Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.časopis .osobnosti

Nikdy som nevedela pochopiť, načo, alebo skôr prečo niekto preberá pesničky, ako napríklad

Nikdy som nevedela pochopiť, načo, alebo skôr prečo niekto preberá pesničky, ako napríklad  Knocking on the heaven´s door.
Sú veci, ktoré už nemôžu byť lepšie, a aj keď neobviňujem tie kapely z toho, že by chceli predstihnúť originál, nerozumiem, ako si také niečo môžu „lajznúť“ a načo je to dobré. Samozrejme z toho vynímam zábavové kapely, ktoré hrajú na akciách, kde by sa s vlastnou tvorbou ťažko uživili. Spomínam si na akciu, ktorú raz robil Mišo Kaščák a kde hrala okrem skupiny Vyjebaní Melancholici aj zábavová skupina System (mimochodom, lepší názov pre takúto skupinu ťažko vymyslíte. Raz sme sa s kamarátmi zabávali vymýšľaním názvov pre zábavové skupiny a vznikla z toho A 4  plná výrazov ako Harmony, Melody, Universal, Rytmus, Spektrum, Non stop, Panorama, Tempo, Fantasy, a s postupne pribúdajúcim alkoholom aj názov Septik a iné).
Rómska speváčka vo filtrovanej blúzke a čiernej minisukni a dvaja či traja fúzatí chlapíci v kovbojských klobúkoch hrali „sklíčka“ ale aj „ a sere he“ a „voda, čo ma drží nad vodou“. Cudzojazyčné texty si speváčka stiahla foneticky, takže bolo okrem iného zábavné  počúvať, ako sa známe verše v jej  podaní menia. Nálada bola skvelá a ja som si vtedy uvedomila, ako sú také skupiny dôležité a prestala nimi definitívne pohŕdať. A potom ešte existujú, a to hlavne v Čechách, rockové zábavové skupiny, ktoré hrajú v obyčajných „hospodách“  rockové hity a bavia sa tým minimálne tak isto ako obecenstvo a po dvoch kolečkách obvykle aj končia s rovnakým promile ako spotené publikum, z ktorého polovica má opretú hlavu stôl a druhá polovica je na  pódiu a navzájom sa podopierajúc hučia do mikrofónu „Brown Sugar“ prípadne „Má drahá dej mi víc“ Mikrofóny pískajú čoraz viac a pribúda aj perkusionistov, ktorí búchajú na všetko, čo vidia...včera som zažila koncert podobnej skupiny. Volá sa Elektrický Oslík, má osem členov, ktorí sa striedajú v speve (bubeník sa tak strašne hanbí spievať, že mal po celý čas sklonenú hlavu a keď akurát nehral, tak si tvár zakrýval dlaňou. Z prvého radu sa ozýval nadšený piskot jeho kamarátiek, ktoré ho povzbudzovali a on sa hanbil o to viac.) Keď je takáto kapela dobrá, obecenstvo na jej koncertoch sa mení len zriedka. Väčšinou medzi pesničkami prebieha komunikácia typu „Pepo, ďeléééj, dejte teď ty parpli, nebo stouni....!!!!!“ A Pepo a spol. hrajú, až kým im unavený hospodský nevypne zvuk. A niekedy dokonca pokračujú aj napriek tomu.

.dorota Nvotová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite