A keďže bonmoty hovoria len inteligentní ľudia, vo Wildových hrách nenájdete blba. Lebo ten bonmot nevymyslí. V divadelných hrách našich klasikov je bonmotov tiež poskromne. Niežeby som tým chcel niečo naznačiť, ale fakt, v takom Kubovi, alebo v Ženskom zákone dievčatá vykrikujú „juj, joj, bodaj ťa“ a to veru nie sú bonmoty. Sú to výkriky, presnejšie výskoty.
Ej, bodaj ťa, ty motovidlo!
Nieže tak zhurta, tetka, vykypí vám z hrnca!
Čo mne z hrnca vykypí, do toho ťa nič, otca ti naháňam!
Nechajte vy môjho ňaňka na pokoji, lebo vás naučím po kostole hvízdať!
Ty mňa budeš učiť, ty pačrev, keď ťa za uši zdrapím, aj ti ich z hlavy vytrhnem!
Nahajte vy moje uši na pokoji, radšej sa o svoje zuby starajte!
Nepapuľuj, sopliak jedon, lebo ti tými zubami z nosa odhryznem, ty ohreblo!
Približne v takomto tóne sa odvíjajú niektoré dialógy našej klasiky. Nuž, treba priznať, tu bonmot nájdete, len keď veľmi chcete a niekedy ani chcieť nestačí. Ale neslobodno klesať na duchu, raz príde čas a objaví sa na našej domácej scéne nejaký Oscar Wilde a bude chrliť bonmoty ako sopka lávu. Dovtedy si môžeme vypomôcť básnikmi. Tých máme nadostač. Taký Hviezdoslav. „Trávička zelená už porástla briežkom/ a to moje srdce ešte vždy pod sniežkom/ pod sniežkom, ej, sniežkom, ktorý padol vtedy/ keď si bol šuhajko u nás naposledy/“. To nie je na zahodenie, to je skoro také dobré ako „čo značí meno, to, čo ružou zveme, pod iným menom tiež by voňalo“. Hádajte, kto to napísal? Hviezdoslav by to vedel. „Kdes čupel, vetierku, keď chujavy stáli?/ V teplučkej izbietke, kde ma radi mali/“. Tiež pekné, však? V tejto chvíli som zistil zaujímavú vec. Môj notebook všetky chybné alebo cudzie slová podčiarkne červenou. Pri citovaní Hviezdoslava je podčiarknuté skoro každé druhé slovo. Čo to mám za notebook? Nerozumie básnikovi? Môže sa hanbiť, hajzel pretechnizovaný. Aha, aj hajzel je podčiarknutý červenou. A potom ako náš ľud „na vrchol sa vzniesť má dôstojenstva/ aj vstúpi ver´ z tých nízkych vášní chmár/ z mäteže šaľby, z vražedného ruchu/ v smier azúru! nech ako chce sa vzpiera/ orličím túham súdnych klbov spräž...?“ Čo vy na to, páni politici? Čo s tým budeme robiť? „Ó, prečo nie som víchrom, nie búrou hroznou náramnou?/ hneď vtrielil by som metlou žeravou/ tam medzi tlupy čachrujúcich lotrov/ klamárov drzých, denných zlodejov/ sprevracal svätokupčie stoly ich/ ich pokryvačné šiatre strhal/ na zem povalil cudzopasníkov do ich vantrubov/ z mozoľov čestnej práve vytučených/ a tak pohrobil v jej vlastný pelech luzu diabolskú...“ Bodaj ho porantalo, Hviezdoslava, ako keby tu bol s nami.
Čo tam po bonmotoch, ide o viac!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.