Druhá svetová vojna, holokaust, koncentračné tábory – nevymazateľná krvavá škvrna na štíte ľudstva. Nemožno sa s ňou vyrovnať, nesmie sa na ňu zabúdať, a preto (pre svedomie) sa jej treba často dotýkať. Umenie, či už literárne, alebo filmové, ponúka jednu z ciest pripomínania. Ono by však, nech už ide o akúkoľvek tému, malo spĺňať jednu zo základných požiadaviek: zaujať. (Hrubé, priam necitlivé slovo v súvislosti s holokaustom, ale je to tak.) Boli tu veľké vojnové príbehy z pohľadu jednej či druhej bojujúcej strany, ľudské tragédie jednotlivcov, filmy o getách, civilistoch, antifašistoch v nemeckých zástupoch... Bolo tu všeličo, ale Predčítač je niečo iné.
Scenárista David Hare a režisér Stephen Daldry sa už raz pri filme stretli. Ich prvým spoločným dielom boli Hodiny – takisto rovnomenná adaptácia, vtedy podľa Michaela Cunninghama. Oba filmy (nominované vo viacerých kategóriách) priniesli hlavným predstaviteľkám – Nicole Kidman a Kate Winslet – Oscarov. Obidva filmy istým spôsobom komparujú dávnejšiu minulosť s menej dávnou minulosťou a napokon so súčasnosťou. Z Hodín i Predčítača sa zdá, že Hare a Daldry obľubujú trojštvrťový takt, príbeh vyrozprávaný na tri doby.
Gymnaziálny študent Michael Berg (David Kross) sa v 50. rokoch minulého storočia v uliciach Berlína zoznamuje so zrelou električkovou konduktorkou Hannou Schmitz (naozaj vynikajúca Kate Winslet). Náhodné stretnutie čoskoro vyústi do vášnivého milostného vzťahu veselého, všetkých znalostí a zručností chtivého mladíka a záhadnej ženy, ktorá nehovorí o vlastnej minulosti, ktorú akoby nezaujímali príbehy súčasníkov. Ju fascinujú osudy dávno minulé, osudy literárnych hrdinov, napríklad z Odysey či z Dámy so psíčkom... Nečíta ich sama, dáva si ich predčítať: teraz mladým milencom, prednedávnom mladými ženami, o pár rokov ich počúva z magnetofónových pások, ktoré jej nahráva a posiela starnúci Michael (tentoraz v podaní Ralpha Fiennesa. Poznámka pre harrypotterovcov: hrá Voldemorta.)
Film takisto ako kniha pracuje s viacerými časovými líniami; kniha postupuje chronologicky, film častejšie preskakuje jednotlivými rovinami času. Ambíciou filmárov bolo nakrútenie vlastnej autorskej interpretácie Schlinkovej prózy, nie jej totálne „okopčenie“. Aj preto sa v snímke objavuje postava Bergovej dcéry, ona vlastne vyprovokuje otcovo spomínanie. To neveľmi invenčné, často používané dramatické rámcovanie je pre diváka (minimálne toho európskeho) povinná daň za to, že Hollywood spravil taký pekný film. Našťastie dcérin motív nebije priveľmi do očí. (Na druhej strane mi napadá, že asi mohol byť aj prínosný, keby naozaj posunul premýšľanie o zodpovednosti vojnových súčasníkov zas o jednu generáciu ďalej.)
Schlinkov-Harov-Daldryho Predčítač je silným filmom o vine a nevine, o schopnosti pozrieť sa pravde do očí, skvelým príkladom toho, že umenie je vskutku životaschopná burina, že ešte stále, vždy znova a znova dokáže nazerať na staré veci novými očami.
Predčítač (The Reader), USA, Nemecko 2008. Réžia: Stephen Daldry, námet: rovnomenná kniha Bernarda Schlinka, scenár: David Hare, kamera: Chres Menges, hudba: Nico Muhly, hrajú: Kate Winsletová, Ralph Fiennes, David Kross, Bruno Ganz a ďalší
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.