V tom čase bol najvyhľadávanejším hlasovým pedagógom v bývalom Československu.
(Žbirka, Gombitová. Rolincová, Habera, Zelenková, Lipa, Hegerová...)
Bola som hrdá. Ale ani vo sne by mi nenapadlo, že raz budem učiť jeho metódou techniku spevu populárnej piesne, nakrútim o ňom dokumentárny film „VŠETKO JE V NÁS“. Že František Tugendlieb bude svedkom na mojej svadbe, že ma raz vylieči z beznádejne stanovenej diagnózy, že mi nasmeruje životnú cestu ku Kristovi a že nám napokon život daruje to najvzácnejšie, priateľstvo.
Osamelý bežec na dlhé trate, František Tugendlieb. Operný spevák, jazzman, hlasový pedagóg, liečiteľ i filozof. Pre mňa i po mnohých rokoch František, bez familiárneho oslovenia TUGI.
Človek, ktorý chcel pre ľudstvo priniesť nové hodnoty, hodné génia, človek milovaný i zatracovaný. Ako jeho vzor, Kristus, ktorého nazýva Tatíkom. Človek, ktorý si vybral rehoľu služby ľuďom.
Keď som pri objavovaní mystéria nášho človečenského bytia občas zablúdila do izmov alebo filozofií, ktoré pohľad na svet komplikovali, jemne ma smeroval „domov“. Napríklad, nebola mu blízka predstava meditujúcich, vyznávajúcich jógu, či budhizmus. Vravel, že je to len starosť o seba a svoje napredovanie. Zatiaľ čo Kristus s otvorenou náručou pristupoval k ľuďom, uzdravoval, káznil, bol príkladom v reálnych činnostiach medzi ľuďmi. Podobne, aj František, vybral si život bezdomovca. Moravák, žijúci 35 rokov na Slovensku, sa po osamostatnení Československa, v roku 1994, vracia späť na Moravu. Česi o ňom nehovoria, ani nepíšu, veď žil na Slovensku a je vlastne Moravák a Slováci mu nemôžu udeliť grammy alebo Aurela za celoživotný prínos v oblasti hlasovej pedagogiky pre oblasť populárnej hudby, lebo v súčasnosti nie slovenským štátnym občanom.
Po smrti manželky mu je vernou spoločníčkou o tridsať rokov mladšia priateľka a moja menovkyňa, Alenka.
Vo svojej osemdesiatke je detsky veselý, plný radostnej pokory, tešiaci sa na nový pôrod, mimo čas a priestor, kde nie je nikto bezdomovcom, kde panuje absolútna láska a blaženosť, ktorú v pozemskom živote akosi nevieme nájsť.
František Tugendlieb vyliečil desiatky ľudí, pomohol stovkám spevákov, vypil veľa červeného vína, objal množstvo krásnych žien a navravel možstvo múdrych slov. Ešte aj dnes lieči. Občas učí, komunikuje so svetom mailom a skajpom. Sleduje trendy. Zbožňuje box, sviečkovicu a jazz. Tvrdí o sebe, že je občas svätec, občas sväták, i to, že je prosťáček. Má svoje stáří, svet mu múže vhupnout na špek. Neznáša ľudskú blbosť, ktorá plodí zlo, verí v silu dobra.
Verí mi a má ma rád.
A ja verím, že sa Františkova pozemská cesta raz oslávi v nebi.
(Žbirka, Gombitová. Rolincová, Habera, Zelenková, Lipa, Hegerová...)
Bola som hrdá. Ale ani vo sne by mi nenapadlo, že raz budem učiť jeho metódou techniku spevu populárnej piesne, nakrútim o ňom dokumentárny film „VŠETKO JE V NÁS“. Že František Tugendlieb bude svedkom na mojej svadbe, že ma raz vylieči z beznádejne stanovenej diagnózy, že mi nasmeruje životnú cestu ku Kristovi a že nám napokon život daruje to najvzácnejšie, priateľstvo.
Osamelý bežec na dlhé trate, František Tugendlieb. Operný spevák, jazzman, hlasový pedagóg, liečiteľ i filozof. Pre mňa i po mnohých rokoch František, bez familiárneho oslovenia TUGI.
Človek, ktorý chcel pre ľudstvo priniesť nové hodnoty, hodné génia, človek milovaný i zatracovaný. Ako jeho vzor, Kristus, ktorého nazýva Tatíkom. Človek, ktorý si vybral rehoľu služby ľuďom.
Keď som pri objavovaní mystéria nášho človečenského bytia občas zablúdila do izmov alebo filozofií, ktoré pohľad na svet komplikovali, jemne ma smeroval „domov“. Napríklad, nebola mu blízka predstava meditujúcich, vyznávajúcich jógu, či budhizmus. Vravel, že je to len starosť o seba a svoje napredovanie. Zatiaľ čo Kristus s otvorenou náručou pristupoval k ľuďom, uzdravoval, káznil, bol príkladom v reálnych činnostiach medzi ľuďmi. Podobne, aj František, vybral si život bezdomovca. Moravák, žijúci 35 rokov na Slovensku, sa po osamostatnení Československa, v roku 1994, vracia späť na Moravu. Česi o ňom nehovoria, ani nepíšu, veď žil na Slovensku a je vlastne Moravák a Slováci mu nemôžu udeliť grammy alebo Aurela za celoživotný prínos v oblasti hlasovej pedagogiky pre oblasť populárnej hudby, lebo v súčasnosti nie slovenským štátnym občanom.
Po smrti manželky mu je vernou spoločníčkou o tridsať rokov mladšia priateľka a moja menovkyňa, Alenka.
Vo svojej osemdesiatke je detsky veselý, plný radostnej pokory, tešiaci sa na nový pôrod, mimo čas a priestor, kde nie je nikto bezdomovcom, kde panuje absolútna láska a blaženosť, ktorú v pozemskom živote akosi nevieme nájsť.
František Tugendlieb vyliečil desiatky ľudí, pomohol stovkám spevákov, vypil veľa červeného vína, objal množstvo krásnych žien a navravel možstvo múdrych slov. Ešte aj dnes lieči. Občas učí, komunikuje so svetom mailom a skajpom. Sleduje trendy. Zbožňuje box, sviečkovicu a jazz. Tvrdí o sebe, že je občas svätec, občas sväták, i to, že je prosťáček. Má svoje stáří, svet mu múže vhupnout na špek. Neznáša ľudskú blbosť, ktorá plodí zlo, verí v silu dobra.
Verí mi a má ma rád.
A ja verím, že sa Františkova pozemská cesta raz oslávi v nebi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.