Diskusiu o globálnom otepľovaní až do tej miery poznamenáva mocnejúca túžba vykynožiť „nečisté“ uvažovanie, že to vedie k spochybňovaniu hodnoty demokratickej debaty. Vedecký poradca Al Gora a význačný klimatológ Jim Hansen napríklad v marci vyhlásil, že čo sa týka riešenia globálneho otepľovania, „demokratický proces nefunguje“. Hansen hovorí: „Prvý krok, ktorý by ľudia mali podniknúť, je využiť demokratický proces. Lenže ľudí vrátane mňa frustruje, že demokratické angažmá sa týka volieb, ale od politických vodcov sa potom dočkáme len lakovania nazeleno.“ Hoci nám nehovorí, aký je druhý alebo tretí krok, objavil sa pred britským súdom, aby obhajoval šesť aktivistov, ktorí poškodili uhoľnú elektráreň. Tvrdí, že potrebujeme, aby sa „viac ľudí priväzovalo reťazami k uhoľným elektrárňam“…
Laureát Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman ide ešte ďalej. Po tesnom schválení zákona o zmene klímy, ktorý v Spojených štátoch predložili poslanci Waxman a Markey, povedal, že neexistoval jediný oprávnený dôvod hlasovať proti. Prakticky všetkých poslancov Snemovne reprezentantov USA, ktorí hlasovali proti, preto označil za „klimatických popieračov“, ktorí páchajú „velezradu proti planéte“. Takmer polovicu zvolených poslancov dolnej snemovne z oboch politických strán tak obvinil z velezrady za to, že sa držia svojich názorov. Zreteľne sa tu rysuje istý trend – klimatická hrozba je taká obrovská a demokracie sa jej tak málo venujú, že to mnohých ľudí vedie k úsudku, že demokracia je možno súčasťou problému a že by asi pri takej závažnej téme nemalo byť dovolené vyjadrovať inoverné názory!
Gore a ďalší často vyhlasujú, že ak vedecké poznatky o zmene klímy vedú k záveru, že emisie CO2 sú škodlivé, plynie z toho, že máme mravnú povinnosť ich zastaviť. To sa však úplne míňa s podstatou veci. Mohli by sme totiž presne tak isto povedať, že vzhľadom na to, že rýchlo idúce automobily zapríčinia smrť mnohých ľudí, mali by sme povolenú rýchlosť zraziť takmer na nulu. Nič také nerobíme, pretože si uvedomujeme, že daň, ktorú si rýchle autá vyžiadajú, musíme posudzovať s ohľadom na prínosy mobilnej spoločnosti.
Nakoniec, nikto nevypúšťa CO2 pre zábavu. Emisie CO2 sú dôsledkom iných prospešných činností, napríklad spaľovania uhlia, aby sme sa zahriali, spaľovania petroleja, aby sme si uvarili, alebo spaľovania benzínu kvôli preprave osôb. Proti škodám globálneho otepľovania treba dať na misku váh prínosy fosílnych palív.
Gore a Hansen chcú moratórium na uhoľné elektrárne, ale ignorujú fakt, že stovky nových elektrární, ktoré budú v najbližších rokoch spustené v Číne a Indii, by mohli vyviesť miliardu ľudí z chudoby. Zmariť taký výsledok moratóriom zjavne nepredstavuje neskonalé dobro. A tak isto sa rozumní ľudia môžu rozchádzať vo výklade zákona z dielne Waxman-Markey. A keď nenecháme bokom masívne výdaje, existujú oveľa podstatnejšie problémy, ktoré túto legislatívu sprevádzajú. Keby všetky Kjótom zaviazané krajiny zaviedli svoju vlastnú obdobu zákona Waxman-Markey – čo je len ťažko pravdepodobné a vyžiadalo by si to výrazne vyššie výdaje – celosvetové zníženie teploty by do konca tohto storočia dosiahlo len 0,22°C. Také zníženie by za sto rokov nebolo merateľné, ale náklady by boli značné a splatné hneď.
Je vážne velezradou proti planéte vyjadriť istý skepticizmus ohľadne toho, či je to tá správna cesta? Je velezradou spochybňovať sypanie obrovských peňažných súm do politiky, ktorá ani za sto rokov neprinesie prakticky nič dobré? Je nerozum podotýkať, že nevyhnutný vznik obchodných bariér, ktorý zo zákona Waxman-Markey vyplynie, by nakoniec mohol svet vyjsť desaťnásobne drahšie ako škody, ktoré by kedy zmena klímy mohla zapríčiniť?
