Žúr, Woodstock, Bonn

Superskupiny združovali osobnosti s veľkou charizmou a výrazným kreatívnym potenciálom, ktorý prerástol možnosti ich pôvodných kapiel. Famózne trio Crosby, Stills & Nash, ktoré v bublaní kompozičných a spoločenských gejzírov našlo svoju tvár „večnej“ superkapely, bolo toho dokonalou ukážkou a čítankovým príkladom.

K ich spoločnému stretnutiu, a zároveň aj hudobnému zblíženiu, došlo prvýkrát na jednom z nekonečných žúrov v dome kanadskej pesničkárky a maliarky Joni Mitchell v Laurel Canyon, legendárnom kalifornskom hniezde hippies, kde Mama Cass Elliot zo skupiny Mamas & Papas najprv zoznámila Davida Crosbyho (1941) a Grahama Nasha (1942). Tí sa potom pri spoločnom jam session so Stephenom Stillsom (1945) rozhodli, že vytvoria nové zoskupenie, v ktorom plne uplatnia svoje ambície unikátnych speváckych a inštrumentálnych harmónií, doteraz nepochopené a nerealizovateľné. Vzhľadom na ich spoločnú afinitu ku konzumácii kokaínu najprv uvažovali o  názve Frozen Noses (Zmrznuté nosy), ale nakoniec sa rozhodli – možno kvôli lepšej osobnej prezentácii – pre užívanie kombinácie priezvisk: Crosby, Stills & Nash. Tomu všetkému však predchádzali najrozličnejšie zemetrasenia v ich materských skupinách a rôzne ponuky na vytvorenie iných superskupín.

Klasickým prípadom bol rozporuplný Stephen Stills, ktorý začínal ako sólový folkový gitarista a spevák so zreteľnými koreňmi v blues a latinskej hudbe, aby pokračoval ako jeden z deväťčlenného vokálneho súboru Au Go Go Singers a neskôr viedol folk-rockovú kapelu The Company. Dokonca sa v konkurze uchádzal o miesto vo fešáckej bublegumovej skupine The Monkees (našťastie ho neprijali pre nekvalitné vlasy a zlý chrup). Po stretnutí s kanadským pesničkárom Neilom Youngom (1945) založil legendárnu kapelu The Buffalo Springfield, kde sa pred jej rozpadom ako občasný záskok práve za Younga mihol aj člen vtedy veleúspešnej kalifornskej skupiny The Byrds David Crosby. To bol už čas veľkých rozchodov a Stills, prezývaný pre svoje multiinštrumentálne schopnosti Captain Manyhands, práve odmietol ponuku svojho priateľa Jimiho Hendrixa, aby zaujal miesto basgitaristu v jeho novom zoskupení Experience (nastúpil tam napokon nedávno zosnulý bluesman Noel Redding).

Egomaniak David Crosby sprvu pôsobil ako folkový spevák (člen Lex Baker´s Balladeers) na scéne Greenwich Village, kde mal „základňu“ aj Bob Dylan, aby neskôr spoluzaložil spomínaných The Byrds, kde sa výrazne začal presadzovať nielen ako spevák a hráč na 12-strunovej gitare, ale aj ako skladateľ kontroverzných kompozícií, čo viedlo najskôr k výrazným rozporom so samozvaným šéfom Jimom „Rogerom“ McGuinnom a neskôr k jeho dramatickému odchodu.

Ušľachtilý rodák z anglického Blackpoolu Graham Nash bol zasa zakladajúcim členom triumfálnej skupiny The Hollies, ale jej príliš komerčné smerovanie mu prestalo vyhovovať, a tak sa napokon rozhodol pre experimentálnejšie prúdenie a prejavy svojej novej tvorby. Americká Kalifornia, kde našiel perspektívnych spoluhráčov, mu nesmierne vyhovovala aj geograficky a neskôr sa stal jej stálym obyvateľom.  

