Pramene a podnikavosť

Piešťany mali smolu na tri veci: pravidelne rozvodnený Váh, tragický vpád Turkov a neschopných majiteľov kúpeľov. Zatiaľ čo Trenčianske Teplice či Bardejov boli už v 19. storočí významnými kúpeľmi s kvalitnými službami a bohatým spoločenským životom, Piešťany boli kúpele provinčné. A to aj napriek tomu, že unikátnosť ich prameňov a bahna bola dobre známa už od 16. storočia. Kúpele však dlho mali len podobu jám, ktoré si hĺbili sami pacienti alebo si ich dali za poplatok vyhĺbiť miestnymi roľníkmi. 

V roku 1720 sa obec i kúpele stali majetkom rodu Erdödyovcov, ktorí boli aristokrati bez podnikateľských ambícií. Koncom 18. storočia už začali budovať aspoň drevené kúpeľné objekty a v roku 1805 postavili prvý murovaný hostinec. Katastrofálna povodeň v roku 1813 drevené stavby zničila. V tom čase však bol hlavou rodu podnikavý gróf Jozef Erdödy, ktorý za svojej piešťanskej éry (1789 ─ 1824) prestaval a rozšíril Kurhotel, dal postaviť kasíno s tanečnou sálou a divadlom a založil miestny park. Na dlhé roky to bol posledný stavebný a investičný boom v Piešťanoch. Svetlým bodom v 19. storočí bolo ešte pôsobenie lekára F. E. Scherera, ktorý sa v Piešťanoch usadil po štúdiách medicíny a je považovaný za zakladateľa piešťanskej balneoterapie. Opísal účinky piešťanských prameňov a dal piešťanským kúpeľom punc mesta s medicínsky podloženými a overenými liečebnými metódami. Scherer vo svojej knižke o piešťanských prameňoch kúpele kritizoval, že majú veľa nedostatkov – napríklad im chýba ženský personál, poštovej filiálke zas chýba rýchlosť, pacienti nemôžu prenajímať kone od sedliakov za lacný peniaz, ale len od námezdných kočišov, ktorí majú licenciu, a veľmi tvrdo kritizoval ponižujúce správanie sa personálu k „izraelitom“, ktorí platili rovnakú sumu ako neizraeliti, ale služby dostávali horšie. Scherer pochválil aspoň to, že sa v kúpeľoch dá prenajať do nezariadených bytov počas liečby od miestnych stolárov nábytok, i to, že v miestnej kaviarni už hrá hudobná skupina aj tanečné skladby Straussa či Lannera. 

V druhej polovici 19. storočia kúpele len prežívali. Erdödyovci kúpele prenajímali a vždy len na krátke obdobie. Nájomcom sa teda neoplatili nijaké dlhodobé projekty. Predtým, než sa kúpeľov v roku 1889 ujala rodina Winterovcov, od čias Jozefa Erdödyho v nich takmer nič nepribudlo. Stál tu jediný hotel s tridsiatimi izbami. Na prízemí bol výčap a krčma. Oproti Kurhotelu stála kaviareň. Počas sezóny sem prichádzalo asi 1 000 hostí. Mnohí pritom bývali v domoch miestnych roľníkov.

To, čo sa podarilo urobiť Winterovcom z Piešťan za 50 rokov svojho pôsobenia v kúpeľnom biznise, je dodnes jeden z najpozoruhodnejších príbehov podnikania na Slovensku. Skutočnú hodnotu ich podnikateľského úspechu dokážeme oceniť až dnes, keď už rozumieme, že úspešný podnikateľ musí mať odvahu riskovať, vlastniť víziu, ale nesmie mu chýbať rozvážnosť, trpezlivosť, predvídavosť a dostatok zdravého sedliackeho rozumu. 

Za päťdesiat rokov dokázali Winterovci zo spustnutých stratových kúpeľov miestneho významu urobiť kúpele, ktoré v 30. rokoch 20. storočia patrili medzi najznámejšie a najkvalitnejšie na svete. Vo vrcholnom období sa do Piešťan chodievali liečiť bohatí indickí maharádžovia, ktorí tu utrácali hriešne veľa peňazí. O tomto období medzi rokmi 1934 ─ 1937 sa občas hovorí ako o invázii maharadžov do Piešťan. V posledný rok invázie tu bolo z Indie až 44 hostí. 

Pravidelne sa tu liečil bulharský cár Ferdinand I, kde za ním v roku 1917 prišli na návštevu aj nemecký a rakúsky cisár. Na miestnej promenáde bolo možné po vzniku republiky vidieť nielen politickú a umeleckú elitu Československa, ale aj Európy. Návštevnosť kúpeľov dosahovala v 30.rokoch návštevnosť 20- až 23-tisíc hostí ročne. 

