Kto by nemal ísť na Pohodu

Nie je to však festival pre každého. Sú ľudia, ktorí by tam – ak nechcú byť sklamaní – radšej ísť nemali. Kto by teda na Pohodu nemal ísť?

Tí, ktorí dávajú prednosť stiesnenosti malých, ľuďmi a cigaretovým dymom preplnených klubov, tí ktorí by si radšej pozreli Patti Smith v Inchebe a Lamb počúvali z CD playera vo vlastnej obývačke, by na Pohode boli sklamaní. Odkedy sa festival presťahoval na letisko, stal sa totiž vzdušným a napriek tisíckam návštevníkov príjemným, nedavovým podujatím. Prechádzky medzi stejdžami, posedenia na tráve alebo v otvorenej kaviarni, noci strávené počúvaním, debatovaním, tancovaním, v prípade nutnosti dospávané v stane alebo v blízkom hoteli – to všetko je pre mnohých z nás romantické. Ak v tom nenachádzate záľubu, tak nechoďte na Pohodu.

Tí, ktorí sa nevedia dočkať spoločného koncertu Kulyho a spievajúcich ruských policajtov, tí, ktorým učaroval Ivan Tásler s jeho zásadou „kde nám zaplatia, tam hráme,“ by si Pohodu určite správne neužili. Nechápali by Martu Kubišovú, ktorá pred stratou vlastnej tváre dala prednosť lepeniu vreciek, nerozumeli by drsným piesňam Vlastu Třešňáka a zle by si vykladali refrén Patti Smithovej „People have the power!“ Asi by ich neroztancovali Senegalčania z Orchestra Baobab, nezaskákali by si pri vystúpení Klaxons či Hadouken!, nezabavili by ich Hot 8 Brass Band ani Troy von Balthazar.

Je to neuveriteľné, ale nájdu sa aj takí: ľudia, ktorí síce hudbu počúvajú, ale tá sa skĺzne po povrchu ich hláv bez toho, aby zablúdila do ich uší. Pre takých je Pohoda vysloveným utrpením. Hudba tu znie takmer nonstop a ešte k tomu je to hudba, čo sa nedokáže kĺzať, ale hladí, škrabe, reže, pichá, blaží, znepokojuje, nabíja, fascinuje a osviežuje. Taký bude gospel od Blind Boys of Alabama, pesničky Emiliany Torrini, Kiry, Tata bojs, Travisu či Ting Tings, dídžejské sety Laurenta Garniera, Frederica Galliana či Tokyho & Loktibradu. Také budú zbory maďarskej a slovenskej opery, taký bude Rachmaninov či Suchoň v podaní Royal Choral Society, taký bude hip-hop Vladimíra 518 či Peťa Tázoka, také budú Chasidské piesne Barucha Myersa.

Sklamaný bude z Pohody odchádzať aj ten, kto tam príde s iluzívnou predstavou, že z festivalového programu mu nič zaujímavé neunikne. Je to totiž nemožné. Ak sa započúvate do smutných songov Richarda Müllera, neuvidíte výborných Fujiya & Miyagi a len tak-tak stihnete Martu Kubišovú. Ak vás osloví džezová bravúra Nilsa Pettera Molvaera, tak môžete zabudnúť na Hadouken! a Ojos de brujo. 

Je to škoda, ale k Bažant Pohode to patrí. Je to totiž festival, ktorý návštevníkov zahŕňa obrovským množstvo hudobnej krásy vo všetkých možných farbách a podobách. Keďže máme radi čistý vzduch, nechýba nám Kuly ani Ivan, milujeme hudbu a sme vyrovnaní s faktom, že neuvidíme zďaleka všetko zaujímavé, čo sa bude na trenčianskom letisku diať, Pohody sa už nevieme dočkať. Nie je to festival pre každého. Je to festival pre nás. A pre vás.