovky nevinných ľudí. Aj detí. Najnovší údaj hovorí o 152 rodinách v izolácii v krajine. Najviac (109) ich je v Skadarskom kraji na severe. Podľa článku č. 835 Kánonu vykonávateľ krvnej pomsty strieľa „na mužov a nie na ženy, deti, domy ani na dobytok“. To už neplatí.Nové pokyny ohľadne žiakov izolovaných z dôvodov krvnej pomsty (tak sa skutočne nazývajú) vznikli v máji 2007 v rámci projektu albánskeho ministerstva školstva a UNICEF-u Druhá šanca. Jeho cieľom je vzdelávať aj deti, ktoré z obáv o život nemôžu opustiť svoj dom a učitelia chodia za nimi. Ich školský rok trvá najmenej 25 týždňov, vyučovanie majú trikrát týždenne, spolu desať hodín. Dostávajú vysvedčenie. Učia sa bežné predmety; matematiku, jazyk, ale aj ľudské práva – nie však cudzí jazyk. Ak je to možné, žiaci sa sústreďujú v jednej z izolovaných rodín. Tá sa v projekte nazýva „vzdelávacie ohnisko“. Podľa správy Výboru pre celonárodné zmierenie zo 6. júna 2009 je v Albánsku 850 až 900 izolovaných detí. Organizácia Freedom House uvádza 670 znepriatelených rodín. V rokoch 2003 až 2004 získalo z dôvodov obáv pred krvnou pomstou 54 rodín azyl v zahraničí. Výpovedná je aj správa skadarskej polície. V roku 1998 zaznamenali 48 prípadov krvnej pomsty, vlani iba dva a za prvý polrok tohto roka ani jeden.
V dedine Melgusha došlo v auguste 2004 ku konfliktu medzi deťmi. Strýko jedného dieťaťa, ktoré bolo zbité, vzal pušku a zastrelil 17-ročného chlapca z inej rodiny. Vraha zadržala polícia, rodina obete však odmietla poskytnúť besu (podľa Kánonu ide o časovo ohraničené prímerie: malá besa trvá 24 hodín, veľká až niekoľko mesiacov. V novembri 2004 v Melgushi bolo stále v izolácii 142 mužských príslušníkov rozvetvenej vrahovej rodiny, z toho 35 detí. Tie prestali chodiť do školy.
.2:2
Sedíme v kuchyni rodinného domu v dedine Kallmet i Madh južne od Skadaru. V dome sú iba dve ženy, sestry Blerina a Besmira. Patria do rodiny postihnutej krvnou pomstou. S mojím tlmočníkom a sprievodcom na „balkánskych avantúrach“ Ľuborom Králikom sem smieme vstúpiť iba preto, lebo je s nami miestny katolícky farár don Martin. Inak by nás ako cudzích mužov nepustili. Zrak mi utkvie na malej zarámovanej fotografii na bielej stene. Jedinej.
„To je náš zavraždený strýko,“ povie jedna zo sestier. Klopím zrak a v hlave si skladám mozaiku príbehu, ktorý mi pred hodinou opisoval don Martin. Hovoril to pokojne, ako bilanciu. Ide o dve rodiny spojené putom krstného rodičovstva. Vychádzali dobre. Pred ôsmimi rokmi sa deti pri hre pohádali. Trinásťročný chlapec z rodiny A, brat sestier, s ktorými teraz sedím, bodol kamaráta z rodiny B tak nešťastne, že zomrel. Maloletý páchateľ si odsedel vo väzení dva a pol roka. „Cirkev sa pokúšala sprostredkovať zmierenie, no nepodarilo sa. Ľudia z príbuzenstva rodiny B podnecovali krvnú pomstu,“ vysvetľoval don Martin.
Neprešlo ani osem mesiacov a ktosi zastrelil v lese príslušníka rodiny A (strýko na fotografii na stene). Pomer obetí bol 1:1. Cirkev sa opäť márne pokúsila o zmierenie. Po čase vzal do rúk spravodlivosť 56-ročný otec Bleriny a Besmiry. Zastrelil člena rodiny B. Odsúdili ho na štrnásť rokov, štyri si už odsedel. Pomer obetí bol 2:1.
