Ja si medzitým užívam staré dobré Rakúsko-Uhorsko. Zase som sedela v Bude pod stromami nad gigantickým tanierom s ružovým a zeleným prúžkom, z ktorého vypadával fogas (nie vešiak, ale zubáč). Pred ételbárom (vývarovňou) stálo ešte jedno auto s bratislavskou ŠPZ-kou a ja som sa nahlas zadivila, že o lokálnom podniku vedia aj ďalší bratia Slováci. Gyula mi vysvetlil, že Maďari si teraz s obľubou registrujú vozy na Slovensku, je to lacnejšie. A my k vám z toho istého dôvodu chodíme nakupovať, prispela som k výmene. Debata sa nevyhnutne zvrtla na tému nacionalizmu. Bolo osviežujúce na chvíľu počúvať o kokotizme iného miniatúrneho stredoeurópskeho národa. Gyula, ktorý je najhoršou možnou kombináciou: polo-Žid, polo-Róm, len znechutene krútil hlavou, keď hovoril, ako nejakí hajzli v noci napchali prasačie nohy do pamätníka pri Dunaji, bronzových topánok, ktoré tam Židia, predtým ako ich v štyridsiatom štvrtom postrieľali do vody, museli nechať. Pridala som sa ku krúteniu, aj za našich. „Počula si o tom, ako v Maďarsku robili anketu o tom, čo si ľudia myslia o imigrácii Pirejcov?“ spýtal sa ma Gyula. Nepočula som, a nikdy som nepočula ani o národe Pirejcov, priznala som sa. „Veď práve,“ pokračoval Gyula. „70 % opýtaných bolo proti tomu, aby sa Pirejci sťahovali do Maďarska. Ako dôvody udávali ich nepríjemné povahové vlastnosti – Pirejci majú byť veľmi zlí ľudia, nenávistní.“
Pirejci, samozrejme, neexistujú. O pár dní po falošnej ankete všetky médiá uverejnili správu, že išlo o hoax. Na to anketu zopakovali. Tridsať percent respondentov bolo ešte stále proti prisťahovaniu Pirejcov. Čo na tom, že nie sú, treba sa proti ich návalom poistiť. Veď je to národ zlých, nenávistných ľudí.
A čo by sme povedali na imigráciu Pirejcov my? Podľa toho, čo som o nich počula, prichádzajú na poníkoch a párajú ženám bruchá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.