Od straty pozície Ruska ako svetovej superveľmoci uplynie onedlho už dvadsať rokov, no pohľad na to, čo krajine zostalo, sa v Rusku a na Západe líši: to, čo Západu môže pripadať ešte stále veľa (Rusko je veľmi vplyvná regionálna mocnosť), zdá sa samotnému Rusku málo (kde sú časy, keď sovietsko-americké vzťahy udávali tón zvyšku planéty?).
Tento základný rozdiel dal kontext aj prvej prezidentskej návšteve Baracka Obamu v Moskve. Kedysi boli takéto summity hlavnými udalosťami svetového diania. Dnes sú to iba dôležité štátnické rokovania. Pre dnešné Spojené štáty jestvujú viaceré podobne dôležité krajiny ako Rusko: od Turecka a Iránu cez Pakistan až po Indiu, pričom jedna z nich – Čína – na geopolitickej mape svieti intenzívnejšie ako tie ostatné.
Svet sa však zmenil nielen pre Rusko. Obdobie studenej vojny a sovietsko-americkej bipolarity sprevádzalo aj relatívne pevné americko-európske spojenectvo, vyjadrené v NATO, ako aj v menej formálnych združeniach typu skupina priemyselne najrozvinutejších krajín sveta G7 (USA, Kanada, Japonsko a štyri európske štáty). Aj tieto inštitúcie čelia zmenám. Americko-európska väzba sa oslabila a význam Európy vo svete klesá, aj pre malú ochotu nasadenia a tiež pre klesajúci počet obyvateľstva. NATO naďalej funguje, ale inštitúcie typu G8 (dnes rozšírené o Rusko) zreteľne nezodpovedajú realite sveta, keď zahŕňajú Taliansko a Francúzsko a nezahŕňajú Čínu a Indiu. Svoje postavenie stratilo nielen Rusko, ale aj Európa, a o relatívnom oslabení voči Ázii dnes hovoria aj samotné Spojené štáty.
Aj tak však bol Obamov summit v Moskve netypický. Barack Obama sa dnes stal najpopulárnejším štátnikom na celom svete, od západnej Európy cez Afriku až po väčšinu Ázie. V Rusku však jeho šarm a úsmev tak silno nepôsobí – ani na vládnucu elitu, ani na obyčajných Rusov. Tí sú pri pohľade na vlastnú politiku cynickí, a po okúzlení Amerikou zo začiatku 90. rokov sú už voči Spojeným štátom trvalo skeptickí a podozrievaví. Analytici z American Enterprise Institute si všimli konštantné obviňovanie Spojených štátov zo všetkých neúspechov, ktoré sa Rusku v posledných rokoch prihodili, od vojny v Čečensku cez snahu Gruzínska a Ukrajiny o väčšiu nezávislosť od Ruska, až po dopady svetovej hospodárskej krízy. Na prvom mieste však samozrejme stojí rozpad Sovietskeho zväzu, bývalým prezidentom Putinom označený za najväčšiu katastrofu 20. storočia. Zbigniew Brzezinski to pripisuje ruskej neschopnosti vyrovnať sa so stratou impéria. Psychológia dávno popísali proces vyrovnávania sa so zmenou, ktorý zahŕňa aj popieranie zmeny, jej sabotovanie a odmietanie, a (v prípade úspechu) jej prijatie a prispôsobenie sa novej situácii. Rusko zatiaľ do tejto poslednej fázy nedospelo.
Samotnému Washingtonu tento ruský prístup komplikuje situáciu pri hľadaní riešenia voči Severnej Kórei a Teheránu, kde by ruská spolupráca pomohla. Pre strednú Európu je však situácia vážnejšia. Viac ako iránsky a kórejský jadrový program ju tlačí závislosť od plynu a ropy, ktorých kohútiky, ako sme to opakovane videli, je také ľahké privrieť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.