Protestant, chemický inžinier, profesor na Sliezskej univerzite v Gliwiciach a štyri roky od roku 1997 do roku 2001 poľský premiér. Merané volebnými výsledkami, najmenej úspešný premiér v poľskej histórii. V roku 1997 sa poľským neľavicovým silám okolo Solidarity podarilo pod značkou AWS vyhrať parlamentné voľby nad postkomunistami. Ak vám už skratka AWS nič nehovorí, vôbec sa vám nečudujem, zmizla zo sveta ešte skôr, ako sa konali nové voľby. Do stavu, v ktorom bola poľská postsolidaritná scéna v polovici deväťdesiatych rokov, do mnohých strán a straničiek, z ktorých, ako to už v Poľsku býva, zase vyrástli mocné strany – Právo a spravodlivosť (PiS) a Občianska platforma (OP). Buzkovi sa podarilo tie dve strany, ktoré spolu dnes vedú politickú vojnu na život a na smrť, štyri roky udržať v jednej vláde, čo bol sám osebe zázrak a Buzek sa tak stal najdlhšie vládnucim premiérom v poľskej modernej histórii. Poľsko za jeho úradovania urobilo veľa zásadných, hoci, ako sa vtedy písalo, polovičných reforiem – administratívnu, zdravotnú, penzijnú a školskú. A najmä vstúpilo do NATO. Politický chaos pred voľbami v roku 2001 vyniesol postkomunistov k triumfálnemu víťazstvu a postsolidárne strany uvrhol do bezvýznamnosti – AWS, ktorej sa stal Buzek v roku 1999 predsedom, sa nedostala ani do parlamentu. Buzek sa vrátil na univerzitu a z politiky zmizol.
Postkomunisti opití mocou stratili zábrany a vlna korupčných škandálov, súdružských malých domov a nepotizmu rozložila poľskú politiku tak, že sa Poliakom spätne začala zdať doba Jerzyho Buzeka ako skvelé časy. A Buzek, hoci možno prejavil politickú neschopnosť, nikdy neprišiel o povesť slušného človeka.
Preto, keď sa v roku 2004 prvý raz volilo v Poľsku do Európskeho parlamentu, dostal Jerzy Buzek suverénne najvyšší počet preferenčných hlasov v celej krajine a razom sa stal znovu politickou hviezdou. Ako poslanec europarlamentu nešiel do žiadnej politicky viditeľnej funkcie, ale venoval sa tomu, čomu skutočne rozumie vo výbore pre priemysel, energetiku a výskum. Ale súčasne ako člen výboru EÚ-Ukrajina významne prispel k tomu, že Brusel nenechal oranžovú revolúciu v Kyjeve v úzkych.
Vzdelaný, slušný a pracovitý Buzek dokázal i vo svojej bruselskej, normálne neviditeľnej pozícii vyniknúť, a keď sa pred pár týždňami znovu volilo do Európskeho parlamentu, dostal vo svojom sliezskom obvode ešte dvakrát viac hlasov ako pred piatimi rokmi – štyristotisíc – opäť absolútny rekord v Poľsku. Teraz mieri na čelo Európskeho parlamentu, ktorému bude predsedať v prvých rokoch po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti, a bude to teda úplne iný parlament. Už žiadny diskusný krúžok, ale mocná inštitúcia.
Tomuto skromnému tichému mužovi z miest, ktoré boli v čase, keď sa tam narodil, Nemeckom, rok predtým Poľskom a predtým a potom Českom, to veľmi prajem. Vlastne to prajem všetkým nám, pretože na jednej z hlavných stoličiek Únie bude v Jerzym Buzekovi skutočný Stredoeurópan.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.