.nabucco sa prakticky od podpisu zmluvy o výstavbe v roku 2002 boril s finančnými problémami, ale aj s nedostatkom politickej podpory. Vo vnútri únie sa k nemu zdržanlivo stavalo najmä Nemecko, ale lavírovalo aj Maďarsko s Bulharskom, cez ktorých územie má potrubie viesť. Nechceli si to rozhádzať s Rusmi, ktoré v reakcii na Nabucco ponúklo projekt plynovodu South Stream popod Čierne more. Nejasné bolo aj postavenie Turecka, ktoré nechcelo byť klasickou tranzitnou krajinou, ale de facto sprostredkovateľom predaja plynu zo Strednej Ázie do Európy. Turci tiež z politických dôvodov (deklarácia o genocíde Arménov a odmietavý postoj Francúzska k členstvu Turecka v EÚ) zablokovali vstup spoločnosti Gaz de France do konzorcia, ktoré malo Nabucco budovať. Mnohí energetickí odborníci v tom čase už prestávali projektu veriť.
.zmena
Potom však v januári tohto roku prišla rusko-ukrajinská plynová kríza, ktorá viacerým krajinám EÚ vrátane Slovenska pripravila ťažké chvíle. Dianie okolo plynovodu Nabucco sa dálo do pochybu. Významným momentom bolo, keď v roku 2008 do konzorcia na výstavbu plynovodu (rakúsky OMV, turecký Botas, bulharský Bulgargaz, rumunský Transgaz a maďarský MOL) vstúpila nemecká spoločnosť RWE. Politickým poradcom konzorcia sa stal nemecký exminister zahraničných vecí Joschka Fischer a odpor Nemecka sa oslabil. Projektu pomohol aj rusko-turkménsky konflikt z jari tohto roku. Turkméni obvinili Rusov, že spôsobili výbuch na ich plynovode. Pre viaceré stredoázijské krajiny je tento konflikt signálom, že orientovať sa v plynovom biznise výhradne na Rusov nie je v ich záujme. Oveľa jednoznačnejšie sa k projektu postavili aj potenciálne tranzitné krajiny Maďarsko a Bulharsko.
Podľa energetického analytika Karola Hirmana sa o dohodu výraznou mierou zaslúžili aj Česi. Presnejšie, toľko kritizované české predsedníctvo EÚ. „Ak by som mal byť konkrétny, tak v tomto smere určite treba vyzdvihnúť premiéra Mirka Topolánka, vicepremiéra Alexandra Vondru a českého veľvyslanca pre energetiku Václava Bartušku,“ hovorí Hirman.
.čo do rúry?
Kým plyn Nabuccom aj reálne potečie, ostáva ešte vyriešiť viacero problémov. Asi najväčším je otázka, z akého zdroja sa plynovod bude plniť. Okrem Turkménska sa ešte hovorí o Azerbajdžane, severnom Iraku či Iráne. Diskutuje sa o tom, či má vôbec zmysel stavať plynovod, pokiaľ preň nie je zmluvne garantovaný dostatok plynu. Hirman označuje tieto diskusie za zmätočné a dodáva: „Presne taká istá diskusia bola napríklad aj pri ropovode Baku – Tbilisi – Ceyhan. Dnes je ropovod plný a bez problémov funguje. Je pravda, že región Kaspického mora a severný Kurdistan sú reálne zdroje pre plynovod. Je tam síce zložitá geológia, ale náklady na ťažbu budú, pravdepodobne, nižšie ako v arktických oblastiach Ruska.“ Medzi riziká projektu podľa Hirmana okrem neexistencie dlhodobých kontraktov na ťažbu a nákup plynu, ako aj jeho predaj v EÚ patrí aj možná politická nestabilita v regióne.
.treba sa pripojiť
Ľudí na Slovensku v súvislosti s plynom najviac zaujíma, či opäť hrozí plynový kolaps. Táto hrozba je už dnes oveľa nižšia, aj bez ohľadu na Nabucco. V júni tohto roku podpísal SPP (Slovenský plynárenský priemysel) so svojou materskou spoločnosťou E. ON Ruhrgas desaťročnú zmluvu o dodávkach plynu. Podľa nej môže dodať Ruhrgas SPP trasou cez Česko každoročne pol miliardy kubíkov plynu. Podobná zmluva by mala byť čoskoro podpísaná aj so spoločnosťou Gaz de France. Z najhoršieho sme teda vonku a ak zastavenie dodávok ruského plynu nepotrvá mesiace, tak by sme ho nemali výraznejšie pocítiť. A ak áno, tak to už nebude len slovenská, ale európska apokalypsa.
