Cirkus G8 (a nielen o tom)

Lídri G8 milujú veľké gestá a cifry. Ich summit, ktorý sa konal minulý týždeň v talianskej 

L'Aquile, priniesol podľa ich vyhlásení dva zlomy: tým prvým je, že tučné balíky peňazí, určených pre Afriku, sa už nebudú míňať na distribúciu potravín, ktorá ničí miestnych farmárov, ale na pomoc samotným farmárom. Do Afriky tak sedem najväčších priemyselných mocností a Rusko pošlú na boj proti hladu 20 miliárd dolárov. 

Aby mala radosť nielen Afrika, ale celá zemeguľa, uzniesli sa štáty G8 aj spolu s Čínou, Indiou a ďalšími, že naša planéta sa do roku 2050 nesmie otepliť o viac než dva stupne oproti  klíme 19. storočia. Nemecká kancelárka Angela Merkel tento cieľ označila za „obrat v trendoch“. 

Novinári a mimovládky sa odvtedy dohadujú, či sú plány formulované dostatočne ambiciózne a dostatočne konkrétne. Márna debata. O pár mesiacov si na summit nikto nespomenie a o rok sa celý cirkus opäť zopakuje. 

Stačí si pripomenúť summit G8 v škótskom Gleneagles v roku 2005. Lídri G8 sa zaviazali, že zdvojnásobia pomoc Afrike, ktorej malo do roku 2010 pritiecť každoročne 25 miliárd dolárov. Mnohé mimovládne organizácie vtedy nariekali nad skúposťou najbohatších štátov sveta, spevák Bono G8 zas pochválil za pozitívny výsledok, ktorý si zapamätá 600-tisíc afrických detí. Der Spiegel teraz poukázal na predbežnú bilanciu: dosiaľ sa minula len tretina peňazí, pričom Taliansko, hostiteľ posledného summitu, minulo len tri percentá prisľúbených peňazí. 

Lenže pozornosť sa dá dnes udržiavať iba monumentálnymi návrhmi na svet zachraňujúce opatrenia. Najbohatšie štáty sa preto zaviazali, že do roku 2050 znížia emisie skleníkových plynov o 80 percent a následne presvedčili ďalších veľkých producentov emisií, aby si osvojili cieľ „nie viac ako dva stupne do roku 2050“. 

Dá sa to vôbec myslieť vážne? Pred 12 rokmi bol v Japonsku podpísaný Kjótsky protokol, ktorého signatári si stanovili iba „skromný“ cieľ, že oproti roku 1990 znížia skleníkové emisie do roku 2012 o 5,2 percent. Výsledok? Japonci odvtedy emisie neznižovali, ale zvyšovali, rovnako ako Španieli, Portugalci, Gréci či Kanaďania. Nemci s Britmi to síce zobrali poctivo, ale ani taká EÚ svoj cieľ do roku 2012 podľa všetkého nesplní.

To však nebráni novým pompéznym plánom – do roku 2020, potom do roku 2050. Na ďalšom summite lídri zrejme naplánujú teploty aj pre ďalšie storočie. 

V politickom kurze nie je iba Afrika, klíma, ale aj ženy. Frank-Walter Steinmeier, kandidát sociálnych demokratov na post kancelára, necelé tri mesiace pred voľbami vyhlásil, že ak bude zostavovať novú vládu, polovicu miest obsadí ženami. Pre denník Tageszeitung sa tiež vyznal, že si želá, aby vo vedúcich pozíciách v spoločnosti boli ženy zastúpené 40 percentami (a prečo nie rovno 50 percentami?). Novinárov tým však veľmi nedojal. Tí súčasnému ministrovi zahraničia pripomenuli, že v jeho rezorte je z 29 nemeckých veľvyslancov v krajinách OECD len jedna veľvyslankyňa (v Budapešti). 

Predvolebné hry so ženami nechutia len socialistom, ale aj šľachticom: knieža a budúci líder kandidátky českej TOP 09 Karol Schwarzenberg vyhlásil, že jeho a Kalouskova strana bude presadzovať rovnaké zastúpenie mužov a žien v politike. Či s týmto programom oslávia úspech, však v českých podmienkach nie je isté: výkony političiek ako Džamila Stehlíková, Dana Kuchtová, Olga Zubová, Kateřina Jacques, ktoré posledné roky symbolizovali české ženy v politike (všetky boli zo strany Zelených), skôr posilnili predsudky, že ženy do politiky nepatria. Ale prečo by mali ľudové predsudky zaujímať práve sčítaného šľachtica, ktorý určite dopodrobna pozná životopis takej Madame de Pompadour.

V europarlamente sa opäť konzervatívci aj socialisti dohodli na deľbe najvyšších funkcií. Najskôr bude šéfom parlamentu poľský expremiér Jerzy Buzek, potom ho vystrieda Nemec Martin Schulz. Kým so serióznym Buzekom si veľa vzruchu neužijeme, ak si Schulz zachová svoj štandard, EÚ ožije. Pamätníci si možno spomenú, ako Schulzovi pred pár rokmi ponúkol Silvio Berlusconi filmovú rolu kápa v koncentračnom tábore. Silviov vtip bol – ako to uňho býva zvykom – nevkusný, ale kto už videl Schulza rečniť a prebehli mu telom zimomriavky, aspoň pochopil, ako ten vtip Talianovi zišiel na um. Schulzova arogancia je príliš aj na Európsky parlament. Nedávno povedal o poslancoch, ktorí tlieskali počas prejavu Václava Klausa, že sú to všetko antieurópania a neofašisti. Keď sa lídri EÚ nedávno v súlade s právom uzniesli, že Josého Barrosa opäť nominujú na post šéfkomisára, Schulz kričal, že sa dopustili „politického, právneho a inštitucionálneho znásilnenia“. Pred voľbami do parlamentu EÚ sa zas rozhorčoval nad štedrým penzijným fondom pre europoslancov, hoci len pred pár rokmi ho on sám, ako šéf frakcie socialistov, pomohol uzákoniť. Schulz rád komentuje aj dianie v iných štátoch. Keď náš exminister vnútra Vladimír Palko odvolal šéfa policajných odborov,  iniciatívne žiadal Európsku komisiu, aby preverila, či Slovensko neporušilo akési európske práva. S týmto chlapíkom skrátka nie sú žarty. Len aby nám ho sem naši smeráci raz nedoviezli na súdružskú návštevu.