„Náš otec písal z väzenia list arcibiskupovi do Skadaru,“ hovorí mi Besmira a pokračuje: „Žiadal o pomoc, o zmierenie, že má doma deti. Máme ešte dvoch bratov, tí zo strachu pred pomstou ušli do Talianska. Dnes nám posielajú peniaze. Ostali sme v dome tri ženy, my dve a matka. Živíme sa, ako vieme. Pracujem na poli ako muži.“
„Ako reagovala na pokusy o zmierenie druhá rodina?“ pýtame sa. „Nevieme, nie sme v kontakte,“ znie odpoveď. Rodina B však žije iba o pár domov ďalej. Najnovšie za záhadných okolností v Taliansku pri nehode zahynul ďalší člen rodiny A. Aktuálny pomer obetí je teda 2:2. Na otázku, či ich otec musel vykonať prvú pomstu, sestry bezradne myknú plecom: „Iste, lepšie by bolo prerušiť tú reťaz... ale dopadlo to takto.“
.albáncov dom patrí Bohu a hosťovi
Keď albánsky františkánsky kňaz Shtjefën Gjeçovi (1874 – 1929) začiatkom 20. storočia spísal súbor zásad zvykového práva, ktorý sa stáročia šíril ústne z pokolenia na pokolenie, zachoval jeden z najcennejších zákonníkov zvykového práva na svete. Leka Dukagjini, po ktorom je Kánon pomenovaný, je považovaný za súčasníka národného hrdinu Skanderbega, vojvodcu zo šľachtického rodu Kastriotovcov, ktorý v 15. storočí zjednotil albánske územia a štvrťstoročie odolával tureckej expanzii. Po jeho smrti sa však Albánsko takmer na päť storočí stalo súčasťou Osmanskej ríše. Nezávislosť získalo až v rokoch 1912 – 1913.
Spolu 1 263 článkov Kánonu do detailov kodifikuje život Albáncov. Slúžil ako symbol vzdoru voči nadvláde. Kam nedosiahol štát, tam platil Kánon. Slávny spisovateľ Ismail Kadare (pozri rozhovor v rámčeku) o zákonníku v zbierke esejí Aischylos, ten veľký smoliar (Kalligram, 2006) píše ako o skutočnej ústave Albáncov. „Bol dôsledný, nemilosrdný a univerzálny; týka sa celého ľudského života i smrti, pričom prísne určuje všetko – od pravidel podávania kávy, ktorých porušenie mohlo spôsobiť nepriateľstvo na život a na smrť, až po trest v podobe vypálenia celej oblasti (...) Vykladači zákonníka boli jedinými sudcami, ktorých prijímal ľud, čo navždy odvrhol ako cudzorodé teleso akékoľvek neskoršie právo, či už rímske, byzantské, alebo turecké.“Článok 602 Kánonu hovorí: „Albáncov dom patrí Bohu a hosťovi.“ Článok 620: Keď do tvojho domu vstúpi hosť, povieš mu, aj keď ti dlhuje krv: „Vitaj!“ Článok 645: Komu zhanili hosťa, tomu sa bude všetko podávať ľavou rukou a popod koleno, až kým hosťa nepomstí. Článok 649: Kánon hovorí, že v prípade otca, brata, ba i bratrancov možno odpustiť, no skutok spáchaný na hosťovi sa neodpúšťa. A napokon článok 917: Krv nezostane nepomstená.
Aj vám to pripadá zlovestné, no fascinujúco primitívne? Podobný pocit mala Diana, hrdinka Kadareho románu, ktorý vyšiel v českom preklade pod názvom Krvavý duben (Odeon, 2007). Jeho dej sa odohráva v tridsiatych rokoch 20. storočia. Na svadobnej ceste sa ocitla s manželom Besianom, spisovateľom z Tirany, v kamennej pustatine na severe. Keď v kočiari prechádzali okolo „veží uzatvorenia“ (kamenných stavieb, v ktorých sa ľudia ukrývali pred krvnou pomstou), Diana sa ho opýtala, ako dlho tam tí ľudia ostanú. Celé roky, kým nové udalosti nezmenia pomer medzi preliatou a pomstenou krvou, odvetil. „Preliata krv, pomstená krv...“ zopakovala po ňom Diana. „Hovoríš o tých veciach, akoby šlo o bankové operácie!“ Besian sa usmial. „V podstate v tom zase taký rozdiel nie je. Kánon chladne počíta.“
.na úteku
Kola má 24 rokov. Pochádza z malej dediny v horách na severe. Sedíme oproti sebe v prítmí jednej z kancelárií rímskokatolíckeho arcibiskupského úradu v Skadare. Kola sa vrátil zo Švédska, kde mu odopreli azyl. Aj napriek tomu, že ako dôvod uviedol strach pred krvnou pomstou. Hľadá tu pomoc. Nikomu nič neurobil, no uniká, skrýva sa.