Novovzniknutá trojica postupne zosumarizovala svoj prvý eponymný album, ktorý vyšiel práve pred štyridsiatimi rokmi a stal sa jednou z najzaujímavejších nahrávok rockovej histórie. Trio sa neskôr rozrástlo o niekdajšieho Stillsovho spoluhráča z The Buffalo Springfield Neila Youga na kvartet (pôvodné úvahy hovorili o Stevie Winwoodovi z kapely The Traffic, ktorý založil spolu s Ericom Claptonom a Gingerom Bakerom inú superskupinu The Blind Faith). V tejto formácii naživo debutovali na mamuťom festivale pre pol milióna ľudí vo Woodstocku (1969) a neskôr vydali pozoruhodnú platňu Déjà vu (1970). Ich povahy aj individuálne muzikantské smerovania však naznačovali, že spolupráca v tomto tvare nebude trvalá a skôr či neskôr dôjde iba k občasným nahrávaniam a koncertovaniu. Všetci členovia pripravovali kvalitné sólové albumy a k rozchodu prispeli hlúpe a tragické komplikácie najmä v dôsledku drogových peripetií. V roku 1977 však trio predsa len obnovilo spoločnú koncertnú aj nahrávaciu činnosť, ktorá s rôznymi prestávkami pretrváva dodnes. Občas sa superskupina rozšíri aj o Younga (tento rok na jeseň plánujú spolu 20 koncertov), sem-tam vystupuje len dvojica Crosby & Nash, ale trojica je spolu viacej. Ako čas plynul, dostavili sa aj zdravotné a spoločenské komplikácie (Crosbymu transplantovali  pečeň a objavili cukrovku, Stillsovi pred rokom operovali rakovinu prostaty), ktoré však vďaka neutíchajúcemu entuziazmu ich činnosť iba pribrzdili. A tak sa stalo, že rockoví seniori opäť vyrazili na turné, počas ktorého sa nakrátko zastavili aj blízko nás – v niekdajšej metropole západného Nemecka Bonne. 

Vystúpenie pred 3 500 divákmi na nádvorí Múzea moderného umenia sa nieslo v znamení fantastickej hlasovej aj inštrumentálnej súhry už od úvodnej pesničky – Helplessly Hoping, ktorá otvorila akustický set prvej polovice. Pokračovanie v tomto duchu predstavilo viacero prevzatých vecí, predstavujúcich základ nového CD coververzií v produkcii Ricka Rubina. Postupne sme mohli počuť neobvyklé adaptácie Ruby Tuesday (Rolling Stones), Girl From The North Country (Bob Dylan), Close Your Eyes aj Mexico (James Taylor) a prekvapujúcu verziu Reason To Believe (Rod Stewart). Tieto pesničky prekladali bonbónikmi z vlastnej dielne, ako Marrakesh Express, Southern Cross alebo You Don´t Have To Cry, spolu s dvoma novinkami – Nashovou ľahko popovou In Your Name a Crosbyho typicky naliehavou Questions. Prelínanie vokálov, kde dominoval najmä pohyblivý Nash kĺzavými až kantilénovými harmóniami, senzačne sa doplňujúcimi s intenzívne elegickým Crosbym a neskutočne „plným“ i keď rozsahom limitovaným Stillsom. Ten sa prejavil skôr ako gitarista úchvatných sól, v ktorých často uplatňoval bluesové aj džezové prvky a boosterované variácie hispánskej melodiky. Po krátkej prestávke sa majstri rozbehli v rockovejšej forme prevzatou Uncle John´s Band (Gratefull Dead), nasledovanou hitmi – Crosbyho až epilepticky démonickou Almost Cut My Hair, maratónsky predĺženou Déjà vu s typickou „protiidúcou“ gitarou, doorsovsky znejúcimi klávesami jeho syna Jamesa Raymonda a vokálnym baletom s Grahamom Nashom. To pokračovalo psychedelickým Long Time Gone (na konci s citáciou Come On In My Kitchen Roberta Johnsona), venovaným Robertovi F. Kennedymu. Nash ešte ponúkol eruptívnu Military Madness a goticky znejúcu Cathedral, na ktorú nadviazali dva Stillsove kúsky z archívov The Buffalo Springfield – Bluebird (pre Judy Collins) a For What It´s Worth (akýsi protivietnamský manifest, ktorý sme mohli počuť aj vo filme Forrest Gump). Koncert vrcholil dvoma prídavkami Wooden Ships a Teach Your Children, po ktorých si publikum „vynútilo“ ešte jeden – Love The One You´re With. 

Koncert ukázal, že rozšafní rockoví seniori sú ešte relatívne svieži a v plnej sile. Koncertovanie ich evidentne baví a užívajú si priazeň divákov. Ale namiesto konzumácie drog, podľa slov kalifornského baču Davida Crosbyho, radšej žijú „odvrátenú stranu“ predchádzajúcich životov – kvalitne večerajú, chodia na dlhé prechádzky, fotografujú, navštevujú výstavy, nakupujú klasické knižky a nahrávajú obľúbené pesničky svojich kamarátov spolu s vlastnými novinkami...