A nie je to tak len s postavami zo slovenských seriálov. Podobne a niekedy aj navlas rovnako sa on a ona môžu cítiť aj u svojich priateľov – iných mladých párov, ktoré si postupne zariaďujú domácnosti. Nie je nič ľahšie, než zájsť do tej modro-žltej škatule na konci mesta, nakúpiť tam množstvo kartónových škatúľ, vybaliť ich a často len s pomocou pribaleného inbusového kľúča a šikovného návodu zložiť aj tie najzložitejšie časti nábytku.
Samozrejme, že medzi domácnosťami nájdeme aj rozdiely. Tí z panelákových bytíkov nemajú kam vopchať celú skriňovú zostavu Pax – „komplexný systém inteligentných riešení, kde vaše nohavice visia na držiakoch, topánky majú vlastnú policu a ponožky sú úhľadne uložené vo vlastnej časti zásuvky“ – ale určite vlastnia aspoň knižnicu Billy či „konferenčný stolík“ Lack vo farbe „brezového efektu“. On a ona vlastne nepoznajú nikoho, kto by aspoň raz v živote nevlastnil jedno z papierových tienidiel zo série Regolit.
.odlož to kladivo, miláčik!
Ale nie sú to len ľahko skladateľné a prevážateľné kusy nábytku, ktoré spomínaná dvojica obdivuje. K ich obľúbenej činnosti patrí aj čítanie návodov a samo skladanie. Veď kto by sa nechcel vrátiť k Legu...
„Odlož to kladivo, miláčik,“ hovorí ona jemu. Dočítala som sa, že „ak ide o skladanie nábytku, vyzerá to tak, že nežnejšia časť populácie je o čosi zručnejšia... Muži sa nikdy neriadia návodom. Myslia si, že to dokážu sami. Ženy idú na to systematicky.“
A tak on odkladá náradie Fixa a berie do ruky návod. Z obrázkov pochopí mnohé veci: že ťažké kusy nemá prenášať sám, ale má si niekoho zavolať na pomoc, že lepšie je pracovať na koberci ako na pevnej podlahe, aby sa nábytok nezničil, že si má pozrieť ten návod, ktorý má otvorený, a ak bude mať nejakú otázku, má z pevnej linky zavolať do tej modro-žltej škatule na okraji mesta.
Prelistuje návod a ide do toho. Krok po kroku: dvanásťkrát zatočí skrutku 112996, štyrikrát skrutku 105248, poháda sa s manželkou, pretože podľa obrázku číslo 3 predsa len bude potrebovať kladivo. Keď zatočí skrutku 110618, musí skončiť, a zmerať výšku miestnosti. Keď zistí, že miestnosť je len o čosi vyššia ako skriňa, zavolá manželku, ktorá predtým urazene odišla. Dva kusy drevotriesky treba najskôr postaviť (obrázok hovorí, že na to musia byť dvaja) a ďalšie kusy k nim treba priskrutkovať a priklincovať na stojáka... Spoločná práca ich nakoniec zblíži a znovu sa rozhádajú až pri kroku číslo 17, ktorý určuje, že dieru do steny má vyvŕtať on a nie ona.
.čím je váš domov jedinečný?
On a ona. Ležia v obývačke. Každý na svojom gauči. Keďže seriálová sezóna skončila, nezostáva im nič iné, než zalistovať v katalógoch, ktoré dostali ako členovia veľkej rodiny zdarma. „Zostať doma rozhodne nemusí byť nuda, ponorme sa, drahý, do nových farieb tohtoročnej sezóny,“ hovorí ona. „No áno, ale ako si vybrať? Tmavocitrónová a bridlicovosivá síce reflektujú návrat k prírode a základným ľudským hodnotám, modrá však odráža našu túžbu po niečom novom a je inšpiráciou pre každý deň,“ provokuje on. Debatu o farbách, ostatne ako každú inú debatu, rázne zakončí ona: „Biela farebná schéma neznamená, že nepoužívam žiadne iné farby – stačí však, keď sa objavujú na doplnkoch. Farby v byte dráždia zmysly, v tom by sa nedalo žiť.“
Nezhodnú sa ani na iných veciach. On síce akceptoval, keď mu povedala, že „pre zbierku kníh som zvolila zasklené police, pretože sa rada obklopujem vecami, ktoré rozprávajú nejaký príbeh, ale keď mám knihy za sklom, neničí ich prach,“ nemôže však prijať fakt, že kým on zoradil knihy podľa abecedy, ona ich nakoniec zladila podľa farebnosti.
Rozhovor naberá na intenzite, keď jej on začne vyčítať neporiadok: „Oblečenie máš natrepané v malej skrinke. Ako sa vôbec ráno dokážeš obliecť? Natlačila si si veci do škatúľ pod posteľou – takto v živote nemôžeš rýchlo nájsť to, čo hľadáš!“ Nereaguje. Vybuchne až potom, keď jej zacituje ďalšie vety z katalógu: „Za čistotou v domácnosti sa vôbec nemusí skrývať drina. Upratovanie môže byť dokonca oslobodzujúce a pozitívne vplývať na náš život. Si pripravená to skúsiť?“
Nie je. Odchádza. Už ich nič nespája. Predajú dom a každý sa nasťahuje do garsónky s rozmerom do 35 štvorcových metrov. Už sa nechcú nikdy vidieť. Zistili, že nemajú nič spoločné. Ak sa ešte raz stretnú, môže to byť len na jednom mieste – v tej modro-žltej škatuli na konci mesta, kde si kúpia moderný, ale nie trendový, tradičný, a predsa atraktívny a humánny nábytok. Tak ako Švehlová, tak ako všetci ich priatelia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.