„Začalo sa to osobnou urážkou. Keď som mal pätnásť rokov, môj otec niekoho zabil. Stalo sa to po ostrej hádke,“ spomína Kola. Hľadíme si do očí. Je pokojný. Aspoň sa tak tvári. V roku 2006 odišiel do Talianska, neskôr do Švédska, kde pracoval v pizzerii. Zarobil si a dnes žije z úspor. V ohrození života sú aj jeho traja bratia. Tragédiou rodín v izolácii je aj to, že sú odkázaní na pomoc. Nemôžu pracovať. Chlapi sedia v dome, fajčia, boja sa. A preklínajú svet. „Kánon vznikol v iných podmienkach. Dnes nemôžeme mať štát aj Kánon, idú proti sebe,“ uvažuje Kola a dodáva: „Krvná pomsta je najstrašnejšia vec na svete. Prečo mám pykať za to, čo urobil môj otec?“
Kola túži iba po jednom. Dostať sa preč z Albánska, Kamkoľvek, kde ho nezabijú. Teraz je dočasne v bezpečí biskupského úradu a pomáha mu Luigj Mila, vzdelaním právnik a tajomník Komisie pre spravodlivosť a mier v Albánsku. „Po páde komunizmu v roku 1991 sa fenomén krvnej pomsty rozvinul do nečakaných rozmerov,“ vraví Mila a pokračuje: „Niektoré albánske či medzinárodné organizácie zveličovali, zneužívali fakty, neraz používali fiktívne prípady, len aby získali zdroje a granty. Okrem toho, keď boli v rokoch 1997 až 2005 pri moci socialisti, očierňovali tradične katolícky sever krajiny ako zaostalú zónu, kde platí zvykové právo. Keď tu došlo k vražde, polícia to hneď označila za krvnú pomstu. Keď naopak došlo k vražde na juhu, hovorilo sa o nízkych pohnútkach.“
Mila a jeho kolegovia uskutočnili v Skadare a horskej oblasti Malësia e Madhe výskum. Zistenia? Počet prípadov krvnej pomsty je nižší ako sa predpokladalo, no aj tak bolo do roku 2007 v Albánsku do 80 vrážd s motívom krvnej pomsty ročne. Hlavnými príčinami boli majetkové spory. Výskum zistil aj to, že zločiny páchali väčšinou ľudia do tridsať rokov, ktorí Kánon ani nepoznajú. Akokoľvek to znie zvláštne, Mila v ňom vidí aj veľa pozitívneho. „Obyčajové právo slúžilo počas stáročí ako obranca tradície, jazyka, národa a viery v Albánsku. Nerieši iba krvnú pomstu, ale stanovuje rôzne oblasti života, ako je svadba, vzťahy v rodine a podobne. Cirkev za komunistov v roku 1964 Kánon exkomunikovala, no predtým mala k zvykovému právu pozitívny vzťah. Bývalý biskup od radosti strieľal z pušky, keď sa dozvedel, že ktosi z jeho rodiny vykonal krvnú pomstu tak ako mal...“
Mila s kolegami pomáha aj rodinám v izolácii. Vozia im potraviny, oblečenie, počítače. O deťoch z týchto rodín hovoria ako o kontingente pripravenom zabíjať – vyrastajú s pocitom, že jedného dňa sa budú musieť pomstiť. Polícia by mala zadržať tých, čo sa vyhrážajú, nerobí to však. Pred niekoľkými rokmi musel pred krvnou pomstou ujsť do zahraničia aj riaditeľ divadla v Skadare. „Aj štát je indoktrinovaný krvnou pomstou. Pred niekoľkými rokmi bol albánsky prezident členom organizácie Misia na zmierovanie. Šéf štátu sa znížil na úroveň mimovládky a ignoroval štátne štruktúry,“ dodáva na záver Mila.
