Títo EÚ úradníci sú korektní, schopní pracovať tímovo, komunikatívni. Sprchujú sa dlho, obliekajú sa decentne, odpovedajú na maily, oslovujú sa krstným menom. Neprejavujú ani výraznú mužskosť, ani vyloženú ženskosť. Sú z každého hľadiska dobre temperovaní. Sú ten najnudnejší typ človeka, aký kedy bol na tejto planéte.
Som nevďačný, eurokrati ma prijímajú priateľsky. Zasypávajú ma vizitkami. Navštívenka slovenského eurokrata ma zarazila. Krstným menom sa volal „Dušan“, čo je odvodené od „duša“. No tento úradník si napísal na svoju vizitku „Dusan“, mäkčeň vynechal. Žeby sa mu duša omylom stratila?
Často preklínam angličtinu, ktorou hovoria. Je to veľmi dobrá angličtina, ibaže je to len štandardizovaný stredný prúd, bez exaltovaných výšok a šťavnatých hĺbok.
Preklínam večeru v mestskej časti Ukkle, pri aleji s predzáhradkami, vo veľkomeštianskom dome. Okruh priateľov zo samých eurokratov, pestrá kombinácia národov. Keď nás hostiteľka z Malty pozvala do jedálne, spýtala sa: „Shall we migrate?“ Isto to povedala správne, jemná hostiteľka ovládala angličtinu takmer ako rodený hovoriaci. Pomyslel som si: S priateľmi idem do inej izby, s priateľmi nemigrujem.
Vybral som sa na úrad, ktorý organizoval „concours“, výber personálu pre EÚ. EPSO, „medziinštitucionálna kancelária“ so stopäťdesiatimi pracovníkmi. Stretol som sa tam s úradníkom flámskeho pôvodu, platová trieda AST8, vek 51 rokov, 31 odpracovaných rokov v európskych štruktúrach.
Pozval ma do svojej maličkej kancelárie, v ktorej boli takmer všetky farby odtiene svetlosivej. Zoširoka sa na mňa usmieval, no niečo ma iritovalo. Nepodal mi ruku, zľahka hľadel ponad mňa. Postupne mi dochádzalo, že tento EPSO-úradník je slepý. Pred klávesnicou počítača mal podlhovastý pult s reliéfnymi bodmi, po ktorých rýchlo ako mág prechádzal bruškami prstov. Plynulo rozprával všetkými tromi pracovnými jazykmi EÚ. Texty mu predčítaval prístroj. Čítal šialeným tempom, pre mňa celkom nezrozumiteľne. On rozumel všetkému.
Dozvedel som sa, že EÚ zamestnáva 25-tisíc úradníkov, nepočítajúc pracovníkov na dohodu a detašované služby. Z toho 51 percent tvoria ženy, 49 percent muži. Väčšina má vysokú školu, takmer všetci majú zmluvy na doživotie.
Berú len „najlepších z najlepších“, povedal úradník EPSO. Na sto miest je tisíc uchádzačov. „Nie sú určené žiadne kvóty“, povedal, a na náboženstvo, politiku či sexuálnu orientáciu sa nikto nepýta. Pýtajú sa na „special needs“, ako napríklad na jeho zrakové postihnutie. Často dodal: „To je aj vo vestníku“.
Spýtal som sa ho, čo robí z človeka dobrého eurokrata. Okrem iného odpovedal: „vedieť logicky myslieť vo viacerých jazykoch“, „dobre pracovať v medzinárodnom prostredí“. Jeden z uchádzačov sa raz priznal, že nemá rád istú členskú krajinu (Nemecko). „Keď niekto niečo takéto povie, je von z hry“, povedal úradník. „Človek to nesmie povedať, môže si to myslieť.“
„We are running policies”, povedal mi raz jeden úradník Komisie. Robil niečo také ako politika. Opýtal som sa v EPSO, či sa preveruje postoj uchádzača k politike EÚ. „Od toho sa držíme bokom“, povedal úradník.
Než som sa rozlúčil, zdôraznil tento priateľský muž význam inovácie. „Robia sa tieto veci dobre?“, položil si rečnícku otázku, „ale robia sa tie správne veci dobre?“. Isteže, bez toho, aby sme chápali týchto politizujúcich úradníkov, nepochopíme reálne existujúcu podobu Európy. Ale doparoma, prečo potom stále v Bruseli utekám k Afričanom?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.