Nabucco je však dôležité pre dlhodobú energetickú bezpečnosť Slovenska. Predstavoval by diverzifikáciu nielen trasy, ale aj zdrojov plynu. Aby sme sa mohli k Nabuccu aj reálne pripojiť, musíme našu plynovú sústavu spojiť s maďarskou alebo s rakúskym plynárenským uzlom Baumgarten. Najmä prepojenie s Maďarskom (Veľký Krtíš – Vecsés ) vyzerá nádejne a Slovensko naň bude môcť čerpať aj prostriedky z EÚ. „O týchto projektoch pokračujú intenzívne rokovania, robia sa rozličné úkony na rôznych úrovniach, ktoré súvisia s ich prípravou tak, aby boli realizované do času možnej realizácie projektu Nabucco,“ povedal pre .týždeň hovorca ministra hospodárstva Branislav Zvara. Plynovod by mal podľa podpísanej dohody začať fungovať v roku 2014.
Podľa Hirmana je pre Slovensko zaujímavý aj projekt výstavby terminálu na skvapalnený plyn v chorvátskom Omišalji, ktorý by mohol byť dokončený v horizonte dvoch-troch rokov. Cez tento terminál by SPP mohlo nakupovať skvapalnený plyn. Lídrom konzorcia na výstavbu terminálu je akcionár SPP E.ON Ruhrgas a politickú podporu tomuto projektu vyjadril počas návštevy Chorvátska aj premiér Fico. Aj tento projekt si však vyžaduje prepojenie našej prenosovej sústavy s Maďarskom či Rakúskom.
.papierová podpora
Minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek privítal podpis dohody o plynovode Nabucco veľkolepým vyhlásením, že tento projekt by nás ochránil pred dodávkami plynu počas prípadnej ďalšej plynovej krízy. Škoda, že takáto silná politická podpora prichádza zo Slovenska až dnes, a nie vtedy, keď to projekt skutočne potreboval – minulý rok alebo na jar tohto roku. Teraz je už zbytočná. Je pravda, že plynovod Nabucco sa ako jedna z diverzifikačných možnosti spomína vo vládnej Stratégii energetickej bezpečnosti do roku 2030. Pritom však viac-menej aj ostalo. Slovensko projekt na rozdiel od Česka nepodporovalo razantnou, ale len papierovou diplomaciou. Napríklad na summit o plynovode, ktorý sa v januári uskutočnil v Budapešti, sme neposlali žiadneho ministra či špeciálneho emisára, ale len nášho veľvyslanca v Maďarsku. Minister Jahnátek v januári v televízii Markíza zaradil Nabucco medzi projekty, o ktorých zatiaľ všetci len snívajú, ktorý však nemá plyn a môže byť spustený najskôr v roku 2018. Je pravda, že tento pocit mali v tom čase mnohí odborníci. Politici sú však okrem iného aj od toho, aby sa v rámci svojich možností pokúšali veci zmeniť. Tak ako sa o to snažil premiér Topolánek.
Opäť sa však prejavila jedna z čŕt našej zahraničnej politiky. Radšej si nepáliť prsty a riadiť sa heslom – počkáme a uvidíme. Plynovodu sme síce nikdy nehádzali polená pod nohy, ani sme sa ničím nepripravili o možnosť z neho profitovať. Len pri tejto našej pasivite potom niektoré silácke gestá, ktoré prichádzajú s „krížikom po funuse“, vyzerajú tak trochu smiešne.
.zmena
Potom však v januári tohto roku prišla rusko-ukrajinská plynová kríza, ktorá viacerým krajinám EÚ vrátane Slovenska pripravila ťažké chvíle. Dianie okolo plynovodu Nabucco sa dálo do pochybu. Významným momentom bolo, keď v roku 2008 do konzorcia na výstavbu plynovodu (rakúsky OMV, turecký Botas, bulharský Bulgargaz, rumunský Transgaz a maďarský MOL) vstúpila nemecká spoločnosť RWE. Politickým poradcom konzorcia sa stal nemecký exminister zahraničných vecí Joschka Fischer a odpor Nemecka sa oslabil. Projektu pomohol aj rusko-turkménsky konflikt z jari tohto roku. Turkméni obvinili Rusov, že spôsobili výbuch na ich plynovode. Pre viaceré stredoázijské krajiny je tento konflikt signálom, že orientovať sa v plynovom biznise výhradne na Rusov nie je v ich záujme. Oveľa jednoznačnejšie sa k projektu postavili aj potenciálne tranzitné krajiny Maďarsko a Bulharsko.
Podľa energetického analytika Karola Hirmana sa o dohodu výraznou mierou zaslúžili aj Česi. Presnejšie, toľko kritizované české predsedníctvo EÚ. „Ak by som mal byť konkrétny, tak v tomto smere určite treba vyzdvihnúť premiéra Mirka Topolánka, vicepremiéra Alexandra Vondru a českého veľvyslanca pre energetiku Václava Bartušku,“ hovorí Hirman.
.čo do rúry?