Piešťany prežívali za Winterovcov stavebný boom. Nebudovali sa len luxusné hotely a kúpeľné domy, ale aj kanalizácia, chodníky, mosty, parky a ochranné valy na Váhu. Vďaka vycibrenému osobnému vkusu Winterovcov sa v Piešťanoch stavali skvelé stavby secesnej i funkcionalistickej architektúry a pravidelne sa tu konali špičkové kultúrne i športové podujatia. Spoločenský život Piešťan bol zárukou toho, že sa tu človek nebude nudiť ani počas dlhých týždňov liečby.

Za úspechom firmy Alexander Winter and synovia je aj pozoruhodný synergický efekt rodiny. Otec Alexander mal dobrú intuíciu, keď sa bez akýchkoľvek skúseností s vedením kúpeľov rozhodol skúsiť tento druh podnikania a navyše presvedčil kurátora majetku, grófa Erdödyho, aby mu kúpele prenajal na 30 rokov s právom všetkých investícií, ktoré sa za tých 30 rokov amortizujú. 

Syn Ľudovít sa ukázal ako schopný manažér, ktorý mal víziu vybudovať z Piešťan prvotriedne svetové kúpele. Ľudovít Winter dokázal rozohrať veľké podnikateľské partie, v ktorých elegantne vyšachoval svojich konkurentov. Syn Imrich bol zase citlivý typ s dušou umelca, ktorý dal kúpeľom pridanú hodnotu v muzeálnej spoločnosti, zabezpečoval kultúrny a spoločenský život Piešťan. Zároveň bol pre podnik nenahraditeľný v úlohe dobrého účtovníka. 

Winterovci mali od začiatku podnikania proti sebe veľa nepriateľov – boli to Židia, a navyše do roku 1918 neovládali slovenčinu a cítili lojalitu skôr k Uhorsku. Dokázali sa však stotožniť s novou republikou a pragmaticky vyťažiť z jej predností. 

Do roku 1918 zápasili najmä s majiteľmi kúpeľov Erdödyovcami, ktorí sa tvrdých kapitalistov Winterovcov zľakli. Keď bol hlavou rodiny slabomyseľný gróf Imrich, presvedčili jeho rozumnú ženu Irmu, aby s nimi podpísali ďalších 35 rokov. Po vzniku ČSR musel Winter vybojovať kúpele aj so štátom, ktorý ich chcel získať. „Prírodou daný liečebný prameň alebo klíma nie sú samy osebe dostatočné, aby sa stali všeobecne užitočnými. Na to je v neposlednom rade potrebné komerčné podnikanie spojené s finančnými obeťami a rizikom. Len tak sa stanú zdravotníckymi činiteľmi. Štát je dosť ťažkopádny na to, aby podnikal, lepšie je prenechať podnikanie skúsenému súkromníkovi. Štát má možnosť vykonávanie zdravotníckych úloh kontrolovať,“ tvrdil Winter. 

Winter však štátu ponúkol, aby vymenoval pre kúpele dozorný výbor. Vtedajší minister zdravotníctva Jozef Tiso návrh prijal, a tak sa stalo, že od roku 1930 bol tento súkromný podnik pod štátnou kontrolou. Aj takéto netradičné spôsoby využívali Winterovci, aby chránili svoj podnik.

Ale koncom 30. rokov už bolo Winterovcom jasné, že oni ako Židia kúpele neudržia. Eminentný záujem o kúpele mali Nemci a Erdödyovci im ich chceli predať. V tejto kritickej chvíli zahral Ľudovít Winter opäť veľkú hru. Prihlásil sa u ministra zdravotníctva Dr. Tisa a navrhol mu, že odpredá štátu kúpele, ak ten prevezme dlžoby firmy a dvom Winterovcom zabezpečí skromné zamestnanie. Tiso bol vraj z tejto ponuky dojatý, ale napokon sa tento krok udial inak, ako si Winterovci predstavovali. Štát vydal tri winterovské zákony, ktorými vyvlastnil celý majetok kúpeľov aj všetky pozemky s liečivými prameňmi. Piešťany sa tak v roku 1940 stali štátnym podnikom. 

Ľudovít Winter sa musel ukrývať, potom ho chytili, prežil koncentrák a zomrel v Piešťanoch v roku 1968 v biede a zabudnutí.

Piešťanské kúpele sa komunisti snažili udržať pri živote. Aj komunistické panstvo milovalo kúpeľný život, a potom, kúpele mohli ešte dlho ťažiť zo svojej prvorepublikovej slávy. Štátu tak prinášali devízy od pacientov zo Západu a najmä z arabských krajín. Komunizmus sa podpísal aj na kúpeľoch, architektonicky zaujímavé stavby z prvej republiky chátrali a  pribúdali hotely v štýle nenápaditej socialistickej architektúry. 

V Piešťanoch sa vybudovali veľké závody, ako Tesla a Chirana, mesto sa rozrastalo, bolo treba budovať panelákové sídliská. 

Návrat k prvorepublikovej noblese a podnikaniu v duchu Winterovcov, pre ktorých bola nadovšetko dôležitá spokojnosť kúpeľného hosťa, je ťažký a zdĺhavý.