.22:22
V súkolí tanca mŕtvych sa ocitol aj Gjorg Berisha, hlavná postava Kadareho románu Krvavý duben. Mladý horal mal dlho pred očami košeľu svojho zabitého brata – s krvavými fľakmi, ktoré postupne bledli a pripomínali mu tak, že ho musí pomstiť. Povinnosť, z ktorej niet úniku. Správny horal ju vykoná iba s pomocou strelnej zbrane. „Nech žije dlhý život a zomrie guľkou z pušky!“ toto hrozné prianie vyslovujú horali pri narodení chlapca.
Prastarý príbeh, vyznačený dvadsiatimidvoma hrobmi na strane Berishovcov a rovnakým počtom hrobov na strane rodiny Kryeqyqeovcov, sa začal pred sedemdesiatimi rokmi, keď raz zaklopal na dvere domu Berishovcov neznámy hosť. Gjorgov dedo ho prijal a pohostil. Na druhý deň ho odprevadili na kraj dediny. Sotva sa rozlúčili, zaznel výstrel. Hosť padol mŕtvy na zem. Usmrtil ho mladík z rodiny Kryeqyqeovcov, ktorý ho už dlho prenasledoval, lebo ho kedysi urazil. Berishovci museli hosťa pomstiť. Tak sa začal kolobeh. Kadareho román sa odohráva počas tridsiatich dní besy medzi tým, ako Gjorg zastrelil Zefa Kryeqyqeho a ako je sám zastrelený guľkou pomstiteľa z druhej rodiny. Nezastavila to ani teta, ktorá dorazila zo vzdialenej dediny s úpenlivou prosbou, aby prestali – veď Gjorg je po otcovi posledný mužský člen rodiny. „Nenechajte dub vyschnúť. Požiadajte o vykúpenie krvi!“ prosila. Márne. Nádejný rituál zmierenia rodín, ktorý viedol kňaz, naraz prerušil Gjorgov strýko s výkrikom: „Nie!“ Krv pokračovala.
Po usmrtení Zefa sa Gjorg, označený čiernou páskou na rukáve, vybral do pevnosti Orosh, aby v súlade s tradíciou zaplatil daň z krvi.
.zo stredoveku na diaľnicu
Samozrejme, Kadareho román je umeleckou fikciou, pevnosť Orosh ako sídlo panovníkov v oblasti Mirdita je však skutočná. Symbolizuje štát v štáte, potomkov prastarej feudálnej rodiny vykladačov Kánonu, kde nezasahovala polícia ani štátna správa – za Turkov ani počas srbskej a rakúskej okupácie. Istý dokument z roku 1560 charakterizuje Mirditu ako vojenské zoskupenie dedín, ktoré bolo schopné poskytnúť 12-tisíc vojakov. Na strane Osmanskej ríše bojovali proti Čiernohorcom Srbom a Rusom.