Kým plyn Nabuccom aj reálne potečie, ostáva ešte vyriešiť viacero problémov. Asi najväčším je otázka, z akého zdroja sa plynovod bude plniť. Okrem Turkménska sa ešte hovorí o Azerbajdžane, severnom Iraku či Iráne. Diskutuje sa o tom, či má vôbec zmysel stavať plynovod, pokiaľ preň nie je zmluvne garantovaný dostatok plynu. Hirman označuje tieto diskusie za zmätočné a dodáva: „Presne taká istá diskusia bola napríklad aj pri ropovode Baku – Tbilisi – Ceyhan. Dnes je ropovod plný a bez problémov funguje. Je pravda, že región Kaspického mora a severný Kurdistan sú reálne zdroje pre plynovod. Je tam síce zložitá geológia, ale náklady na ťažbu budú, pravdepodobne, nižšie ako v arktických oblastiach Ruska.“ Medzi riziká projektu podľa Hirmana okrem neexistencie dlhodobých kontraktov na ťažbu a nákup plynu, ako aj jeho predaj v EÚ patrí aj možná politická nestabilita v regióne.
.treba sa pripojiť
Ľudí na Slovensku v súvislosti s plynom najviac zaujíma, či opäť hrozí plynový kolaps. Táto hrozba je už dnes oveľa nižšia, aj bez ohľadu na Nabucco. V júni tohto roku podpísal SPP (Slovenský plynárenský priemysel) so svojou materskou spoločnosťou E. ON Ruhrgas desaťročnú zmluvu o dodávkach plynu. Podľa nej môže dodať Ruhrgas SPP trasou cez Česko každoročne pol miliardy kubíkov plynu. Podobná zmluva by mala byť čoskoro podpísaná aj so spoločnosťou Gaz de France. Z najhoršieho sme teda vonku a ak zastavenie dodávok ruského plynu nepotrvá mesiace, tak by sme ho nemali výraznejšie pocítiť. A ak áno, tak to už nebude len slovenská, ale európska apokalypsa.
Nabucco je však dôležité pre dlhodobú energetickú bezpečnosť Slovenska. Predstavoval by diverzifikáciu nielen trasy, ale aj zdrojov plynu. Aby sme sa mohli k Nabuccu aj reálne pripojiť, musíme našu plynovú sústavu spojiť s maďarskou alebo s rakúskym plynárenským uzlom Baumgarten. Najmä prepojenie s Maďarskom (Veľký Krtíš – Vecsés ) vyzerá nádejne a Slovensko naň bude môcť čerpať aj prostriedky z EÚ. „O týchto projektoch pokračujú intenzívne rokovania, robia sa rozličné úkony na rôznych úrovniach, ktoré súvisia s ich prípravou tak, aby boli realizované do času možnej realizácie projektu Nabucco,“ povedal pre .týždeň hovorca ministra hospodárstva Branislav Zvara. Plynovod by mal podľa podpísanej dohody začať fungovať v roku 2014.
Podľa Hirmana je pre Slovensko zaujímavý aj projekt výstavby terminálu na skvapalnený plyn v chorvátskom Omišalji, ktorý by mohol byť dokončený v horizonte dvoch-troch rokov. Cez tento terminál by SPP mohlo nakupovať skvapalnený plyn. Lídrom konzorcia na výstavbu terminálu je akcionár SPP E.ON Ruhrgas a politickú podporu tomuto projektu vyjadril počas návštevy Chorvátska aj premiér Fico. Aj tento projekt si však vyžaduje prepojenie našej prenosovej sústavy s Maďarskom či Rakúskom.
.papierová podpora
Minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek privítal podpis dohody o plynovode Nabucco veľkolepým vyhlásením, že tento projekt by nás ochránil pred dodávkami plynu počas prípadnej ďalšej plynovej krízy. Škoda, že takáto silná politická podpora prichádza zo Slovenska až dnes, a nie vtedy, keď to projekt skutočne potreboval – minulý rok alebo na jar tohto roku. Teraz je už zbytočná. Je pravda, že plynovod Nabucco sa ako jedna z diverzifikačných možnosti spomína vo vládnej Stratégii energetickej bezpečnosti do roku 2030. Pritom však viac-menej aj ostalo. Slovensko projekt na rozdiel od Česka nepodporovalo razantnou, ale len papierovou diplomaciou. Napríklad na summit o plynovode, ktorý sa v januári uskutočnil v Budapešti, sme neposlali žiadneho ministra či špeciálneho emisára, ale len nášho veľvyslanca v Maďarsku. Minister Jahnátek v januári v televízii Markíza zaradil Nabucco medzi projekty, o ktorých zatiaľ všetci len snívajú, ktorý však nemá plyn a môže byť spustený najskôr v roku 2018. Je pravda, že tento pocit mali v tom čase mnohí odborníci. Politici sú však okrem iného aj od toho, aby sa v rámci svojich možností pokúšali veci zmeniť. Tak ako sa o to snažil premiér Topolánek.
Opäť sa však prejavila jedna z čŕt našej zahraničnej politiky. Radšej si nepáliť prsty a riadiť sa heslom – počkáme a uvidíme. Plynovodu sme síce nikdy nehádzali polená pod nohy, ani sme sa ničím nepripravili o možnosť z neho profitovať. Len pri tejto našej pasivite potom niektoré silácke gestá, ktoré prichádzajú s „krížikom po funuse“, vyzerajú tak trochu smiešne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.