Ženská tvár iránskej politiky

Niežeby sa ženy v iránskej politike doteraz nevyskytovali. Ba dokonca sa zdá, akoby sa kľúčové zvraty novodobej iránskej politiky ani nezaobišli bez ženského „maskota“.

Dejiny si zrejme navždy zapamätajú ženu menom Masúmeh Ebtekar, známu aj ako „sestra Mary“, hovorkyňu a tlmočníčku skupiny študentov, ktorá v roku 1979 obsadila americké veľvyslanectvo v Teheráne. Masúmeh, ktorá sa pred kamerami objavovala zásadne v tradičnom čiernom čádore, pripomínala v západnom kontexte zahalenú rádovú sestru, a preto jej v Amerike udelili celkom nemoslimskú prezývku. Radikálna prívrženkyňa islamskej revolúcie hovorila takmer dokonalou americkou angličtinou a podľa niektorých zdrojov prežila rané detstvo s rodičmi vo Filadelfii. „Sestra Mary“ je dodnes v americkom povedomí zapísaná ako nezmieriteľná bojovníčka, ktorá počas okupácie ambasády bez okolkov vyhlásila, že by bola schopná zobrať do ruky zbraň a strieľať do rukojemníkov.

Ani potom však Masúmeh Ebtekar nezmizla v súkromí – ako by sa azda od islamistky poslušnej voči Koránu dalo očakávať. V osemdesiatych rokoch sa stala šéfredaktorkou novín vydávaných v anglickom jazyku Kayhan International. Tento post jej pridelil Muhamad Chatámí – budúci reformistický prezident. Masúmeh bola dlho jeho pravou rukou a v jeho vláde sa jej ušiel post viceprezidentky. Bol to od islamskej revolúcie prvý „zmiešaný“ kabinet – sedeli v ňom dve ženy. Dnes je bývalá „sestra Mary“ v Iráne rešpektovanou akademičkou a političkou, ba aj ráznou obhajkyňou práv žien, ktorá ešte v deväťdesiatych rokoch vystupovala proti hrôzovláde Talibanu v Afganistane – sama však zostáva zahalená v tradičnom čiernom čádore.

Masúmeh Ebtekar bola možno najvýraznejšou ženskou tvárou iránskej islamskej revolúcie, nebola však tým, za čo ju mnohí na Západe spočiatku pokladali – výnimkou. V skutočnosti sa ženy v islamskej revolúcii angažovali. Boli to ženy z tradičnejšieho moslimského prostredia, vychovávané na jednej strane v uvoľnenejšej atmosfére a s možnosťami, ktoré im priniesli reformy za vlády šacha Pahlávího, no na druhej strane živené filozofiou antiamerikanizmu a nacionalizmu. Mnohé z týchto žien rýchlo pochopili, že islamská revolúcia ich očakávania nesplnila. Predovšetkým im nepriniesla vytúžené dôstojné miesto v spoločnosti, aké očakávali a aké si vo svojom idealizme v islamskom kontexte vysnívali. Iné potrebovali prežiť celé roky „reálnej islamskej republiky“, aby dospeli k tomu istému názoru. Samozrejme, stále zostávajú ženy, ktoré sa s islamskou revolúciou stotožňujú.

Fakty však hovoria jasnou rečou. Ženy mali pred islamskou revolúciou omnoho rozsiahlejšie práva a požívali väčšiu ochranu. V roku 1963 dostali volebné právo a odvtedy sa stávali poslankyňami v parlamente, ale získavali aj ministerské posty vo vládach. V roku 1967 prišla významná zmena rodinného práva, ktorá aspoň de iure zrovnoprávnila ženy s mužmi v otázkach, ako bol rozvod či starostlivosť o deti po rozvode a úmrtí manželského partnera. A čo bolo pre prax nesmierne dôležité, veková hranica na legálny sobáš ženy sa zdvihla z trinástich na pätnásť rokov. Muselo prejsť ešte osem rokov, kým tento najnižší vek nevesty stanovený zákonom dosiahol číslo osemnásť.

Po začiatku vlády ajatolláha Chomejního sa v Iráne zrušili prakticky všetky zákony, ktoré vylepšovali postavenie žien v spoločnosti. Došlo k návratu rodinného práva, aké nedávalo manželkám prakticky žiadny hlas v sporoch s manželmi. Znovu sa mohlo stať, že vdove odobrala deti rodina jej nebohého manžela, rozvody mohli iniciovať iba muži. Navyše, krátko po revolúcii sa drasticky zmenili normy obliekania. Ženy, ktoré si nezakrývali celé telo s výnimkou rúk a tváre, mohli byť a neraz aj boli potrestané údermi palicou či väzením.