„Miredité jsou nejsilnější severoalbánský kmen, jemuž vládne od počátku 18. století jeden rod, jehož dějiny jsou plny vražd,“ píše v knihe nazvanej V tajemné zemi (Praha 1925) český stredoškolský profesor Karel Sellner, ktorý v službách rakúsko-uhorskej armády počas 1. svetovej vojny na Balkán staval cesty. Jeho cestopis slúži ako unikátne dobové svedectvo. Spoznal aj Kánon. Píše: „Podstatou všech těchto zločinů jest krádež. Svésti aneb zneuctíti dívku znamená okrást ji, cizoložiti znamená ukrásti muži část jeho majetku, uraziti někoho jest uloupení cti uraženého.“ Pôvabne, ak tak možno povedať, Sellner opisuje proces zmierovania rodín. „Kněz vešel do domu zatvrzelého rodu. Mluvil tam mnoho o lásce Kristově (...) děti plakali a prosili, aby odpustil uražený vrahovi, objímali jeho nohy a tu již obyčejně byl ochoten odpustiti. Někdy však stále odpíral a tu kněz počal hroziti, líčiti hrůzy a muka pekelná, zvláštní strašlivé tresty pro ty, kteří prosícímu vinníkovi odepřeli odpuštění, neboť těm nebude také nikd odpuštěno. Je-li kněz výmluvný, poddá se v tomto případě i největší zatvrzelec.“ A čo ak nie? Aj na to má Sellner odpoveď: „Pak, jak jsem slýchal, počne kněz slavnostně a hrozným hlasem prokletí zatvrzelého (...) Z dlouhé litánie prokletí stačila v případě největší zatvrzelosti již ta první – nechť pomře celé tvé pokolení, tvá ručnice nechť vždycky selže – a Albánec zadržel kněze slibem, že odpustí.“
Rozprávka je to pekná. A dnešná realita? V roku 1944 vypálili pevnosť Orosh komunisti. Hľadáme však potomkov slávnej rodiny Gjomarkajovcov, ktorá je v článku 1 126 označená za „základ Kánonu“. Tri dni pred parlamentnými voľbami otvára v Mirdite ako hlavný tromf kampane líder vládnej Demokratickej strany a premiér Sali Berisha nový úsek diaľnice, ktorá spojí albánsku Tiranu s kosovskou Prištinou. Mohutné oslavy, tisíce ľudí, prítomný je aj turecký premiér Recep Erdogan (diaľnicu národného zjednotenia, ako ju občas nazývajú, stavia turecko-americké konzoricum firiem). Mirditu Turci 500 rokov nedobyli, dnes tu však tureckí robotníci stavajú diaľnicu. Potemkinovské dielo, pretože nestihli dobudovať niektoré mosty, výjazdy ani značenie. Po dvadsiatich kilometroch nás naviguje robotník v oranžovej veste: „Orosh? Choďte dole a doľava.“ Blúdime štrkovou cestou, po mlákach, medzi stavebnými mechanizmami. „Orosh? Choďte pri dvoch duboch doprava,“ ukazuje nám ďalší.
Po pol hodine sa štveráme do kopca. Sme v Oroshi. Husté lesy, úzka cesta, nikde nikoho. Do cesty nám vbehne žoviálny dedko. „Bratislava? Poznám,“ chechce sa. Neskôr, keď sa šťastnou zhodou náhod ocitneme v dome potomkov správcov pevnosti, vysvitne, že dedko sa volá Gjon Nikolla Bajraktari, má 82 rokov a jeho otec bol hlavný veliteľ Skadaru. V roku 1943 ho zabili. Je to však trošku zamotané, pretože v dome, kde majú plastové okná, počítač a starobylý nábytok, nás „nalievajú“ na znak úcty voči hosťom domácou rakijou. Objavuje sa ešte jeden dedko, o niečo mladší. „Kráľ Zogu Mirditu ako autonómnu katolícku oblasť oslobodil od daní za prínos v boji za nezávislosť a proti Turkom. Za komunistov naša rodina trpela, mnohých jej členov zastrelili,“ vraví ďalší Gjomarkaj a pokračuje: „ Od vládcu Mirdity – Prenga – sme štvrtá generácia. Okrem otca zabili komunisti aj môjho strýka.“
Máme v sebe tretí štamperlík, stmieva sa a predstava šoférovania po krkolomných cestách a stavbe diaľnice ma trochu desí. Zaujíma ma, či je pravda, čo píše Kadare, že v Oroshi horali zo širokého okolia platili daň z krvi za vykonanú krvnú pomstu. Slova sa ujíma Viktor Bajraktari, najmladší z osadenstva: „O ničom takom nevieme. Zdá sa, že si to Kadare vymyslel. Mirdita mala svoje vlastné zákony. Ak došlo k vražde, zišiel sa celý kmeň, previnilca vyhnali a zničili mu celý majetok. Po 24-hodinovej bese ho bolo možné zabiť.“
To už sa zmrákalo, no milým ponukám hostiteľov, aby sme u nich prenocovali, sme napriek rakijám odolali. Čakala nás hodinová cesta – zo stredoveku na diaľnicu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.