Dnešná sústredenosť na neefektívnych klimatických politikov je podľa mňa prejavom chabého úsudku. Nikdy však diskusiu o týchto veciach – s Gorom, Hansenom či Krugmanom – nebudem chcieť zaraziť. Chcieť potlačiť diskusiu je skutočnou velezradou proti rozumu.
Copyright: Project Syndicate, 2009
Laureát Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman ide ešte ďalej. Po tesnom schválení zákona o zmene klímy, ktorý v Spojených štátoch predložili poslanci Waxman a Markey, povedal, že neexistoval jediný oprávnený dôvod hlasovať proti. Prakticky všetkých poslancov Snemovne reprezentantov USA, ktorí hlasovali proti, preto označil za „klimatických popieračov“, ktorí páchajú „velezradu proti planéte“. Takmer polovicu zvolených poslancov dolnej snemovne z oboch politických strán tak obvinil z velezrady za to, že sa držia svojich názorov. Zreteľne sa tu rysuje istý trend – klimatická hrozba je taká obrovská a demokracie sa jej tak málo venujú, že to mnohých ľudí vedie k úsudku, že demokracia je možno súčasťou problému a že by asi pri takej závažnej téme nemalo byť dovolené vyjadrovať inoverné názory!
Gore a ďalší často vyhlasujú, že ak vedecké poznatky o zmene klímy vedú k záveru, že emisie CO2 sú škodlivé, plynie z toho, že máme mravnú povinnosť ich zastaviť. To sa však úplne míňa s podstatou veci. Mohli by sme totiž presne tak isto povedať, že vzhľadom na to, že rýchlo idúce automobily zapríčinia smrť mnohých ľudí, mali by sme povolenú rýchlosť zraziť takmer na nulu. Nič také nerobíme, pretože si uvedomujeme, že daň, ktorú si rýchle autá vyžiadajú, musíme posudzovať s ohľadom na prínosy mobilnej spoločnosti.
Nakoniec, nikto nevypúšťa CO2 pre zábavu. Emisie CO2 sú dôsledkom iných prospešných činností, napríklad spaľovania uhlia, aby sme sa zahriali, spaľovania petroleja, aby sme si uvarili, alebo spaľovania benzínu kvôli preprave osôb. Proti škodám globálneho otepľovania treba dať na misku váh prínosy fosílnych palív.
Gore a Hansen chcú moratórium na uhoľné elektrárne, ale ignorujú fakt, že stovky nových elektrární, ktoré budú v najbližších rokoch spustené v Číne a Indii, by mohli vyviesť miliardu ľudí z chudoby. Zmariť taký výsledok moratóriom zjavne nepredstavuje neskonalé dobro. A tak isto sa rozumní ľudia môžu rozchádzať vo výklade zákona z dielne Waxman-Markey. A keď nenecháme bokom masívne výdaje, existujú oveľa podstatnejšie problémy, ktoré túto legislatívu sprevádzajú. Keby všetky Kjótom zaviazané krajiny zaviedli svoju vlastnú obdobu zákona Waxman-Markey – čo je len ťažko pravdepodobné a vyžiadalo by si to výrazne vyššie výdaje – celosvetové zníženie teploty by do konca tohto storočia dosiahlo len 0,22°C. Také zníženie by za sto rokov nebolo merateľné, ale náklady by boli značné a splatné hneď.
Je vážne velezradou proti planéte vyjadriť istý skepticizmus ohľadne toho, či je to tá správna cesta? Je velezradou spochybňovať sypanie obrovských peňažných súm do politiky, ktorá ani za sto rokov neprinesie prakticky nič dobré? Je nerozum podotýkať, že nevyhnutný vznik obchodných bariér, ktorý zo zákona Waxman-Markey vyplynie, by nakoniec mohol svet vyjsť desaťnásobne drahšie ako škody, ktoré by kedy zmena klímy mohla zapríčiniť?
Dnešná sústredenosť na neefektívnych klimatických politikov je podľa mňa prejavom chabého úsudku. Nikdy však diskusiu o týchto veciach – s Gorom, Hansenom či Krugmanom – nebudem chcieť zaraziť. Chcieť potlačiť diskusiu je skutočnou velezradou proti rozumu.
Copyright: Project Syndicate, 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.