A hoci sa niektoré drastické normy zavedené po islamskej revolúcii neskôr zmiernili, výsledkom nie je rovnaká sloboda pre ženu ako pre muža. Práve naopak. Hoci iránske ženy majú dnes prístup k vzdelaniu, a do istej miery aj k miestam na pracoviskách – tvoria takmer 30 percent pracujúcej populácie Iránu –, právne a aj v každodenných maličkostiach sú stále diskriminované. Od zásady, že ženské svedectvo na súde má hodnotu len polovice mužskej výpovede, že ženin nárok na dedičstvo má v porovnaní s nárokom mužského dediča iba polovičnú váhu až po zdanlivé maličkosti, ako je segregácia pohlaví v školách, preniká celou spoločnosťou, ktorej súkromná sféra je pritom najmä v mestách už pomerne liberalizovaná, duch podceňovania žien.

V tejto atmosfére sa osobitne ťažko žije najmä mladým, vzdelaným a aktívnym ženám, ktoré túžia naplniť svoje ambície. Ľahko však nie je ani tým, ktoré sa chcú realizovať predovšetkým v rámci rodiny, lebo tú právo v podstate redukovalo na výsostné územie muža.

Aj preto sa nádeje na politickú zmenu v Iráne často spájajú aj s očakávaniami žien. 

Ženy, predovšetkým z urbánnych oblastí, svoje hlasy odovzdávali prevažne reformnému prezidentskému kandidátovi Mírovi Hosejnovi Musávímu. Zelená farba, symbol protestov po voľbách, v ktorých podozrivou väčšinou zvíťazil súčasný prezident Mahmúd Ahmadínedžád, sa stala farbou mnohých šatiek, ktoré teraz vidieť na hlavách mladých i starších Irániek.

Predovšetkým však zreteľne vidieť, že aj tieto politické otrasy majú svoju ženskú tvár. Je ňou Zahra Rahnavard – a táto žena je omnoho viac ako len maskot či mediálne predvádzaný ostentatívny dôkaz o „proženskej“ agende iránskych reformistov.

Zahra Rahnavard je manželkou Míra Hosejna Musávího, ktorý sa vo voľbách stal súperom Mahmúda Ahmadínedžáda. Podľa mena ich príbuzenstvo nevidieť, keďže Zahra verejne vystupuje pod svojím dievčenským menom, inak je však jej puto s Musávím jasné a prezentuje sa spôsobom, ktorý v islamskej republike nemá precedens. Zahra sa v predvolebnej kampani objavovala po manželovom boku, verejne prednášala prejavy, bez ostychu hovorila o tom, že je manželovou poradkyňou a on je jej poradcom, na predvolebných plagátoch boli dokonca odfotografovaní ruka v ruke. Nie je to maličkosť v krajine, kde sa konzervatívni islamisti odmietajú verejne dotknúť ženy.

Zahra nevyvoláva dojem podriadenej manželky a spôsob, akým sa jej manžel o nej vyjadruje, potvrdzuje, že ňou ani nie je. Je zaujímavé, že Zahra sa stala námetom sporu medzi Ahmadínedžádom a Musávím. Prezident (o ktorého manželke sa na verejnosti nič významnejšie nevie) v mediálnej diskusii s protikandidátom napadol vzdelanie Zahry Rahnavard. Musáví reagoval dôrazným vyhlásením, že jeho manželka je „jednou z najosvietenejších žien“ v Iráne. Zahra Rahnavard sa neuspokojila s rolou ženy, ktorú hrdinsky bráni jej muž. Sama neskôr verejne vyzvala prezidenta Ahmadínedžáda, aby svoje slová odvolal.

Aj Zahra patrí k tej veľkej skupine žien, ktorú si islamská revolúcia najskôr získala ideálmi, a potom odkopla jej očakávania. Tak ako jej manžel, aj ona patrila k revolučným aktivistom. Prinieslo jej to aj výhody – možnosť budovať si akademickú kariéru a do istej miery aj vyjadrovať svoje názory, keďže režim na ľudí s revolučnými zásluhami nemohol siahnuť až tak ako na iných. Vyštudovala architektúru na Teheránskej univerzite a neskôr aj politológiu na Islamskej univerzite Azad. Bola prvou dekankou univerzity od islamskej revolúcie – tento post jej patril na Univerzite Alzahra v Teheráne až do roku 2005, keď bol zvolený prezident Mahmúd Ahmadínedžád a prišla čistka verejných inštitúcií od prívržencov reformistického exprezidenta Muhamada Chatámího.

