Karafiáty, celofány, pohrebné vence... Všetky boli beznádejne dolámané a poničené. Stáli sme tam a pozerali sa na ten nezmysel. Prečo niekto ničí úplne nové kytice? Ku chlapcovi sa po chvíli pridal aj jeho starší kumpán. Obidvoch som predtým videli pobehovať aj vnútri obradnej siene. Asi je to krematórium nejaký zvláštny rodinný podnik. Stáli sme tam, celí v čiernom, a pozerali sme sa na ten zvláštny pohreb kvetov. Kvetov, ktoré sme kúpili za naše peniaze. Všetky ich rozmlátili. Vence, ruže, slnečnice, karafiáty, a aj tie čerstvé vlčie maky. Nemali sme tam byť a nemali sme to vidieť. Mali sme smutní odísť predným vchodom a predstavovať si, ako kvety skončia niekde...neviem kde. Lenže nakladali sme do auta môj ťažký synťák, pretože Izy kedysi spomínal, že keď raz umrie, musím mu zahrať tú moju dlhú klavírnu. A tak sme boli svedkami tejto čudnej akcie. Za zvukov pohrebnej hudby z nasledujúceho obradu, ktorá dodávala situácii dosť bizarný rozmer, stáli sme tam a nevedeli sme, čo robiť. Chlapci to robili úplne mechanicky. Bez známky súcitu. S kvetmi či s nami. Vzápätí nám to vysvetlili. Kvety a vence takto ničia po každom obrade, aby nemohli prísť „vychcaní” kvetinári, povyberať kvety z kontajnera a predávať ich za tie nekresťan - ské peniaze. Keď budem nabudúce niekoho pochovávať, všetky kvety po obrade zoberiem a poroznášam len tak, po ostatných hroboch. Rodina zomrelého ešte stojí pred krematóriom, v obradnej sieni je nový mŕtvy a budúce polámané kvety. A na zadnom dvore sa deje ten zvláštny sadistický proces. „Nepozerajte sa tam, poďme radšej,” zavelila Renča a dobre spravila. Nedalo sa na to pozerať. Aj keď si spravil strašnú kravinu, Izy, odišiel si veru z čudného sveta.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.