Nielenže sa s manželom angažovala v reformistickom hnutí, ale patrila k rozhodujúcim hybným silám jeho predvolebnej kampane. Nie je tajomstvom, že mu radila, písala mu mnohé prejavy, navrhovala stratégiu. V krajine, kde je stále nepredstaviteľné, že by žena kandidovala na najvyššiu politickú funkciu, sa Zahra Rahnavard stala „takmer“ prezidentskou kandidátkou. Pri pohľade na jej pôsobenie sa človeku nástojčivo natískali asociácie s Hillary Clinton – ktorá tiež začínala ako prezidentská manželka, aby sa časom, hoci neúspešne, sama pokúsila dobyť Biely dom. Médiá však Zahru prirovnávajú skôr trendovo k Michelle Obamovej. Zahra Rahnavard toto prirovnanie odmieta – vyhlásila, že v nijakom prípade nie je Michelle Obama, ale jednoznačne Zahra, nasledovníčka dcéry proroka Mohameda, po ktorej dostala aj meno. „Nie som iránskou verziou Michelle Obamovej, to ona je americkou verziou mňa,“ dodala.

Zdá sa však, že aj po porážke manžela má Zahra Rahnavard vlastné politické ambície. V prospech tohto predpokladu hovorí to, že sa bez manžela a na vlastné veľké riziko objavuje na protestoch a postupne sa stáva ich – hoci neoficiálnou – vodkyňou. Zostáva teda otázka, či je Irán v budúcnosti pripravený prijať ako svoju hlavu ženu. Ak by totiž reformisti raz zvíťazili, je celkom možné, že pôsobenie žien v najvyššej politike sa už nebude obmedzovať len na občasný ministerský post. Pravdaže, ide o to ak. Lebo víťazstvo reformistov sa zdá dosť vzdialené. A Zahra Rahnavard má 64 rokov, čo jej politickým ambíciám z dlhodobého hľadiska nedáva veľké šance.

Ak bude Západ od Zahry očakávať politické pôsobenie v duchu Hillary Clintonovej, pravdepodobne sa sklame. To, že ide o osobnosť a ostrú politickú myseľ Hillarinho rangu, ešte vôbec neznamená, že v iránskom kontexte nájde aj podobné uplatnenie. Zahra je reformistka, a predsa tradicionalistka. Vystupuje proti súčasnej podobe islamskej republiky, nikdy nie proti islamu. Hovorí o právach žien a o ich utrpení v iránskej spoločnosti, hrdo sa stavia vedľa svojho muža a neostýcha sa priznať leví podiel na jeho politickej kariére. Zároveň však hlása, že islam od ženy vyžaduje iné veci ako od muža preto, lebo rešpektuje jej inú prirodzenosť, jej oddanosť rodine, jej vrodenú starostlivosť a povolanie vychovávať deti. Zahra pod čiernym čádorom nosí džínsovú košeľu a pestrú kvetinovú šatku, čím vyjadruje odpor k najprísnejším normám regulujúcim ženský odev, no zároveň odmieta radikálne meniť postavenie žien. „Hidžáb islamskej ženy hlása posolstvo – posolstvo slobody, myšlienky, múdrosti a, samozrejme, viery...“ tvrdila v rozhovore pre stránku Adventure Divas, kde zároveň vysvetľovala, že vedie kampaň za to, aby si ženy mohli vybrať farbu svojho tradičného odevu.

Rozhodne od nej nemožno očakávať agendu v duchu západného feminizmu – nič podobné by, napokon, v Iráne ani nepresadila.

Aj menej radikálne zmeny by však iránskym ženám priniesli do života aspoň závan väčšej slobody. Taká je, skrátka, iránska realita. Bývalá revolucionárka je nádejou ľudí, ktorí si želajú zmenu. Dejiny ukazujú, že autoritatívne režimy často menia tí, ktorí najskôr vystúpia na vrchol ako ich lojálni prívrženci. Ak je to aj prípad Iránu, tak našiel ženskú tvár svojej perestrojky.